Mám odísť?
Potrebujem počuť názor niekoho úplne nezaujatého...Som vydatá takmer 11 rokov,spolu sme 13 rokov.Obaja pochádzame z rodín zo strednej vrstvy,máme 2 súrodencov,sme najstarší z detí.Máme 2 synov vo veku 10r. a 6mes.V podstate som môjho muža zbalila ja,po dvoch rokoch chodenia a plánovania budúcnosti som otehotnela.Na naliehanie svokrovcov sme sa zobrali a všetko vyzeralo krásne a ideálne.Hneď po svadbe sme bývali mesiac u mojich rodičov a potom sme sa presťahovali do podnájmu.Ja som bola doma a manžel zarábal,nemali sme veľa ale boli sme šťastní.Svokrovci aj moji rodičia sa do ničoho nestarali,boli sme na všetko sami.Po roku ale majiteľ bytu chcel viac za nájom a tak sme hľadali iné bývanie.Byt sme našli v našej rodnej dedine,obaja sme z tej istej.Ešte stále to bolo fajn,aj keď už manžel začal vystrkovať rožky.Navzájom s mamou sme si pomáhali,ja som jej navarila a doniesla si "domov",cez víkendy sme jeden deň išli k svokrovcom na obed,druhý k mojim rodičom,tiež aj na Vianoce.Stále sme nič poriadne nemali okrem starého auta,telky a dieťaťa.Po roku sa majiteľka bytu rozhodla vrátiť bývať do bytu a my sme hľadali nové bývanie.Tentoraz sa nič nenašlo a aj keď s nevôľou,odišli sme bývať ku svokrovcom.Malo to byť prechodné a dočasné bývanie,kým niečo nenájdeme...Ja som sa s malým nejako zabavila,chodili sme von,varila som pre celú rodinu,nakupovala..Syn sa pomaly dostal do škôlkárskeho veku a ja som hľadala prácu.Bola som celá bez seba,keď sa podarilo,aj keď - bola som 4 roky na pošte ako doručovateľka.Syn chodil do škôlky v mieste trvalého pobytu.V tom čase si manžel zmyslel,že potrebujeme poriadne auto.Pôžička išla na moje meno,všetky peniaze do nového auta.Stále sme bývali u svokrovcov.Chvíľku na to manžel začal pracovať na živnosť.Keď som zaviedla reč na bývanie,všetky moje snahy stroskotali.On ako živnostník nemal šancu,ja sama s príjmom do 400€ tiež nie.Vraj mám vydržať.Nejako som to prežívala,chodila som predsa do práce,syn do škôlky,celé dni sme poriadne neboli doma a prišli sme sa vlastne k svokrovcom vyspať.Keď bol syn chorý,mal ho kto strážiť.Muž do mňa stále hučal,aby som si hľadala lepšie platenú robotu,aby sme mohli ísť stavať.Žial,toto sa mi nepodarilo.Našla som si najprv robotu poisťováka,po 2 mesiacoch som s tým sekla a potom som našla len na pol úväzku.Pomaly išiel syn do školy a muž dostal ultimátum,že musíme ísť preč,aby mal on svoj kútik a pokoj.Nestalo sa nič.Moja vlastná chyba,priznávam.Nezobrala som sa a neodišla,nechala som sa ukecať.Vraj aby som vydržala rok.Po roku a pol som si našla lepšie miesto,s priemerným platom do 450€.Vďačná aj za to.Lenže po roku a pol som zostala tehotná.Dieťa som chcela dať preč,ale zasiahla celorodinná rada a bábo som si nechala.Muž dostal ďalšiu podmienku,aby sme sa odsťahovali.Ja som s nadšením pozerala byty,lebo na dom by sme hypotéku nedostali,telefonovala a dohadovala obhliadky..Po 3 mesiacoch mi muž zahlásil,že on do bytu nepôjde,jedine do domu a chce stavať,to bude najlacnejšie.Tak som to prehltla,celú moju námahu a sklamanie.Mladší syn sa narodil,muž bol vo vytržení.A to bol asi koniec..Stále bývame u svokrovcov,v jednej izbe s 2 ďeťmi,hračkami.Okrem nás tu bývajú aj švagor s neterou a druhý slobodný švagor.Aby toho nebolo málo,zariadil aj šteniatko pre staršieho syna,lebo to mu sľuboval už 3 roky..A ja už mám toho všetkého plné zuby.Svokrovcov,švagrov,spoločného bývania.Stále mám niekoho v izbe,či švagra alebo svokru,nemám