Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Osamelosť v cudzom meste a túžba po bábätku

RodinaSnažíme sa o dieťa
nina2020
31. máj 2020

S priateľom (35) sme spolu druhý rok. Cca rok sme mali vzťah na diaľku (vychod-zapad SR, 5 hodín cesty), potom navrhol, aby som sa presťahovala. Nechcelo sa mi: mala som dobru prácu, v blízkosti rodinu, kamaratky, mám psa a bývala som v dome, malé mestečko mi absolútne vyhovuje. Nakoniec som po pár mesiacoch povedala ok, prestahujem sa. Som tu polroka. Prácu som si našla rýchlo (predchádzajúca práca má bavila viac), bývame v jeho byte aj so psom (venčenie je náročnejšie, psík sám doma brese a zavyja, dávam ho denne do škôlky - stojí to čas a peniaze), kamarátky tu nemám žiadne (mám introvertne nastavenie, ale aspoň raz za čas vypadnúť niekam von a vyrozprávať sa - bez psa - by som brala) a život vo velkom meste je pre sociofobickeho introverta ako za trest - mám pocit, že iba cestujem do/z roboty, pracujem a vencim psa. Mám 32 a túžim po bábätku. Biologické hodiny mi šialene tikajú; trpím, keď vidím malé deti, niekedy som z tej "materskej závisti" až sarkastická a nepríjemná (pri téme deti). V bytovke sú tu všade deti, je mi nepríjemné počúvať ten plač, pretože mi to pripomína moju túžbu po deťoch; pri každej menstruacii plačem, lebo aj to mi pripomína, že stale iba môžem cakat... Priam závidím ľuďom s detmi. Počas pandemie koronavirusu som mala celý čas home office - prácu som mala hotovú za pár hodín a zvyšok dňa som sa cítila zbytočne a osamelo; rozmýšľala som nad svojou situáciou: som v najlepších (relatívne) rokoch a vzdala som sa všetkého (mesto, práca, rodina, kamaráti) v podstate kvôli práci a "podnájmu" v Ba. Partner vedel, že chcem rodinu a... Nič. Hovorí, že deti chce, ale najprv dom, svadba, potom deti; hovori, že jeho kolegyňa mala dieťa v 37 a šlo to - na čo reagujem, nech si každý má deti kedy chce, ale ja sa už teraz cítim "stará" na deti a túžim po nich. Pochybujem, že sa niečo zmení. Pred týždňami má požiadal o ruku - a nič. Zatiaľ sme o svadbe hovorili čistého času tak 1 hodinu. Bude to rovnaké, ako s presťahovaním sa sem: prestahujem sa a nič. Požiada má o ruku a nič. Mám pocit, že mi tým poziadanim chcel len "zapchat ústa". Ľúbim ho - máme rovnaký svetonázor, štýl humoru, introvertné nastavenie - ale zároveň sa tu cítim veľmi osamelo a súčasná situácia ma veľmi trápi a potrebovala som sa vyrozprávať, pretože by som sa inak zbláznila. Neviem, co mám robiť. V tých najsmutnejších chvíľach mám chuť odísť domov a na všetko tu sa vykašľať.

nikca_123
31. máj 2020

@nina2020 Ahoj, ak sa potrebujes niekedy vyvencit bez psa len tak na kavu a pokecat o zivote, kludne mi napis. Som z BA a tiez taky introvertik ;)

vilma7
31. máj 2020

@nina2020 ahojky, priateľovi slušne vysvetli, že keď mala jeho kolegyňa v 37.cke dieťa ešte neznamená, že ho môžeš a budeš mať aj ty a skús mu predostrieť situáciu že budete mať 60, keď vaše deti bude plieskať puberta v plnom prúde.
Ja sama som matkou po 40.tke, v 38.som mala po dlhom čase konečne vzťah, našťastie mám 2 zdravé detičky, ale budúcnosti sa obávam aj ja.

panelacikova
31. máj 2020

@nina2020 Ahoj. Z môjho pohľadu si obetovala všetko. Ty ho ľúbiš. No odpovedz si aj na otázku, či naozaj ľúbi on Teba? Čo urobil, čo obetoval on pre Teba?

