Stratila som samu seba
Mamičky, hanbím sa za seba a už dlho hľadám odvahu napísať. Mám syna - 3roky, už chodí do škôlky a momentálne som nezamestnaná, ale do mesiaca už nastupujem do práce - nemuseli ma v práci čakať , keďže som otehotnela príliš skoro v novej práci...ale predsa sa mi podarilo dostať spať, len čakám na uvoľnenie miesta na viac vyhovujúcom oddelení (predtým som mala 3 smeny a teraz normál).... Ako začať... cítim sa ako zlá mama, zlá manželka, všetko je so mnou zlé. Do materstva som išla plná očakávaní, plánov nielen na výchovu ale aj pre seba do budúcnosti. Rozbiehalo sa mi malé podnikanie, na ktorom som pracovala tri roky a mala som podpísanú zmluvu v jednom vydavateľstve na knihu. Rozprávka. Ale človek mieni, pán boh mení, veď to poznáte. Tesne pred materskou podnikanie zroskotalo a ešte aj mi rozviazali zmluvu, lebo vydavateľstvo si riešilo interné problémy (bolo to menšie vyd. teraz už nefunguje)... moje plány zlyhali. Cchela som sa sústrediť na syna a prvý rok bol fajn..... ale posledné dva roky... všetko ide z kopca. Postupne som začala rozmýšľať nad tým, čo som to za človeka, že mi nič nevyšlo, že po materskej sa vrátim do práce, ktorú som chcela vymeniť za prácu pre seba, chcela som mať úspech... Popravde, predstavovala som si materskú ako činorodé obdobie, na konci ktorého nebudem "len" matka, ale plnohodnotný človek, ku ktorému bude syn neskôr vzhľiadať, chcela som aby videl, že jeho mama niečo dokázala a využila čas tak, aby tiež prispela ku chodu domácnosti. No stala som sa tým, čím som nechcela... obyčajnou mamou, čo utiera soplíky (momentálne sedí deň za dňom medzi štyrmi stenami s chorým dieťaťom - veď to poznáte s prvákmi v škôlke...) a predo mnou nič, žiadna budúcnosť. Za posledné dva roky som sa stala podráždenou, unavenou, hnusnou ženou, čo odmieta láskanie svojho manžela x(...Mám pocit, akoby som nebola ničoho hodna. Nebaví ma hrať sa s malým, vymýšľať programy pre maroda, vždy som vedela, že 100% mama neviem byť, preto som si myslela, že budem mať aktívnu materskú a nie len toto. Robím si výčitky. Starám sa o malého, samozrejme, ale veľa kričím a ani neviem prečo... Dnes som po ňom zhúkla, aby ma nechal, keď ma volal hrať sa s autíčkami a malý mi povedal, že chce "lepšiu mamičku". Nechcem byť taká. Snažím sa po všetkom, čo mi stroskotalo nájsť svoj zmysel v materstve, ale už sa neviem klamať - cítim sa neschopná, ako žena ktorej osud ukázal, že nič nevie a smeruje ju k tomu, aby stála doma pri vysávači. A keď vidím ako malý vzhliada k svojmu skvelému, úspešnému a vždy pokojnému otcovi..... a potom som tu ja - zničená, nasilu sa usmievajúca, unudená žena. Dobrá pre nič. bojím sa, že malý cíti, že ma to tu nenaplna, že keď sa s ním hrám, tak sa mi minúty vlečú a ledva zdvíham ruku s autíčkom - ale keby som to vedela lepšie precítiť, urobím to... x(... z aktívneho života sú štyri steny a žiadna budúcnosť. Niekedy mi napadá, že by som mala odísť, lebo chlapci (muž a malý) si zaslúžia niekoho, kto toto vie oceniť, kto vie byť šťastný a vždy pokojný ..... že by im bolo lepšie bez mrzutej vyhorenej osoby, čo nič nevie dokázať a nemajú byť na nu prečo hrdí. Už to nevydržím... Už by som sa zmierila so všetkým, len keby som sa vedela zaprieť, nekričať na syna, zmieriť sa s tým, že som "len" matka a byť plná spoluúčasti pri všetkom, čo má rád...... neviem ako ďalej.
