Ako zvládnuť správanie 11-ročnej dcéry?

Ahojte.
Mám doma 11(takmer 12) ročnú pubertiačku.
Ja chápem,že je vo zvláštnom veku,kedy nie všetkému musí rodič rozumieť a možno stačí iba držať jazyk za zubami a vydrzat toto náročné obdobie.
Bude to znieť strašne,ale mne ľudia ide tak moc na nervy.
S jej otcom sme rozvedeni už nejaký ten rok,mám priateľa,s ktorým spolu žijeme už takmer 3 roky.
Je to perfektný chlap,starostlivý,trpezlivý,dá deťom aj posledné.
On vlastné deti nemá,ja mám dcéru a ešte syna 5 ročného.
Miluje ich…
No posledné obdobie sa veľmi nezhodujeme vo výchove staršej.Podla neho som strašne benevolentná v jej výchove,a vidím,že je medzi nami napätie.
Je pravda,že som trošku makkys, keď niečo poviem,veľa krát si nestojím za svojim slovom a tým to cele pokazim a dcéra si začína robiť čo chce,lebo vie,že keď niečo poviem,tak to za par dni neplatí a mysli si,že je všetko ok.
Je drzá,nepočúva,v izbe ma bordel,keď jej poviem,aby upratala,neuprace,možno trošku utrie prach a poskladá obrovskú kopu oblečenia zo stoličky,ale večer tam ma rovnaký bordel a ja to po nej upratovať nemienim.
Nosí mi zle známky,inak je jednotkarka,no ostala strašná lajdácka,nesústredí sa,porobi úplne zbytočne chyby a 3,4ky sú doma.Vraj som jediná mama z celej triedy,ktorá sa hnevá za známky.Vysvetlujem jej,že škola je jej jediná starosť,nič iné nemusí,škola je prvoradá.No pre ňu je prvoradý telefón,kamošky.
Hnevá ma aj to,že mám pocit,že ju nič nezaujíma a ja a celkovo my ostatní v domácnosti akoby sme boli vzduch,neopýta sa aký sme mali deň,priateľ už rezignoval,že ak ju nezaujíma ako sa mame my,jeho tiež nezaujíma,ako sa mala v škole ona.Ak sa aj opýtame ako bolo,čo papala,čo robili v škole,je to jednoslovna odpoved,ma nás naozaj totálne na háku.
Chodi oblečená ako bezdomovec,naozaj,je to chuducke dievča,ma na sebe obrovské nohavice,obrovské mikiny,strapatá,mňa ide trafiť šľak.
Neviem ako mám na ňu reagovať,ja keď vidím tie jej ksychty,a ako sa tvári,že sme jej na obtiaz a ako absolútne nekomunikuje,iba keď ona niečo potrebuje a chce…Som sklamaná,že nejako neviem zvládnuť také malé šťeňa a nemienim mať doma dusno,lebo ona sa nevie vpratat do kože.
Príklad:Boli sme včera v nákupnom centre,potrebovala som si kúpiť šľapky.V každom obchode kde sme vošli,si ona zduta sadla na sedadlo a tvárila sa ako hodinu pred popravou,to sa nedá si nevšímať.Pytam sa jej,či niekto zomrel,ona že neeeee a čo tu mám robiť???Pritom som sa jej pýtala či chce ísť s nami,lebo ak nie,presne kvôli tomuto,môže ostať doma.Nie,ona chce ísť s nami.
Tak som jej dala nejaké peniaze,nech sa ide pomotkat sama,popripade si niečo kúpi,ale nie jedlo,lebo sa ideme najesť za chvíľu.
Volám jej kde je,že sa stretneme tam a tam a ona príde s obrovským polkitrovym milkshakeom.Ja že tebe nevadi,že ideme jesť?Ona že no a???Sak to neni jedlo ale mlieko.
Samozrejme,že potom nejedla.
Ja sa tomu môjmu priateľovi ani nečudujem,mňa ide rozdrapiť z nej.
A to je len zlomok toho,čo robí.
Keď sa sebou rozprávam,place,že ju nemám rada a stále na ňu kričím a na malého nie.
Ale ten náš malý je ešte taký ňuňo,a naozaj je to kludne dieťa,dobré,opak dcéry.Preco mám kričať aj po ňom len preto,aby sa dcéra necítila ,že ju menej ľúbim ako jeho?
Som na prášky,čo mám robiť?🤯🫣