Ľahostajnosť ľudí ma ničí

Ani neviem prečo sem vlastne píšem. Asi len aby som zo seba dostala tu frustráciu čo ma už dva mesiace výrazne trápi a nemám nikoho s kým sa podeliť. Nič ma nebaví, nemám síl sa venovať deťom, po večeroch plačem. Som doma s deťmi aj s muzom uz 8mi mesiac a az donedavna som celu situaciu celkom zvladala. Ale ako okolie ci uz blizke rodinne alebo sirsie od susedov az po znamych maju vsetci v pazi a nedodrziavaju ziadne z odporucani ( aj dnes sused 2 navstevy a to lezal 4 tyzdne doma vraj len s chripkou a aj vtedy k nim chodili ludia viackrat denne bez ruska) zacalo to na mna doliehat. Mala som nastupit po rodicovskej uz na jar do prace ale pre situaciu som sa dohodla na odlozeni nastupu o viac nez rok, co len zvysilo riziko, ze sa nebudem mat kam vratit. Deti ani my s muzom nemame momentalne 2 mesiace ziaden osobny kontakt a ked vidim co sa deje, ako ludia fakt kaslu na vsetko a stale len hladaju ako ktore nariadenie obist, tak upadam do stale vacsich depresiil lebo dalsi rok byt v izloaciii uz nedam. Stava sa zo mna zla matka aj manzelka a ja sa neviem z toho vymanit. Neviem ako dalej. Sme relativne mladi, mame male deti a bohuzial zdravotne problemy. Len som sa potrebovala vypisat, pardon za ten vylev