Bolo by fajn sa postavit pred zrkadlo a povedat si, ja o dam. Navstiv kadercniku, kozmeticku, zajdi si na nakupy. Proste strav cas sama so sebou. Troska zmeny spravi divy a ty mozno chytis druhy dych. Manzelovi sa tiez zmena zapaci, tym padom sa ti to s nim trocha zlepsi a vestko pojde len treba chciet
@janickacrazy ja som tiez spokojna a usmiata, tiez teda som nemala kazdu etapu zivota jednoduchu, ale co som si vsimla, nemaju to zenske okolo rady :D:D:D:D ked je niekto pozitivne naladeny
a vnimanie matky, jej cinnosti :D tak u nas, moje vzacne dobre kamosky a ludia okolo nas, ti to maju tak s prioritami ako my, takze si nemusime nic vysvetlovat....a je to taka sloboda potom :D
ze si mozem cojaviem dovolit povedat, ze hned neodstavim maleho, len preto, ze ide do skolky, aby toho nemal na jeden raz privela zmien.....:D aj tak sa uz postupne sam odstavuje a sam zacal teraz na nocnik chodit a cakala som teda velmi dlho, kedze mal vyrazny odpor k tomu, lepsie ako ho seknut a nebude suchy ani v piatich....jednoducho pianko pohodicka, ak to ide, tak to ide...pekne sa to utrasie, pekne sa pridaju tie deti a v klude najma a potom aj skola v pohode a tak, zivot
zivot ide, nie je na vsetko cas, noaco :D prachy vlastne mi tiez chybaju na rodicaku, tak co....stiahla som naklady okolo seba, co mi na nich nezalezi...handry a tak :D pekna som aj bez toho :D a takto si ja ficim
@pau333 inak vies co, ak ti nieco nevyjde, to nevadi, nemozeme vzdy byt najlepsie, najkrajsie a najistejsie vo vsetkom....aj prehrat mozeme, zivot ide dalej, aj pokazit nieco mozeme....voci dietatu to vsetko vysvetlis, miluje ta ako kona a k sebe tiez nebud taka prisna, ono sa to podda ten zivot a bude lepsie
@pau333 prosím ťa ako si na tom dnes? Čo sa zmenilo v tvojom živote? Je to neuveriteľné, ale pri čítaní tvojho príbehu, vidím seba. Presne tie isté pocity mám v sebe až na tú obyčajnú matku, s tým som rátala a za to sa nehanbím. Ja som nedostávala ani materskú, ani rodičovský príspevok. Tri roky som si doma odsedela a cítim sa ako neschopný človek. Plačem aká som neschopná matka. Často má prepadajú pocity, že by som mala odísť lebo dcéra s manželom si zaslúžia lepšiu osobu ako som ja. Niekto, kto nebude taký ako som ja. Dva a pol roka som kojila dceru, dva a pol roka som nespala. Obetovala som sa do poslednej kvapky a dnes som zničená a vyčerpaná osoba, ktorej je zle pri pohľade na seba do zrkadla. Až tak som sa znenavidela..
@lagatta Ale toto mame mnohe!!! 🙈🙂 Ja to prezivam opakovane uz 6,5 roka- aktualne pri dvoj rocnej dcere. Casto musim samu seba presviedcat ze to tak nie je... Kde je ta zena co chcela robit karieru, po roku po narodeni najstarsieho chcela ist do roboty pokracovat v tej kariere, mat mozno max dve deti... No, stala sa matkou a v hodnotach nastalo total zemetrasenie. Ja vzdy ked trochu precitnem uvedomim si ze pracovat este budem strasne dlho, mozem kludne dobuducna robit co ma bavi, mozem na sebe zapracovat. Ale deti a rodinu mi uz nikto nevezme, vzdy budu moje. A ta laska v ich ociach, ked sa pritulia, ked su chore a doslova na mne visia, ked si pridu pofukat bolacku. Ved takto to dokaze len mama. A deti to citia.
