Už mám toho dosť

Ahojte. Som vydatá pomaly desiaty rok. Máme tri deti. Najmladšie sedem. Najskôr sme mali pekne manželstvo. Veľmi som milovala svojho muža. Ešte donedávna. Ale to som si iba klamala. V auguste 2015 sme sa pohádali. V hádke ma pourazal. Padlo slovo rozvod. Už ma vraj nechce. Aj som tu do jednej témy písala... boli to ťažké mesiace. Prešla som si rôznymi fázami. Hlavne som to nechápala. Čo nemu na mne tak vadí. Bohužiaľ môj manžel nie je príliš citlivý človek. Nevie prejavovať emócie. Nie je nežný. Neznáša rozoberať ak máme nejaký problém. Väčšinou začne kričať a stane sa ze aj vulgárne. Pritom prvé roky toto neexistovalo. Veľmi som sa práve tohoto bála. A on je inteligentný a úspešný muž. A pritom sedlak. Mám ho plne zuby. Áno. Pred Vianocami sme sa dali dokopy. Veľmi opatrne. Snažil sa. Ja som sa nesnažila vôbec. Tie štyri mesiace som sa snažila naučiť sa s tým žiť. Bez neho už žijem v podstate dávno. Väčšinou som sama. S deťmi. Na deti. Cez týždeň chodí z práce domov večer okolo ôsmej. Od rána siedmej. Víkendy tiež nie je vždy doma. Študuje externe. Nedeľu relaxuje. Navarí. A papucova kultúra, ovládač v ruke. Ja viem ze je unavený. Že ma toho veľa. Že si chce oddýchnuť. Ale to on si túto cestu vybral. Stále sa ženie, chce viac a viac. Mňa sa ani nepýtal čo hovorím na to ze pôjde na výšku. Proste sa na to dal, že jeho vec. Tri deti. Veľký dom. Rozvoz deti. Úlohy. Pranie atď. Všetko sama. Až po večeru. Voľakedy mi aspoň s tým pomohol. Niekedy pohoda. Niekedy to na mňa doľahne. Vyčítala som mu to. Formou rozhovoru. Akonáhle príde z práce ovládač do ruky a dajte mi pokoj. Prípadne nahuci na deti. Čo som robila? Aký sme mali deň?Neopyta sa. Sex. Ten sme na začiatku vzťahu mali úžasný. Po deťoch menej a menej. On nechce. Ja pre to trpím. Túžim po láske. Po dotykoch. Ak aj sex je. Raz za mesiac, dva. Chlad. Žiadna vášeň. Žiadne bozky. Už toľké roky sme sa nebozkavali. Všetko mi zobral. Dusim sa v tomto vzťahu. Za ten necelý pol rok čo sme boli od seba som ho prestala milovať. Je to len zvyk. Istota. Ja mam 41 rokov. Ešte chcem žiť. Chcem byť milovaná. Som dosť akčná žena. Priateľská, komunikatívna, citlivá, dbam o seba. Nemá dôvod sa nebozkavat. Zuby si drhnem tri krát denne. Chodím pravidelne na prehliadky. Maľujem sa tiež denne. Cvičím. Som úplne stihla. A on ma nechce. Beriem to ako nespravodlivosť. Ja tak závidím, v dobrom, keď vidím manželov čo sú spolu už roky ako sa vonku držia za ruky. Keď muž prejavuje pozornosť v spoločnosti...Nedokážem odísť. Koli deťom. Koli majetku. My sa doma hádame minimálne. Keď tak ja septom. Deti pošlem preč. Ešte sú malé. Dnes mi povedal ze mam ísť do pi...trochu som si poplakala. Nie pre neho. Ale pretože som sa tak veľmi pomýlila. V ňom. Len som mu povedala ze mi moc nepomáha. Že som na všetko sama.