mareka49
31. máj 2020

Komunikacia komunikacia komunikacia.
Vztahy bez nej nefunguju.
Povedz mu toto, co si tu napisala.
Postupne, troska jemnejsie ale povedz ako sa citis a co zazivas.
On si mozno mysli, ze je vsetko OK.
Povedz mu ako by si to chcela ty, priblizne casovy horizont aspon to dietatko.
Ze by nevadilo aj pred svadbou, pred vlastnym byvanim..
Ako zareaguje.
Hladajte kompromis.
Zeny su zial stale v pozicii ved netlac nanho, ved ti este ujde.
Chlapi sa casto nehrnu do nicoho a zena nema ziadnu istotu.
Ked tuzi "aspon" po dietatku, stale je cas.
Hovor s nim otvorenejsie a uvidis jeho reakcie.
Mozno ti ozaj neostane nic lepsie ako cakat, ked ho lubis, ale ocividne sa trapis.
Mal by to vediet

metuzalem
31. máj 2020

S nami to bolo podobne, priatel mal podmienku najprv vlastne byvanie az potom rodinka, co je vlastne aj rozumne a zodpovedne. Mali sme nejaky plan, daco zarobit, potom svadba, byvanie a dieta. Boli sme spolu 5-6 rokov a teraz cakame dieta, ja mam 34. Tiez som miestami stracala trpezlivost lebo som babo chcela skor, riesila som v hlave ci este budem plodna kym sa moj mily zdohada ...alebo ze len marnim cas v nezmyselnej praci a cas hra proti mne a pod...v noci mi to niekedy nedalo spat a premýšľala som aj, ci ma cenu byt s takym muzom, ktorý to mozno odkladá lebo sam nevie ci chce rodinu. Ale lubila som ho, uzivali sme si spolocny cas a cestovanie- keď pride dieta uz to take lahke nebude. No je to na tebe, ako sa rozhodnes. Ja som to vydrzala a som stastna, vsetko prislo vtedy, kedy malo 😉

panelacikova
31. máj 2020

@mareka49 nuž podľa jej príspevku usudzujem, že sa s ním rozpráva. ale akoby on všetko odsúval.....?

nina2020
autor
31. máj 2020

@mareka49
@metuzalem ad bývanie: on má byt, ja mam domček na východe; byť sa preda/prenájme (z toho sa bude financovať domček niekde pri Ba a stále sa mame kam vrátiť (dom na východe, nižšie zárobky - nižšie náklady). Aj sme mali vyhliadnutych zopár domčekov, no kvôli korone sme hľadanie a obhliadky stopli - uvidíme, sa ako vyvinie trh o 6, 12 mesiacov, lebo nás nič netlačí (tehotenstvo). Myslím, že ma veľmi ubíja predstava všetkého toho čakania. A veľmi ma "desí" a zároveň upokojuje (divné, ja viem) to, ako sa na všetko pragmaticky pripravujeme - v zmysle financií, logistiky, prace - ja sama si hovorím, že by som v súčasnej práci chcela min rok vydržať, aby som mala pekný vymeriavací základ na materskú... - rozoberáme spolu výchovu dieťatka (čo áno, čo nie), hovoríme o všetkom možnom (je pravda, že tie najvnútornejšie pocity napr. ohľadom biologických hodín mu nehovorim), no ja sa bojím, že kým budeme "pripravení", nebudem plodná, pretože človek sa aj tak nemôže pripraviť na všetko... Zároveň mi ta snaha o pripravenosť veľmi imponuje, pretože viem, že sa o mna/o nás postará, no na druhej strane to čakanie... To je nočná mora a depresia zároveň.

nina2020
autor
31. máj 2020

Asi som naozaj "len" netrpezliva a nedočkava a mala by som mu viac hovoriť, čo cítim... Ďakujem Vám za spoločnosť, naozaj mi je lepšie, keď som to zo seba dostala von a pomenovala to.

luccija
31. máj 2020

@nina2020 nevidím problém len v tom, že treba chlapa poposunut.Ziadne čakanie, kým bude dom a vhodná chvíľa.Ty chces vydržať rok budeš mať 33 nemusíš otehotnieť ďalšie 2 r už teraz trpis a citis sa nenaplnená.Treba ísť do toho😊chlap to tak necíti na jeho vyjadrenie nečakaj

nina2020
autor
31. máj 2020

@luccija to je to, co vidím ja oveľa pragmatickejšie ako on: on žije v predstave, že stačí "raz" a budem tehotná; ja si uvedomujem svoj vek a viem, že to môže pokojne trvať aj rok, dva bez toho, aby sme mali nejaké zdravotné problemy, ktoré by nám v tom bránili a zase: budem čakať a čakať... Možno nie, ktovie. No rátam vždy s tým horším variantom, aby som bola pripravená.