Mna tiez nebavi sa s nimi hrat, riesit Montessori aktivity a rozvijat ich intelekt aby ich este pred nastupom do skoly prijali do Mensy... Som obycajna mama ktora vacsinu dni potrebuje len prezit. Obcas sa ani von nedostaneme, vecer mam byt ako po rozbuske, len vyzjapujem, proste to obcas nedavam. A casto sa citim neschopna. Ale vzdy to prejde. Sme len ludia. A ta frustracia, to ze po celom dni makania nie je vidiet ziaden vysledok, je casto ubijajuca... Len my vieme co nas to stoji namahy. Ale bude lepsie, zvladneme to. Ak mas pocit ze uz je to uplne cez, tak vyhladaj psychologa- mozno potrebujes aby Ti nejaka hlava studovana povedala ze je to vsetko OK, mozno poradi nieco na uvolnenie. Drzim palce.
@maminecka2 praveže potrebujem úprimne len a len človeka, ktorému sa môžem vykecať. Som človek, ktorý urobil množstvo chýb vo výchove. Na dcérku som bola príliš prísna. Ona je rozkošná a keď vidím tie očičká jej a spomeniem si na to všetko, mám chuť sa zbaliť a odísť. Neznášam sa. Nechcem žiadneho psychológa, toto mi psychológ nemôže pomôcť prekonať. Keď mala malinká rok a pol, dostala žihľavku. Po 3 dňoch sme s ňou išli na kožné, pichli jej hormóny kortikoidy...nenávidím sa za to, že som o tom nevedela viac. Že som to nechala tak a nechala som jej to pichnúť. Každý deň príde na mňa nejaká nová myšlienka, obviňujúca. Momentálne sme aj pred obrovskou zmenou v živote. Budeme sa sťahovať späť na Slovensko. Manžel bude musieť pravdepodobne denne dochádzať do práce a ja budem zase len doma s našou malou. Často sme doma, pretože je nemožné dostať ju vonku. Keď sme doma, chodí vkuse za mnou, že je hladná. Takto to chodí celé dni. Keďže manžel pracuje z domu a ja malej v niečom nevyhoviem, okamžite začne vrieskať o pomoc a uteká za manželom. Samozrejme, už sme pochopili ako to chodí, ale kedysi sme sa dokázali za to hádať. Teraz to už ignorujem a on väčšinou tiež. Nemáme žiadne staré mamy na pomoc ani starých otcov a tak sme s manželom na malú sami. Vonku sa správa úžasne, doma musí byť všetko tak ako chce ona, keď nie, tak je tu cirkus a hádže sa o zem. A že nie iba tak obyčajne, ale tú hlavičku si naozaj silne udrie a potom plače, že jej to mám pofúkať...raz mi skončili nervy a namiesto pofúkania, dostala na zadok lebo už to zachádzalo do vážnych stavov...a takto to ide. Miilujem ju, ale veľmi si ju všímam...neviem sa pozrieť do jej nádherných očičiek a nevyčítať si svoje chyby
@lagatta Joooj, toto je uuuuplne normalne. Vsetko do bodky!!!!
Ja to mam kazdy Bozi den dokolecka.
Ty si uplne absolutne normalna a dobra matka!!!
Mala Ta proste skusa. Ja im dam na rit hockedy, ved jednak musi pocitit aj hranice a jednak si LEN clovek!!! Mne sa stredny tak praskal o zem a trepal si hlavu, nastastie pochopil ze ho to boli a potom uz si aspon tu hlavu nebuchal, tak som ho nechala, prekrocila ho a sla som si po svojom. Vonku to skusil len raz, videl ze nezaujem, tak prestal. No a teraz herecka sa mi hadze aj vonku- kludne do piesku, 4x za hodinu. Ja ju prenesiem na beton a necham ju tam nech vresti a vsetci kukaju ze matka roka... Uz neriesim okolie, dlabem na nich, len dufam ze mi socialka nezaklope na dvere.