pokoj,súkromie...Muž sa tvári,akoby sa ho to ani netýkalo.Stále je na živnosti,viac doma nie je ako je.Všetko je na mne,nákupy,lekári,starostlivosť o deti.On zarába..Peniaze dostanem ak si ich pýtam,aj to s tým,či sa má otriasť ako oslík..Už od neho radšej ani nič nepýtam.Ak je treba,synovi kúpi botasky či iné,ale drahé.Veď to stále len napr.60€,ktoré mám ja ako rozpočet na týždeň...Už ani nesexujeme,nemám chuť.Aj tak som sa o ochranu starala len ja,brala som antikoncepciu..On nepôjde do podnájmu,ani nikam inam.Ja som síce niečo našla,ale na to mať nebudem.K rodičom by som mohla ísť,ale to ma budú živiť?Čo ak mi nedá peniaze na deti?Neviem,čo urobiť.Zostať či odísť?Som psychicky na dne,už ďalej nevládzem. ☹
@renula05 zial, mam pocit, ze vacsine z nas rodicia nejako nechtiac ublizili svojou vychovou - aj ked, robili to najlepsie ako vedeli. Velmi casto sa zamiena sebectvo s normalnym zdravim egoizmom, resp. sebavedomim. A prave mat zdrave ego je cesta k prezitiu normalneho, plneho zivota. Mas v podstate stastie, ze si svoj deficit uvedomujes vo veku, kedy mas pred sebou snad este vacsinu zivota. A stale s tym mozes nieco urobit. Ja som si uz presla kadejakymi cestami, aby som sa vymanila z toho, co som utrzila ako dieta, a v podstate z toho vsetkeho mi vychadza jedno z poznani, ze aby mohla rodina normalne fungovat, musi byt na prvom mieste normalna, stastna mama. Nie dieta na prvom mieste, ale mama. Ak je ona spokojna, vyrovnana, vsetko pojde ako ma. Ale toto je na dlhu debatu, tazko to takto popisat par vetami. Hladaj cestu, sposoby, mysli teraz na seba.
@renula05
tak vidis. svoj problem si definovat vies.
to je mala cast toho, co este musis urobit.
teraz si musis vediet bez vytacok (bez vsetkych tych "ja viem, ved hej, ALE...") priznat, ze to bola chyba.
je jedno, kto ju sposobil a preco. napriek tomu, ze objektivne si bola k takemu mysleniu vedena, musis si uvedomit, ze ako dospela si ho uz mohla prehliadnut a zmenit. takze sa treba zdravo vediet nastvat sama na seba, nie sa obhajovat, no a potom sa uz fakt da s tym nieco urobit.
najvacsou brzdou je sebalutost a sebaobhajovanie ("to povestne "ALE...."). dalsou hladanie viny v spravani ostatných. aj ked objektivne zneuzivali tvoju usluznost, obetavost a ochotu potlacat seba ako japonska manzelka na posledne miesto, to bola tvoja chyba, ze si to dovolila.
a dalsou strach to vobec skusit. povedat a trvat na tom, aj keby traktory padali.
nauc seba samu hodnotit veci okolo seba aj z pohladu vyhodneho pre seba. nic na tom sebecke nie je.
naopak, ked sa potlacas, iba si pripravujes podu, ze jedneho dna sa to v tebe nahromadi ako v tlakovom hrnci, potom pride slavna "posledna kvapka" (co byva obvykle totalna malichernost, ale tym prave pohar pretecie) a tebe vyrazi dekel, doma vybuch, ty budes za trapku, ktorej hrablo (lebo ta vec, pre ktoru vybuchnes, bude zial ta malichernost) a nakoniec nie ze ta nikto nepochopi, ale este budes mat hlupy pocit zo seba samej.
takze napr. ked ti muz povie, ze ked stahovanie, tak len dom, ty vies, ze je to hlupost. a je to len jeho predstava. zaklakuloval do nej len svoje zelanie.
kde tam mal teba? nikde. nech by to akokolvek sladko zaobalil (ze to pre vas a deti, pre rodinu), iba ti ponukol v cukre obalenu svoju predstavu.
tvoja je ina. ty chces ist hned prec, nie cakat.
takze nie, ze si povies, ze mu vyjdeme v ustrety, pockame rok-dva-tri, nez bude na dom, aby bol pan rodiny spokojny, potom budeme spokojni vsetci.
