Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Elektívny mutizmus - skúsenosti

kristinaanna
5. nov 2015

Ahojte, chcem sa opýtať na skúsenosti pri tejto diagnóze.
Dcére ma zatiaľ len 3roky a 10 mesiacov, začala rozprávať tak cca pred štyrmi mesiacmi, no stále sú to len dvojslabičné slová. Chodíme na logopédiu, boli sme aj u psychológa, kde nám napísala zaostávanie verbálnej stránky inak všetko ok, na neurológii nám napísal túto diagnózu. Malá doma rozpráva, ale ako náhle je niekto cudzí, aj keď napr. širšia rodina, tak prestáva rozprávať. Ak sme niekde dlhšie, napr. 2-3 hodinky, a sa jej tam páči tak už aspoň so mnou sa začne rozprávať. Ak sa jej dotyčný páči tak aj s ním. V škôlke nerozpráva vôbec, ale komunikuje krútením hlavy a gestami. Inak nemá problém ani s deťmi ani s učiteľkami, kým je v škôlke. Ak sa jej niekto cudzí prihovorí vonku, tak hlava dole a sa skryje.
Chcem sa opýtať, či vaše deti nemajú problémy v škole. Ako sa adaptovali. Či je to stav, ktorý sa "opraví", či sa nejak lieči. ďakujem za každú skúsenosť.

katrinka8
5. nov 2015

@kristinaanna - ahoj, naša mala niečo podobné, neviem, či aj diagnózu, lebo sme s tým nikde neboli.
Začala však rozprávať v roku, v roku a pol plynule v súvetiach, zrozumiteľne.
Ako malá mala skôr problém s deľmi v jej veku, pretoe zrejme jej nerozumeli, resp. neodpovedali, keďže nevedeli rozprávať. Skôr sa vedela baviť so staršími či dospelými. Potom sa okolo 3 rokov začala hanbiť dosť výrazne - ako píšeš, neodpovedala, kým začala v spoločnosti rozprávať, vždy to dlho trvalo, aj to len ku nám. Zrazu jej v tom období robilo problém komunikovať aj s bratrancami a sesternicou, čo dovtedy nebol problém. Trvalo vždy aspoň hodinu, kým sa otriasla.
Do škôlky šla ako 3, 3-ročná. Tam to bolo veľmi ťažké, nejedla, nepila, nerozprávala, nezapájala sa do činností. Neplakala však vôbec, čo je asi zle. Len komunikovala s pani učiteľkami, pri nich aj sedela celý poldeň - aj to len gestami, ako píšeš aj Ty. Bola vlastne aj asto chorá, viac-menej zo stresu. Čo sa trochu zlepšilo zmenou dochádzky na pol dňa. Potom sa narodil synček, tak na doporučenie pediatričky bola 2 mesiace doma (ale nie kvôli tomuto, ale kvôli malému, aby ako čerstvá škôlkárka nenosila bacily k novorodencovi). Vyšli do toho Vianoce. Po Vianociach sa do škôlky začala tešiť, ale všetko sotalo pri starom, čo sa správania týka. Akurát začala piť z domu prinesenú vodu alebo čaj. Nás pani učiteľky veľmi povzbudzovali, že sa to lepší, že vidia zmeny, aj keď maličké, ale že treba vytrvať, že bude to dobré. Veľmi nám (jej pomáhali). Ku koncu roka začala potichu komunikovať s učieľkami.
V druhom roku už začala postupne vari aj jesť a piť a zapájať sa do hry s deťmi a do činností. Tá hra však ozaj len opatrne vraj. Rozprávať s deťmi postupne začala potichu až ku koncu roka. Cez prázdniny jej prešla vlastne aj tá hanblivosť - už sa s deťmi nielen hrá ale aj rozpráva (aj s deťmi zo susedstva a pod., čo dovtedy bola len výnimka veľká), sama od seba sa zdraví a prihovorí aj cudzím ľuďom. V škôlke je až tento rok - ako predškoláčka - už ako bežné dieťa.
Nám pani učiteľky povedali, že ona je typ, na ktorý sa nemôže tlačiť, lebo sa potom stiahne ešte viac do seba. To mi potvrdila aj kamoška - psychologička. Keď bolo zle (teda nám sa zdalo, že je to zúfalé, lebo malá bola v škôlke ozaj spokojná aj bez rozprávania, tešila sa a doma nám všetko povedala, čo a ako), ak mi povedala, že my nesmieme pred ou dávať najavo sklamanie, nesmieme ju nútiť rozprávať, ani zdraviť (kašľať na druhých, oni nevedia, čo dieťa prežíva a aká je situácia), proste aby dieťa videlo, že ho prijímame také , aké je a že jej máme dať čas sa s tým vysporiadať. Aby proste videla, že má u nás oporu. Takisto, keď náhodou prehovorí v situácii, keď inak nezvykne, aj keď by prišlo nutkanie prejaviť nadšenie, tak máme sa tváriť, že je to normálne a nekomentova to zbytočne. Proste neupozorňovať zbytočne na to.
Neviem, či som Ti pomohla, v každom prípade, ak cítiš nejaké pochybnosti, ak skús psychológa. Mne kamoška - psychologička pomohla takýmto rozhovorom, hoci diagnózu nám nik nestanovil. Možno keby sme boli šli k psychologičke oficiálne, padla by diagnóza a aj nejaká terapia. Neviem. Ja som mala vnútorný pocit, že to bude dobré, čo mi potvrdzovali p. učiteľky aj kamoška - psychologička. Skôr na malú a aj na nás tlačili moji rodičia, ktorí to stavali do pozície, že dieťa nie je "normálne" ☹