A tie kortikoidy? Ved to je lege artis liecba, nic sa jej nestane. Ak bol vysyp rozsiahly nemohli riskovat ze bude reagovat aj sliznica a zacne opuchat hrtan- tam ide potom doslova o sekundy... Bolo to najlepsie riesenie, ver mi (uz som opuchnutych hlasiviek videla dost).
Deti potrebuju pravidla aby citili ze su milovane. Moji si vecer vyslovene pytaju vsetky zakazy ked lezu do postele- su az taki spokojni (zakaz vykrikovat, vstavat z postele....) 🙃.
Ja si z Tvojho opisu skor myslim ze si mohla byt este trosku prisnejsia a napr. pri tom jej hereckom vykone jej struhnut castejsie, abo uuuplne ignorovat. Alebo chytit pod pazuchu a osprchovat- to dost zabera (ja to nepouzivam, som leniva prezliekat decko co pol hodiny, no co, zla mater 😂).
Este si myslim ked pises ze ste mimo rodnej hrudy ze Ta strasne ovplyvnil ten novodoby preuzasny sposob vychovy deti v zahranici- kde sa nemozes ani krivo pozriet aby Ti socialka deti nezabavila... Vsak onedlho sa budu prenaramne divit...🙈.
My sme tiez uplne sami, rodina 250 km, mam aspon parkrat do roka pride na vikend. Je to fakt obcas na slucku.
Inac muz by Ta mal trosku podrzat a mali by ste si zosuladit vychovne principy. Nie ze Ty zakazes a on dovoli, to je uplne zle. Treba mu vysvetlit co a preco robis.
Tiez mam obcas tendencie vycitat si aka som zla matka, ale ina nebudem. Deti lubia mna, ja lubim ich, aj manzela a to je najdolezitejsie.
Najstarsi ma podozrenie na ADHD, casto si vypocujem aky je neukazneny atd., mnohi si myslia svoje, vyzera nevychovany. A potom zasa obcas mi niekto povie aki su zlati, ako pozdravia, podakuju, ako spolupracuju, najstarsi pomoze s malou, postrazi. Minule anesteziolog co uspaval syna povedal ze bol uzasny, ze je vidiet ze nie je rozmaznany a ze ho dobre vychovavam. Tak ma obcas taketo veci potesia.
Aj Ty sa skus tesit aj z malych veci- ked sa mala sama pohra, sama sa napapa, nevresti, ked stihnes navarit a aj upratat v jeden den (to u mna nie je casto), ked mala spravne chyti farbicku a nakresli koliesko, ked sa jej podari spravne vyslovit V alebo P 🤣. A ked pridu zle chvile len dufaj ze skoro prejdu. Ja sa najradsej zatvorim (no, nezatvorim- len privriem 😉) v pracovni a skladam pradlo, abo si pustim svoje CD aj napriek protestom deti a spievam si. A vecer necham deti muzovi nech ich krmi a ja si oddychujem- upratujem, periem, zehlim... 😜, proste wellness...