ty vies povedat (uplne pokojne), ze: a zaujima ta vôbec, co chcem ja? ja napríklad na dom cakat vôbec nechcem. naopak, ja si myslim, ze byt je vyhodnejsi. budeme sice setrit dlhsie na dom, ale budeme zatial vo svojom, budeme mat svoj klud, menej hadok. navyse po postaveni domu mozeme byt prenajat a vyuzivat dalsi prijem do rozpoctu. s dvomi nehnutelnostami budeme na tom lepsie, ako natlaceni teraz tu a nez dostavame dom, tak mozno pohadani tak, ze si ho uz len pri rozvode budeme delit. ani sa tam nenastahujeme. alebo byt pred poslednymi upravami domu predame a vyuzijeme tie peniaze na splatenie zvysku pozicky. alebo na tie upravy. nehnutelnost su peniaze v pancuske.
proste budes sa snazit rozumne argumentovat.
toto nepojde lahko, casto clovek na zaciatku sklzne skor do hnevu a hadania sa o svoj nazor, lebo nie je nauceny sa presadit. a ked pri prvých pokusoch to nejde hladko, tak je frustrovany a niekedy aj nastvany, ze ho odmietaju akceptovat. ze ho zas len zhadzuju do toho chlievika "posledny v rodine".
nez sa nauci argumentovat a jednat asertivne, byva jednducho spociatku viac agresivny.
nezlakni sa toho, len sa to snaz ovladat, ono to prejde.
najhorsie, co sa stane, je to, ze zistis, ze vy dvaja ste sa k sebe hodili, len kym si ty bola ta, co vzdy nakoniec pocuvla, ustupila. ostatne veci, co tym ziskas, su skor pozitivne.
kym vec nevyskusas, nevies, co dokazes.
maly priklad:
kamoska chcela nosit cerveny ruz. manzel sa vyjadril, ze to nosia len st*tky. je to vlastne take nepriamo povedane: nezelam si to, ak to urobis, tak si to u mna pokasles, takze sa sama rozhodni, ci to chces risknut. co urobi poddajnejsia zena s vychovou, ze si smie povedat/urobit svoje, ale len do tej miery, aby "nepokusala osud"? a ze jej zivotna priorita je robit toho druhého stastnym, ze prave tym si jeho lasku/uctu zasluzi? ten ruz si nikdy neda a odlozi svoj sen niekam na policku, dokonca ochotnejsie ho opatria visackou "On ma pravdu, je to hlupost".
ale ona si ten ruz kupila a dala. manzel frflal. aj ju urazil. dokonca ju odmietal s nim pobozkat (ze by sa citil ako v bordeli a ze ked uz by mal taku bozkat, moze rovno ist do bordelu. tiez take nepriame varovanie, ze dievca pokusa jeho trpezlivost a osud a ma si to este rozmysliet, kym je cas.). prekonala vnutorne obavy a neprestala s tym. nosila ho. nakoniec to manzel akceptoval. dnes ju pobozka, neriesi, aky ma ruz.
keby dala na ten strach, ten ruz nenosi. mozes vziat jed na to, ze jej muz by to nebral ako prejav ucty voci sebe a nevazil by si to. mal by to v priecinku "moja vola je v tejto rodine podstatnejsia".
ked to skusila, zistila, ze jej muz sa vie naucit akceptovat aj jej nazor/rozhodnutie.
podobne to potom prebehlo aj s inými vecami, aj dolezitejsimi, nielen takou malickostou, ako je farba ruzu. jej muz riesil coraz menej, lebo sa naucil, ze jej nazor a rozhodnutie sa v rodine akceptuje tiez.
tak to proste skus. neskusis, nezistis.
navyse zistis nakolko ta velmi limituju vnutorne (neopodstatene) obavy. ako ti tu uz napisali.
a vies z coho vyplyvaju? ze tvoj muz spravanim/medzi riadkami/recou tela naznaci, ze toto sa mu nelubi/on nesuhlasi/citim sa tym pobureny/on to chce inak. a ty si za tie neme vycitky dosadis najhorsie predstavy (lebo iba ty vies, co ta najviac desi), co by si riskla, keby si trvala na svojom a radsej sa stiahnes/neopovazis/akceptujes.
vsimni si ako tvoj muz pokojne "riskuje" tvoj hnev, nespokojnost, poburenie, sklamanie. a prilis sa tym netrapi. ale urobi si (vacsinou) po svojom.
tak do toho.
myslim totiz, ze tiez nic neriskujes. iba si myslis, ze riskujes.
@renula05 tiez som bola tak vychovavana a mam pocit, ze mi to narobilo v zivote viac zla ako osohu. Obcas je potrebne byt sebecky a ist si za vlastnym stastim.