kristinaanna
autor
5. nov 2015

@katrinka8 ďakujem, pravdu povediac, ja sama som taká, že s novými ľudmi veľmi nekomunikujem kým nemusím, kým sa niekomu otvorím tiež to dlho trvá, nemám rady nové situácie, čiže som bola ako dieťa hanblivá, teraz už pracujem s ľudmi takže musím, ale mimo práce, sa ja prvá malokedy niekomu cudziemu prihovorím a tak, tak dúfam že malá z toho vyrastie 😉
no najhoršie je, že aj keď chodíme k logopedičke, ona tam nerozpráva. takže zatial máme len inštrukcie ako a čo doma nacvičovať. v školke zatiaľ neriešia, naje sa, zapája sa s detmi aj do hier, už nacvičuje aj tanček, uvidíme či bude aj vystupuvať 😀 už vie že keď sa s nou učiteľky rozprávajú má na ne pozerať s hlavou hore, žiadne skrývanie za vlasy.

katrinka8
5. nov 2015

@kristinaanna - tak ono to môže by zase aj povahou aj tou hanblivosťou. Možno aj Tvoja malá zdedila niečo z tej hanblivosti, introvertnosti. Podľa mňa je ešte dosť malá na to, aby sa preukázalo, čo to je.. neviem, aj ten prechod do škôlky môže robiť svoje, ak navyše rozpráva len dvojslabične, tak možno nechce rozprávať, lebo má pocit, že jej nebudú ostatní rozumieť...
Ten elektívny mutizmus napr. popisom v niečom sedel aj na našu (internetová diagnóza mojej mamy) - ono to možno veru bolo tak - ale keďže sme nikde s tým neboli, tak tú "nálepku" len nedostala.
Tam sa popisuje kadečo, keď som to vtedy kukala na nete teda už. Mne sa hlavne zdalo, že dcérka nie je nešťastná, ona sa do škôlky tešila, proste nejaká intuícia mi hovorila, že to bude dobré, že proste hanblivosť...
A logopedička čo na to?

kristinaanna
autor
5. nov 2015

Logopedicka sa tbari ako je vsetko v poriadku, ze to che cas, aka je sikovna, lebo naozaj za par mesoacov riadne pokrocila, tak uvidem este mame do skoly dva roky casu tak hadam sa aj ucitelky dockaju a bude hovorit aj s nimi

liebling98
5. nov 2015

@kristinaanna môj najstarší syn začal neskôr rozprávať, mal vyše 2,5 roka. Keď šiel do škôlky, jediné, čo tam povedal bolo dobré ráno a dovidenia, čiže ešte za mojej prítomnosti. Inak tiež len posunky a gestá. Ako náhle sme vyšli zo škôlky, nadýchol sa a rečnil, až kým večer nezaspal. Trvalo to asi 2-3 mesiace. Potom postupne, keď niečo chcel, pošepkal to učiteľke do ucha. Až sa rozhovoril úplne. Potom si aj učiteľky sem tam povzdychli, že aby bol chvíľu ticho. Ale mali sme šťastie na učiteľky, ktoré ho rešpektovali, hrali tú jeho hru, pred deťmi ho nezosmiešnili, len im povedali, že im rozumie, ale nerozpráva, lebo ich ešte nepozná. Keď začal dôverovať, začal rozprávať. Tiež s ním nebol iný problém, poslúchal, učiteľky ho vždy chválili. Na začiatku sa nechcel zapájať do aktivít, tak mu dali stoličku kúsok ďalej, nech sa len díva a keď bude chcieť, nech sa pridá. Proste naňho netlačili.
Držím palce!

kristinaanna
autor
5. nov 2015

@liebling98 dakujem, s tym sepkanim skusim

katrinka8
6. nov 2015

@liebling98
@kristinaanna
- baby, ja si myslím, že tam je veľmi veľká časť toho, ako to dieťatko v skôlke zvládne, na učiteľkách. Ak je správny a láskavý prístup plus veľa trpezlivosti, tak si myslím, že to naozaj chce čas a situácia sa zlepší. Ja som nesmierne vďačná tým našim, že to s našou malou tak vybojovali. Pre mňa sú to doslova hrdinky.

mimikas
6. nov 2015

Moj maly bol dlho takyto a stale pokial je s novymi ludmi, nevytiahnes z neho ani to ze ci chce ist na zachod 🙂. Rozpravat tiez zacal neskor, aj ked teraz ma 3r10 mes a rozprava vela a pekne ale nie pred cudzimi. V skolke mu to chvilku trvalo kym sa rozrospraval a prejavil 😉, vsetko je o pristupe ucitelov aby si ziskali ich doveru. Co s atyka cudzich ludi, mne to nevadi ze sa s nimi nerozprava, zas ani ja sa len tak s hocikim na ulici nevykecavam. Ja byt tebou skor by som riesila logopeda aby malej pomohla s vyjadrovanim, to ze nema rada cudzich ludi je crt povahy. Moj sa na cudzich ani nepozrie, stoji za mnou a krvi by si sa mu nedorezala ;-D

liebling98
6. nov 2015

@katrinka8 súhlasím. Aj môj syn mal šťastie na citlivý prístup učiteliek. A pritom chodí do obyčajnej dedinskej škôlky. Vždy mu dávali otázky, ktoré mohol odkývať Áno alebo nie. Chceš sa s nami hrať? Nie? Nevadí, tu si sadni, pozeraj sa a ak sa Ti to bude páčiť, môžeš sa pridať, my sa potešíme. Rešpektovali jeho správanie, ale zároveň sa k nemu správali normálne. Teraz je ukecaný až až, ale stále ho chvália, aký je poslušný, citlivý a ako rád pomáha.

Tu začni písať odpoveď...

Odošli