@maminecka2 ďakujem ti :* toto som asi potrebovala aj prečítať si lebo je pravda, že ma veľmi ovplyvňuje tento západný štýl výchovy. Nie som až tak ďaleko od Sk, ale je to tu cítiť. Hranice sú inak nastavené a je to také voľnejšie ako u nás. Ja keď som bola malá, pamätám si na to, že som mala prísnu výchovu. No inač s tým hádzaním a vreskotom, tak ja som to riešila tak, že som malú na pár sekúnd zavrela do jej izby a nechala trošku vyvrieskať keďže sa to inač nedalo. Vravím iba na pár sekúnd. Keby nie, tak ma doškriabe, dotrhá...ona je nervák a keď chytí nervy, tam nepomáha nič. Ani na zadok, krik, objímanie, milé slovo...tam ju proste musím nechať chvíľočku tak a potom prídem za ňou a vysvetlím jej, že toto sa nesmie tak robiť a dáme si pusu a je to ok...teda už ani túto praktiku nepraktikujem lebo už sme prešli do stavu, že to nerobí, ale fakt sme si užili svoje. Hlavne s tým kojením...to bol des...novodobá éra zase kojenie...ach jaj. Malá bola vyslovene závislá na cickách a to poviem, že ja som nenávidela kojenie, ale nevedela som to stopnúť nijako. V noci pokojne aj celú noc bola na mne zavesená...cumlík u nás nebol od malinka, keďže ho vypľúvala, príkrmy UM nerešpektovala, takže som sa musela odovzdať...no to zase išlo na úkor mojich nervov. Prvý rok prevrieskaný, prerevaný. Akonáhle mala prvé narodeniny, boli sme s manželom šťastní, že ona rastie :D potom druhé, to už bola slečna. Má obdobia kedy je rozkošná a zase obdobia kedy je to náročné. Teraz máme obdobie kedy by som ju podarovala na pár dní starým rodičom keby boli na blízku :D ale 24. by mala prísť svokra, tak snáď si trošku s manželom oddýchneme pri balení krabíc, ktoré budeme chystať, keďže sa sťahujeme. Ďakujem ti za komentár naozaj. Si super maminka :*
@lagatta No ano, kojenie! To som si "uzila" aj ja, hlavne pri chalanoch. Teraz uz pri makej ako-tak. Akurat ju chcem pomaly stopnut, bude mat 2r o par dni. Ja inak nechapem ako moze niekto povedat ze tehotenstvo a kojenie su najkrajsie obdobia zeny... no ani omylom. Ale prezili sme.
To s tym odlozenim do izby, aj na par minut si mala... Aj na neterku to zaberalo, inak nic.
Na moje tiez nezabralo objatie, to ich startovalo este viac, musia sa vyrevat a potom sa da. Inak sranda ze mam kazde uplne ine- nieco jednoduchsie, nieco tazsie. Ale vidim svetlo na konci tunela- raz ked dostuduju zbalim ich a vykopnem z domu 🤡. Este takych 25 rokov? 🍾
Uz bude len lepsie. Ides dat malu do skolky? Akurat sa budu davat prihlasky tak nech to nepremeskas. Dobru noc.
@maminecka2 😂😂😂 teda tak otvorenú maminku som už dávno nezažila, ale to je asi tým, že my slovenky sme také 😀 to sa mi páči. Och áno, malú už dávno plánujem dať do škôlky len som čakala až prídeme na Slovensko, nech ju nepletiem ďalším jazykom (manžel je cudzinec, takže máme bilinguálnu domácnost, inač by mi to nevadilo). Ale verím, že potom sa to trošku zmení a hlavne aj malá sa ukľudní. Teraz doslova ju musím vonku dostávať s krikom. Dnes som sa už obliekla a že idem sama, tak už hneď bola pri dverách :D zrazu to pochopila. Inač jej pekne vysvetľujem, no nedá sa...ona by najraddšej len doma sedela a furt pozerala rozprávky. Aj to sme jej až teraz pred týždňom začali viac púšťať lebo bola chorá, tak už aj pochopila, že keď je chorá, tak môže pozerať rozprávky, takže teraz pre istotu máme teplotku stále, keď chce pozerať rozprávky 😒 takže zase musíme urobiť nejaký škrt a nepúšťať jej to toľko. A ako budeš odúčať najmladšiu od kojenia?
