Ako si poradiť s pubertiakom?

Ahojte 🙂 🙂 🙂
Už dlhšie registrujem, že s mojim bratom sú problémy. Navonok je to fajn chalan, v škole má dobré známky, je tichučký. Ale akonáhle príde domov, nevie povedať nikomu milé slovo (len keď niečo chce), nepomáha v domácnosti (všetci ho musíme obskakovať, ráno luskne prstami, že chce raňajky, neustále nadáva že je prázdna chladnička - vôbec nie je prázdna, len je strašne prieberčivý a chce práve to, čo v tej chvíli nemáme; do obchodu na nákup by ho nikto nedostal a ak aj áno, 100 rokov by nám to pripomínal, ako nám on strašne pomáha). Ja, ako jeho sestra, na neho nemám takmer žiadny vplyv. Viem že je to hlavne chyba rodičov, že ho neviedli k tomu aby doma viac pomáhal, ale s tým ja bohužiaľ nič nespravím (aj keď som mu niekedy povedala napr. utri riad, povysávaj, ešte som dostala od rodičov vynadané že mu rozkazujem, ako keby som bola jeho mama). Ale nejde len o to že je lenivý a nič nerobí. Najhlavnejší problém je, že stále kričí (nikto by to na neho fakt nepovedal, lebo na verejnosti taký nie je - asi si to teda kompenzuje doma). Nepoužíva vyslovene vulgárne nadávky, ale vie slovne človeka zraniť na tom najcitlivejšom mieste. Nebojí sa na mňa aj položiť ruku, ak sa mu niečo nepáči. Správa sa agresívne, je zákerný, často mi schováva veci a robí napriek, len aby sa mi pomstil. Aby som o ňom nehovorila len zlé veci, občas má aj svetlé chvíľky ale tých je minimum. Takýto prístup aký som opísala nemá len ku mne (to by bolo najmenej), ale čo je horšie, aj k rodičom. Keď som bola v jeho veku a odpapuľovala som, tak som dostala buď fyzický trest alebo mi niečo zakázali. Neustále som bola pod kontrolou, stále ma naháňali do učenia a potrebovali mať o všetkom prehľad, na PC a TV bol nastavený rodičovský zámok, domov som musela chodiť oveľa skôr ako moje kamarátky, keď som si našla priateľa tak tiež sledovali každý môj krok. Nehovorím že to bola dobrá výchova, ich tvrdý až necitlivý prístup ma poznačil a myslím že je jedným z pôvodcov môjho nízkeho sebavedomia. O tom však nechcem hovoriť, chcela som tým len ukázať to, ako rozdielne sa správali ku mne, keď som bola teenegerka, a ako sa správajú k bratovi. Nikto ho na nič nemôže upozorniť, nikto mu nič nemôže povedať, lebo chudáčik začne vrieskať, všetko mu prejde, keď luskne prstami tak mu už treba chystať večeru..keď mu odmietnem natrieť chlieb s maslom (veď má zdravé ruky), tak už som zlá a za všetko môžem. Jeho afekty všetkým vyciciavajú energiu, mne je úplne jasné že môj brat je prípad pre psychológia, lebo sa nejedná len o tínedžerskú rebéliu.

Ako sa mám k nemu správať? Mám slepo poslúchať, byť "poslušná" a podriadiť sa mu? Byť ticho a upratovať mu, žehliť, variť a znášať jeho extrémne cholerickú povahu? Alebo sa mu mám vzoprieť, nerobiť mu slúžku - za cenu že budem počúvať jeho vrieskanie, budem zlá v očiach rodičov + keď mu neurobím po vôli, urobí tak mamina (ktorá toho má aj tak veľmi veľa a má aj zdravotné problémy).

Momentálne som z toho strašne unavená, včera sme sa pohádali, teraz nekomunikujeme. Bolí ma z neho hlava, Možno sa mnohé pýtate, prečo to riešim a prečo sa jednoducho neodsťahujem, keď som dospelá. Študujem v inom meste, ale brigádu mám doma, takže min. 3 dni z týždňa musím byť doma (a celé prázdniny). V najbližších rokoch plánujem odísť do zahraničia, musím si však najprv zarobiť. Preto som doma.

Vopred vám ďakujem za to že som sa mohla vyžalovať + za vaše rady a názory 🙂 . (Prosím, nepíšte mi že je to chyba mojich rodičov, ja som si toho vedomá, ale nič s tým bohužiaľ neurobím. Keby bol moje dieťa, vychovávala by som ho úplne inak ako oni.)