Pokazila som život sebe aj malej v brušku

Čaute baby, píšem Vám len svoj príbeh pretože už fakt viem že som si pokazila život.
Mala som vzťah dlhoročný, teraz ked sa s odstupom času na to pozriem tak ten vzťah bol výborný a moj partner s ktorým sme žili bol úžasný človek...ale to samozrejme mne nevyhovovalo a stále som mala pocit že mi niečo uteká a že ked s ním budem aj nadalej tak mi život utečie pomedzi prsty a tak som ho opustila...Nejdem tu písať ako sme to prežívali, boli to scény po 8 rokoch naozaj dramatické, ale nikdy nie zlé a urážlivé...akorej sme obaja plakávali jeden druhému na pleci prečo sme sa rozišli a že sme mali ostať spolu...ale ani jeden z nás neurobil ten krok spať...Ked som chcela ja nechcel on a naopak...nedohodli sme sa ale do dnes spolu komunikujeme ako priatelia..teda vždy ked ho vidím príšerne lutujem že som takého človeka opustila....Počas našeho odlúčenia som bola sama, stretávala som, roznych mužov ale všetkým išlo len o jedno a o taký vzťah som nemala záujem..možno keby som bývala trpezlivejšia tak by sa postupne niečo bolo vyvinulo ale ja hrdinka som každého s prehladom poslala do prdele. Bola som štíhla,dlhonohá špinavá blondínka, s velkým prirodzeným poprsím a so sexi postavou a tak som naozaj o nápadníkov nemala núdzu, lenže tí čo chceli mna tých som nechcela ja....až raz sa mi pritrafil do cesty muž pri ktorom sa zastavil pulz....bolo to po dlhej dobe..ničím ma neoblboval ...bol reálny a vysolil mi že má tri deti...dve s jednou a jedno s druhou že sa rozvádza a že nechce byť ani s jednou z nich, že ho podrazili...ako to tu nejdem teraz písať lebo to bola asi aj tak kravina.....neviem to do dnes. Neviem do dones čo ma na nom tak hrozne pritahovalo a preco som vždy ked mi volal nervozne nevedela čo so sebou, a ledva som dýchala...neviem prečo som stále čakala na jeho sms, a prečo som začala k nemu po mesiaci chodiť na návštevy domov...a prečo som tam pár krát ostala spať do rána, a prečo on odo mna chcel aby som bola pri nom stále, a nech sa nastahujem a ako on nemože žit bezo mna...Je pravda že sme sa velakrát pochytili na roznych banalitách a že som všetko prehliadala čo sa medzi nami dialo...a že som to stále nejako ospravedlnovala a snažila sa všetko rýchlo napraviť len aby bol kludny, spokojny a šťastný....nejako mi začalo unikať že vlastne ja šťastná nie som...ale to mi došlo až nedávno....sme spolu dva roky, žijeme spolu 20 mesiacov... z toho som sa asi tristotisíc krát zbalila a išla k sebe domov, asi tristotisíc krát som si povedala že mi za tie nervy nestojí a rozišla sa sním....ale on vždy bud šte v ten den alebo na druhý doliezol...vyzeral vždy ako pár minút pred infarktom, bledý, neštastný a ako to možem len tak zahodiť ved on ma miluje a či si uvedomujem ako všetko ničím...a blaaaa blaaa blaaaaa....A tak som sa vždy po pár dnoch psych.nátlaku vrátila k svojmu milovanému ktorý ma niekedy celé týždne, inokedy dni, niekedy aj mesiac nosil na rukách až prišlo zase jeho schizofrenické vytriezvenie...a začal ma urážat: Ty p.... Ty k..... a podobne vulgarizmy, zničila si mi život a chod do pi... a nenávidím Ta a tak dalej a tak dalej a ja som sa zase vždy pekne pobalila a vrátila sa domov a potom po pár dnoch zase k nemu lebo jeho to mrzelo čo mi povedal, a že on to už nikdy nepovie atd..Potom mi navrhol dieťa..navrhol ho v takej dobe ked bolo všetko ok medzi nami...asi mesiac bez hádky a v období ked mi gynkolog povedal že na moj zdravotný problem pomože jedine tehotenstvo
a nie operácia...tá by bola riskantná a už by som nemusela moct mať nikdy deti....A tak sme zacali pracovat na malej ktorá sa nám podarila po polroku...dnes viem že som mala tristokrát radšej do hovna stúpiť ako si sním dieťa spraviť...chová sa ku mne uplne príšerne, už vie že len tak lahko sa ho nezbavím...potrebujem ho teraz totiž aj finančne...čo zmožem z materskej? Nič, nezaplatím si ani úver ani všetky platby čo mám na svoj byt....a to som ešte nejedla a o malej ani nevravím....drží ma v hrsti...a preto sa chová ku mne tak ako sa chová.....je v kuse nervozny, blačí po mne, stále mi rozpráva ako len mna mohol stretnut takú pi...ako som mu život zničila, ako ma neznáša atd. Nikam so mnou nechodí, stále má len svoje aktivity, s kamarátmi a so svojimi detmi...domov chodí až po 20tej alebo po 22tej, ráno odchádza o pol 8mej, cez den mi síce volá že čo robím a tak ale inak sa nezaujma, nepozve ma na veceru nebere ma nikam von..stále tvrdí že sa mu nechce že on je unavený z celeho dna a že inokedy...o ničom sa so mnou doma nerozpráva, je vždy ticho...maximálne povie dve vety: Kde mám ovládač...a čo máme jesť....a bud ticho pozerám futbal....Teraz som v 7mesiaci tehotenstva...celé som ho preplakala tak vždy ob den...celé som si ho prestresovala, dokonca mi raz aj strelil facku ked bol opitý, to som vtedy rýchlo v noci utekala preč...podotkýnam tehotnááá. A on si to na druhý den nepamatal.....teraz mi zas nedávno povedal že ma raz určite podreže, citujem: Podrežem Ta raz Ty p.... a je mu jedno či plačem a v akom som stave...rozpráva a uráža ma dalej. Ked mu zložím telefon, niekedy zloží on, tak príde domov a je ticho, alebo sa tvári akoby mi ani nič nepovedal....skrátka som to pekne posrala....na malú sa teším, chválabohu je v poriadku aj ked ja prežívam takéto stresy....už ma tolko krát počula plakat chuda malé...a mám pocit že ak sa niečo nezmení...a to sa asi nezmení, ma bude počuť plakať aj po narodení...Neviem, si to predstavit..ešte tu ani nieje a začínam nenávidieť jej otca...Som totálne zúfalá, kamošky tie už ku nám radšej ani na návštevu nechodia...lebo ho nemusia alebo sa nechcú pretvarovať....ak by ho náhodou stretli doma...tak chodím ja za nimi a vždy mi radia nech sa zbalím a odídem ale bojím sa to urobiť...fakt sa bojím, bojím sa že ked sním budem udrźaivat kontakt tak ma zblbne nech sa vrátime...alebo mi urobí zo života peklo....som totálne na dne a termín porodu sa nenávratne blíži......