Takže niesom sama, vidím že nás je viac :-/
Prežívam niečo veľmi podobné. Vždy som bola veľmi aktívny človek, každú voľnú chvíľu som niečo robila, riešila, v pracovnej oblasti veľké pokroky, už 3 roky po škole som dostala vlastne maximálnu materskú. Na jednej strane som túžila po deťoch, ten detský úsmev je na nezaplatenie. Nevedela som, aká obeť to bude. Teraz má maličká len 6 týždňov, možno je to aj tým, ale už som manželovi plakala, že nemám vôbec čas na seba, nestíham sa ani najesť, malá cez deň malo spí resp. neviem si ju uspať alebo čo. A ja nevládzem celý deň byť na ňu usmiata, trpezlivá, hrať sa s ňou. Chýba mi strašne čas pre seba. Tiež na ňu občas huknem Nechaj ma chvíľu! Potom ma to mrzí a nedá mi to. Nie som človek, čo sa ľutuje, ale neviem, ako to bude ďalej, ešte keď budú ďalšie detičky.
Ale toto som chcela napísať, že manžel mi povedal (už má deti), že presne o tom to je, treba veľmi veľa obetovať, na seba budem mať veľmi malo času, ale vraj sa to mnohonásobne vráti. Najmä keď budem vidieť tie pokroky a tešiť sa z nich... Obdivujem všetky matky na svete, že to dokázali.
@lagatta budeš musieť dať hranice, lebo slečna jedného dňa povie, že nejde do škôlky, školy🙂skusa Ta nepekným spôsobom a si dosť ohybná ako každá milujúca mama.V tvojich slovách som sa dosť nasla, ale pre tvoje dobro, keď budete presťahovaní chodievaj sa poradiť k psychologičke, lebo si príliš dobrá a mäkká a dcéra to vie a vybojuje si svoje za každú cenu.Vycitas si veci, ktoré nie je treba🙂ale som podobná🙂)
@basska_b načo rozmýšľaš o dalsich deťoch🙂aké by to bolo....
Nájdeš si režim mala bude snáď lepšie spať.Len si musíš asi zvyknúť, že ten čas pre seba je už limitovaný a časom bude povinnosti pribúdať varenie, ihrisko, škôlka, učenie ja by som skôr povedala, že do pol roka to bolo najlepšie🙂)
@basska_b Ano, presne tymto som si presla aj ja. Nie je pravda ze do pol roka je to najlepsie- je to prudko indivindi, u mna pri vsetkych detoch cim neskor tym lepsie, zaciatky vzdy katastrofa. A uplne najhorsie najstarsi, kazde dalsie uz lepsie. Treba verit ze to tak bude aj u vas.
Ja som pri prvom nemohla vobec nic, vely den na cicku, az vecer som varila, upratovala...
Je to fakt hrozne tazke s detmi, totalne zmena zivota, to si fakt clovek nevie predstavit ani len (v najhorsom) sne. Deti velmi obohatia zivot, ale je to strasne vela odriekania a obeti. Ale uz sme sa na to dali 😀.
Musis pockat par tyzdnov kym si to nemluvniatko zvykne na svet a potom si budes vediet ukradnut nejaky cas pre seba. Ja som vecer chodievala cvicit, ked muz prisiel- cca od 7. mes., kym som neotehotnela s druhym.
Moja svokra hovori ze najhorsich je prvych 18 rokov, potom sa to uz len zhorsuje...🙀.
A poznam deti pri ktorych sa matky fakt mozu usmievat cely den, pohoda, 3 hodiny spia, same sa hraju s rucickami, hrackami, pokojne kracaju pri mame... A potom su tu tie nase 😜- narocne, nespiace, placuce, same ani chvilu, vecne na rukach, utekajuce min. 30 km rychlostou, vecne modriny... No co uz, snad aspon nieco v loterii vyhrame 😁.
@lagatta Jasne, treba vymyslat finty. Moja kamoska čo mala fakt narocne dvojicky vyhlasila ze detom sa treba vyhrazat, zakazovat, davat tresty, inak sa neda prezit 🤣 Inak hladali internatnu zakladnu skolu, ale nenasli 👽...
