Ako komunikovať s pubertiačkou?

Ahojte, mam 2 deti v pubertalnom veku, chlapca a dievca.
Asi 2 roky dozadu u dcerky nastupila puberta a ja som doteraz bezradna a netusim, ako s nou komunikovat.
Jedna vec je, ze odmalicka mala tazku, komplikovanu povahu, uz ako babatko takmer nespala, v kuse plakala, celkovo ma drazdivu nervovu sustavu. Staci najmensi podnet a ona okamzite vybuchne. Dalsia vec je, ze od malicka sa porovnava s bratom. Kolko coho dostal, aby ani nahodou ona nedostala menej. Ked bol on chory, chcela byt aj ona, atd. Vo velkej miere to pretrvava doteraz. Mne je jasne, ze potrebuje vela pozornosti, snazim sa zaujimat sa o nu, ale v jej ociach nic nie je dost. Robi sport, sme na kazdom jednom zapase, zaujimame sa, co je v skole, pytam sa jej na kamaratky, co ju tesi, trapi, ale v poslednej dobe na vsetko len odvrkne, prip rozobera soc.siete, serialy, atd. Najradsej by bola cele dni zavreta s mobilom v izbe alebo s kamaratkami a plnou penazenkou v meste.
Ked ju o nieco poprosime, alebo prikazeme uplnu banalitu, ako napr.vyniest kos, zahlasi nieco typu, ze ju stale obtazujeme, buzerujeme, nechce sa jej zit, lebo stale od nej nieco chceme a pod. Ze preco to neprikazeme jej bratovi. Medzitym on spravi x inych veci, ale ona vidi len seba, podla nej ona z celej rodiny najtvrdsie pracuje, najviac robi, hoci v reali my ostatni sa nahaname a ona za den spravi jednu 3 min cinnost. Alebo vrazi nam s manzelom do izby neskoro vecer, ked uz spime, zazne svetlo, nieco si zoberie a odide. Ked ju slusne poprosim, nech zhasne, vyleti, ze a co akoze nejdem zhasnut???! Hoci predtym uz vychadzala z izby. Alebo dnes rano, uz sme mali odchadzat do skoly, kazde rano ju ja alebo manzel vezieme, uz bol cas odchodu, ona este v pyzame. Tak jej hovorim, prosim Ta, chod sa rychlo obliect. Ona na to okamzite vyleti: a co si myslis, ze idem robit?! Proste drzo, vzpurne, hoci clovek sa snazi komunikovat milo a slusne. Uz sme skusali vsetko, po dobrom, po zlom, ale nezabera nic. Neviem, ako s nou komunikovat, Uprimne, najradsej by som jej obcas vylepila, ale to by nikam neviedlo. Skusala som aj x rozhovorov, rezervovat si cas len pre nu, ale pomaly kazda nasa komunikacia sa konci tym, ze sa ona urazi a buchne dverami. S bratom tiez komunikuje podobne, uraza sa, vrieska, ide ho fackovat, atd. V povahe ma, ze najprv vytreskne nieco bez rozmyslu, nechce pocuvat, nechat si poradit...napr som sa jej snazila pomoct s vyberom strednej skoly - na to mi zahlasila, ze ona nechce pocut moj nazor, nezaujima ju, nebude sa nim riadit. Ako s nou fungovat, komunikovat, aby to bolo so vzajomnym respektom a pokojne? Alebo je to len obdobie a prejde to?