Ako pomôcť dievčine, ktorá je na internáte a máva nočné nehody?

Ahoj,
snažím sa rozumne, citlivo vyriešiť chúlostivú situáciu a chcela by som poznať názory nezainteresovaných. Pracujem ako vychovávateľka v školskom internáte a v skupine mám dievčinu, ktorá od začiatku septembra mala x nočných nehôd. Minulý školský rok takúto nehodu nemala. Keďže pre dievča v tomto veku je to trápne, hanbí sa za to, je z toho smutná. Bohužiaľ, občas čelí aj hlúpym poznámkam. S dievčinou mám fajn vzťah, a tak hneď po prvej nehode sa mi zdôverila a poprosila ma o pomoc. Sama si totiž poradiť nevedela, lebo matrac mala premočený a potrebovala ho vymeniť. Keďže videla, že z toho nerobím vedu, že som jej rada pomohla, že som usmernila jej spolubývajúce, aby sa k nej správali empaticky, tak sa otvorila a vďaka tomu viem, že ešte v piatej triede sa jej to stávalo takmer každú noc. Postupne to prestávalo a viac ako štyri roky, až doteraz, nehodu nemala. Už absolvovala vyšetrenia, znova začala brať lieky a dodržiavať liečebný režim, preto verí, že sa to čoskoro upraví. Problém je v tom, že každý večer zaspáva s obrovským strachom, ako dopadne noc. Zatiaľ je to bohužiaľ tak, že raz až štyrikrát týždenne sa zobudí mokrá, čo ju deptá a tým pádom to negatívne ovplyvňuje jej liečbu aj sebaúctu, preto by som jej veľmi rada pomohla. Máme možnosť ju presťahovať, aby nebývala s dievčatami pred ktorými sa zákonite hanbí a k nej nasťahovať dievča z inej skupiny, no riaditeľka je proti a nejak sa mi nedarí ju presvedčiť. V inej skupine je dievčina, ktorej sa to tiež sporadicky stáva. Som si stopercentne istá, že to tak je, lebo keď som zastupovala kolegyňu, aj jej som kvôli nehode menila matrac. Tiež sa mi vtedy zdôverila, že raz-dvakrát ročne sa jej prisní sen, vďaka ktorému sa jej to stane. Dokonca kolegyňa ktorá ju má v skupine to na porade potvrdila a riaditeľke otvorene povedala, že minulý školský rok sa jej to stalo najmenej dvakrát, keďže ona jej nehodu riešila raz a ja tiež raz. Vzápätí však dodala, že pravdepodobne trikrát, lebo deň po odchode študentiek na prázdniny, jedna z upratovačiek sa sťažovala, že práve v jej izbe našla premočený matrac a slečna sa neunúvala ani ho dať sušiť, len ustlala posteľ. Navrhla som, aby dievčatá bývali spolu. Chcú to dievčatá, chcú to rodičia, chceme to my s kolegyňou, ostatným kolegyniam to nevadí, no riaditeľka o tom nechce ani počuť. Keby bývali spolu, kočka by iste neustlala posteľ s mokrým matracom, lebo určite jej bolo jasné, že upratovačke sa to nebude páčiť a bude to riešiť s nami. Je to šikovné, logicky mysliace dievča a stopercentne si uvedomovala, že mení trápnosť za ešte väčšiu trápnosť, veď neupratať po sebe pocikanú posteľ, len ju prikryť a odísť na prázdniny, je väčšia hanba, ako sa pocikať. Urobila to zrejme preto, lebo musela odísť prvá a nechcela, aby jej spolubývajúce videli, že mala nehodu. To, že spravila takú blbosť, svedčí o tom, že sa za to veľmi hanbí. Presťahovanie by jej prospelo, no riaditeľku nie a nie presvedčiť. Argumentuje, že máme klásť dôraz na inklúziu vo výchovnom procese a ja by som týmto krokom išla proti. Presadzuje názor, že tejto študentke sa to stáva len sporadicky, a tak nemá význam ju sťahovať. Vraj spolužiačky s ktorými býva už aj tak minimálne dvakrát videli, že sa pocikala, takže už je to jedno. Tiež si to myslíte? Čo sa týka dievčiny v mojej skupine, ktorej sa to stáva pravidelne, ma riaditeľka nabádala, že ak jej chcem úprimne pomôcť, mám navrhnúť jej vylúčenie z internátu, kým sa jej stav nezlepší. To je však nemysliteľné, lebo denne by precestovala takmer sedem hodín, keďže nemá priame spojenie a dvakrát prestupuje. Riaditeľka je fajn, vážim si ju, ale tentokrát ju nechápem. Vie mi niekto povedať, v čom sa moje riešenie prieči zásadám moderného výchovného procesu? To mi povedala, no nechce sa o tom ďalej baviť a obhájiť si svoj argument. Vraj dievčatá nie sú na tom rovnako. Je pravda, že čo sa týka počtu nehôd, nie sú, ale sú na tom dosť podobne, čo sa týka strachu pred každou nocou a aj pocitu po nehode. Sú rovnaký ročník, ale nechodia do rovnakej školy, avšak nemyslím si, že v tomto prípade by to malo byť prekážkou, i keď tá, ktorú chcem vziať do svojej skupiny, v súčasnosti býva so svojimi spolužiačkami. Ak niekto pracuje s mládežou a má pocit, že robím blbosť, poprosím, povedzte mi prečo. Vážim si iné názory a nemyslím si, že mám patent na ideálne riešenia a už vôbec nie, že mám patent na rozum, tak skúste ma múdro usmerniť, prípadne podporiť. Ďakujem