Ale myslím si, že zatiaľ moja frustrácia nie je až taká, aby som do "toho" šla bez jeho vedomia - stále si jeho aj jeho rozhodnutia vazim a rešpektujem ich, aj keď je to niekedy ťažké.

nina2020
autor
31. máj 2020

@panelacikova vieš čo, je pravda, že on v podstate prišiel hlavne o súkromie, keďže som sa k nemu nastahovala, ale vidim, že sa snaží a napr. starostlivosť o psa (logistika, škôlka, venčenie, vysávanie, upratovanie) dáva ukážkovo, aj keď priznáva, že to robí pre mňa a nie je to "záľuba", v ktorej by sa našiel.

janinah
31. máj 2020

Ked je taký plánovač,tak pero a papier do ruky a drahý,ideme si spísať kedy čo ako...kedy svadba,svad. cesta,dom,prvé dieťa...jasné,že to takto presne nevyjde,ale aspon budeš vedieť na čom si....lebo ak on má svadbu v horizonte 3 roky a potom kedysi neurčito dom-podla vývoja na trhu a poooootom kedysi konečne dieťa,tak to rovno odteraz môže začať sporiť na umelé oplodnenie,to by som mu spoly so smiechom a spoly vážne aj povedala

luccija
31. máj 2020

@nina2020 no tak, keď tvoja frustrácia nie je tak veľká prečo plačeš pri menzese, cítiš sa osamelo a nemáš rada plač deti v paneláku.Ty už veľmi chces dieťa neviem prečo si to nepriznas?on prišiel o sukromie, aj povysava a seba nevidíš čo si kvôli nemu zanechala?Hlad na svoje pocity chces dieťa, bývate spolu, si zasnúbená máte najvyšší vek sa pohnúť vpred.Potom budeš pred 40 tkou dumat kde sa stala chyba budeš chcieť druhé dieťa a pod...reálne každý pár v mojom okolí má obrovský problém splodiť dieťa buď chlap, žena, alebo obaja

janeninka
31. máj 2020

este mi ide hlavou, ze netreba zabudnut aj na obdobie tehotenstva.. Jasne moze byt rizikove a neviem aku pracu vykonavas ale je to 9 mesiacov pocas, ktorych sa da stihnut vela doriesit- aj svadba ci dom, aj nejake mesiace odpracovat do vyhodnejsej materskej..
Uplne chapem co chces povedat tym ze ti imponuje ako to chce mat naplanovane a pripravit sa, dava to pocit istoty a bezpecia ale zaroven mam pocit ze je celkom zodpovedny a schopny takze by ste vedeli daktore veci zariadit aj rychlejsie pripadne improvizovane... Vies ja som si vsetko v predchadzajucom vztahu planovala, mala 3 iz.byt nachystany a co z toho... nie je to predsa tak ze ste bez zazemia, dieta hned na zaciatku nepotrebuje mat vsetko tip top, myslim ze by si mu to mohla predostriet, urcite sa mu zdover s pocitmi. A ako bolo spomenute vyssie proste si k tomu sadnite a planujte, planujte...

mpg
31. máj 2020

32 rokov ešte nie je tak veľa, len treba byť trpezlivá a pokojná a aj keď sa to nezdá, snažiť sa stravovať zdravo, piť čaje detoxikačné, upokojujúce, aby bol organizmus, čím najlepšie pripravený a ak by sa nedarilo ísť aj na vyšetrenia, niekedy sa nájdu rôzné problémy, ktoré sa dajú vyliečiť, vylepšiť. A žiť sa dá aj v meste tak, že viac chodí do prírody alebo ak budete mať rod.dom niečo tam pestovať alebo mať zvieratká.