Skolka jej pomoze, bude mat rezim, rytmus, zisti ze zemegula a vsetci ludia sa netocia len kolo nej... Ale neprepas podavanie prihlasok- teraz v aprili- u nas sa podava elektronicky a potom sa este potvrdena lekarom donesie do skolky.
Ja ked nieco nechcu (ist von), schmatnem, obleciem a ideme, rychlo ich to potom prejde. Potom zas nechcu ist domov- zasa schmatnem pod pazuchu a ideme s revom, cely barak vie ze ideme 😱.
Odstavovavie este netusim, u chalanov mi vzdy uz byvalo tak zle ze som ani z postele nevladala vstat a musela som prestat, pri mladsom som dokonca v nemocnici zostala, takze to bolo doslova z hodiny na hodinu. Pochopili hned. Ale teraz zatial netusim, bude revu, jaaaaj. Ked si to predstavim ani sa mi nechce skoncit, kojime sa ozaj malo- viac menej len na spanie a obcas pocas spanku. Aj mi to je trochu luto, to definitivne znamena ze uz doma nebudem mat ziadne babatko, fnuk 🙄.
@pau333 potrebujes dobreho psychologa. To ze nedokazes zniest momentalny stav a citis sa neschopna, ma ovela hlbsie korene nez nejake prekazene plany a strata perspektivy v praci. Spomen si ake naroky mali rodicia na teba...chceli aby si to niekam dotiahla? aby si mala same jednotky, aby si nieco v zivote dosiahla? Alebo by som povedala ze chcela aby si splnila ich predstavy o tom aka by si mala byt? ze ta nedokazali prijat taku aka si ale mali na teba nerealne naroky? a ty sa snazis cely zivot im vyhoviet este aj teraz? Ak ano, tak tam treba zacat. Treba najst pricinu tvojho sebahodnotenia a riesit to terapiou. Lebo zena moze byt spokojna aj ako obycajna mama...ak ma na seba ten spravny, laskavy a respektujuci pohlad...
@pau333 rozpravas sa o svojom probleme s manzelom? uprimne? co on na to? ci to len v sebe dusis?
baby ti tu radili dost, aj ti popisali vela - ja zo svojej skusenosti, tiez sa s malym nevydrzim hrat. skratka nie som ten typ na "blbe detske hry". jasne, ze maleho milujem, no tiez mam pocit, ze sa mu niekedy malo venujem, resp nedostatocne, ... u teba je ziel tento pocit vystupnovany.
tu kniku si uz napisala, bolo treba ju len vydat? nuz, skus pohladat ine vydavatelstvo .... a zatial v poho pis dalej. kolegovia teraz vydali knizku len zo sponzorskeho - lebo vynos z nej ide na charitativny ucel jednemu chlapcovi v bdelej komeknizku prezentovali na krstoch, aj v mediach - vdaka tomu ucelu. oni na tom nezarobili, ale ich to neplnilo profesne. skus aj tym smerom popremyslat ...
Takže ja na tvojom mieste by som pravdepodobne spravila vo svojom živote zmenu,možno aj viac zmien aj ked len jednoduchých,počula som,že to pomáha.Potrebuješ veľa pozitívnej nálady,ktorú možeš mať aj zo svojho syna. Rob samej sebe radosť,pretože úprimne predstav si ženy,ktoré sú na tom horšie,tie ,ktoré nemajú čo do úst,sú choré atd.... ty si na tom dobre,len to musíš vidieť ty sama.Možno máš zlé obdobie,kto ho nemá? Ale to prekonáš hlavne koli synovi.A to,že si len mama hhh TO JE TO NAJKRAJŠIE! Vedomie,že po tebe zostane niekto! Byť mamou je ťažké,ale skús sa sústrediť na tie pekné momenty! Takže držím palce! 😉