evalin88
31. máj 2020

@nina2020 ja som si tym presla s terajsim priatelom... ja som mala 29 on 37... ale ja som uz velmi chcela. Boli sme spolu 3 roky. Kamaratky okolo mna/kolegyne v praci + v rodine mali vacsinou problem otehotnuet ( riesili to roky) ja somvsa bala ze to bude rovnake, takze ta uplne chapem. On to bral tak, ze ho do niecoho tlacim nasilu. Tak som o tom prestala hovorit.. tento moj strach nechapal.. jedneho dna prisiel s tym, ze spoluziaci z vysky a kamarati uz maju deti a on nic.. a ako sa chlapec od susedov na neho usmial z kocika atd.. az potom sme sa zacali snazit. Syn sa podaril po 4 mesiacoch

tykat
1. jún 2020

@nina2020 ..."aby mi zapchal usta" ...povedz mu ze si (mozno) tehotna...podla reakcie sa zariad.

lentilkaxxx
1. jún 2020

Chápem Ťa. Tiež kým som sa prisťahovala k manželovi, bolo to OK, veď je tam krásne prostredie. Až potom, keď som opustila svoju komfortnú zónu, svoj byt, svoje prostredie a ocitla som sa niekde, kde líšky dávajú dobrú noc, klin sa klincom vybíja a chlast chlastom, kde vládne primitivizmus, ohováranie, zloba a vývoj išiel úplne iným smerom, som precitla. Nie, toto som teda nechcela. Manžel nechápal, ako sa cítim, lebo celý život prežil tam a to bolo pre neho prirodzené prostredie. Chceli sme dieťa, predsa 33 rokov je 33 rokov. Za 3 roky sa nepodarilo, obaja sme boli zdraví, ale ja tam nešťastná. Vystresovaná nielen z práce, ale z toho,čo bolo "doma". Nikdy som sa tam však doma necítila, najlepšie mi tam bolo medzi 4 stenami, nie medzi alkáčmi a jednoduchými ohováračmi. Proste iný svet, na ktorý som nebola zvyknutá a nepáčil sa mi, aj keď som sa snažila nenápadne zapadnúť medzi tých pár normálnych. Pripúšťam, že svoje peklo robila manželova vyžieračská a manipulatívna rodina, čo sa reálne prejavila až po svadbe a až tam bolo nasypanych peňazí na polovicu bungalovu. Odišla som po 3 rokoch, nedalo sa tam dýchať. Manžel po veľkom vnútornom boji prišiel za mnou (našťastie to nie je cez pol Slovenska, ale len okresu). Iné prostredie, mentalita a kľud spravili svoje. Po 3,5 som naraz otehotnela a ani som si to neuvedomila. 🙂
Ak si nešťastná tam, kde si, daj si pozor, aby si tam nechradla. Môžeš sa dostať do depresií a ťažko otehotnieš. Potom Ti peniaze pomôžu len v tom, že na ich základe môžeš začať nový život, ale nemusí sa Vám podarí zachrániť vzťah

blondtana
3. jún 2020

@nina2020 S mojim partnerom som 14 rokov, keď sme spolu začali, on ešte študoval, obaja sme bývali s rodičmi, roky trvalo, kým sme sa mohli osamostatniť a on napriek tomu ešte deti nechcel, vraj na ne nemáme, cítila som sa podobne ako ty. Začali sme sa snažiť po 11 rokoch vzťahu, kde už mne klopala 40tka a možnosť, že sa nezadarí. Museli sa najskôr pousádzať všetci jeho kamaráti, aby pochopil, že dieťa je zmysel života. Trvalo 2 roky, kým sa podarilo, dnes má náš zázrak 3 a pol mesiaca a akurát pred hodinou mi môj partner povedal, že je neskutočne šťastný, že ho máme, že ho veľmi ľúbi a ľutuje, že sme ho nemali už pred 10 rokmi, aby raz tvoj partner podobne neuvažoval a neľutoval, že tak dlho čakal, treba mu to jemne naznačiť 😉

Tu začni písať odpoveď...

Odošli

Nenašla si odpoveď na svoju otázku?Opýtaj sa vo fóre