Je to šikanovanie mojej dcéry, alebo som len príliš citlivá?
Ahojte Maminy. Moja dcéra ma 7r, ide do druhej triedy. Ma sesternicu, ktorá je povedala by som “dominantnejsia”. Sestra mi jej dcéru pravidelne nosi domov aby sa s tou mojou pohrali. Nevadilo by mi to keby som viac krát nepočula ako jej rozkazuje, poučuje, nechce sa s ňou často hrať. Občas to počujem sama, niekedy sa mi sťažuje dcera na to. Verím jej pretože to sledujem. Raz sa dokonca stalo že moju natacala na mobil aby vyslovovala nejake smiesne slova a potom sa na tom zabávala. Naposledy som počula ako sa “hrali” a ona mojej hovorila ze musí ostať stať, že si nemôže sadnúť lebo ona je tam vedúca a že ona o tom rozhoduje, a keď si sadla tak ju vykricala že či nerozumie čo povedala. Sú rovnako staré. A keď ich napomenutím tak sa tvari že to nie je pravda, že to je vina tej mojej. Proste maly manipulátor. Aj pred jej mamkou to vždy zahra na neviniatko.
Je to pre mna ťažko riešiteľné pretože každá matka si vidí to svoje dieťa v dobrom a ja neviem čo mám tobit. Veľmi ma trápi že moja dcérka trpí. Často mi doma plače, niekedy ani nechce aby k nám chodila. Ja si so sestrou rozumiem ale ona na ňu nedá dopustiť, je to jej vytúžene dieťa po dlhých rokoch snaženia, jedináčik.
Baby poraďte ako to riešiť s chladnou hlavou.
Rozmýšľala som že sa so sestrou porozprávam ale myslím si že nepochodim ona ma jedinú pravdu, ti svoju.
Zatiaľ to robím tak že keď chce svoju poslať k nám tak si vymyslím že niekam ideme. Ale nedá sa večne vyhovárať. Alebo to nechať na tých deťoch, nech si vybudujú svoje postavenie medzi sebou samé? Nemiešať sa do toho?
Keď moja je taká tichšia, necha si skákať po hlave a vidím že je jej to ľúto...
@celasapremenim Hlavne keby sa predsa len naucila branit, ako som s tym zacala nakoniec ja, bude sa stretavat u seba s pocitom viny, ze robi nieco zle a u tych druhych, najmä u blizkych s onalepkovanim, ze je problemova a konfliktna. Cela tato spolocnost sa mi javi taka.
Inak lepsie sa tieto veci koriguju, ked je dieta u nas doma. Tiez som tej malej povedala, ze este raz, tak sem uz nepride, otocila v momente o 180°, ale iba do chvile, ako odtialto vytiahla päty. Ked odisli k nej domov tak mi dcera potom referovala, ze to slo po starom...
@midori123 Chapem podstatu, ale zas netreba stracat zmysel pre humor, nie? Je rozdiel sa vysmievat a zasmiat sa niecomu vtipnemu, co to asi bolo.
Uvazovala som skor nad tym, ze take bojove umenie, moze okrem teda odvahy dodat aj spravnu sebakontrolu, lebo moja dcera ma sily az-az. Raz ked ju takto cele doobedie provokovala v skole jedna spoluziacka, tak jej rupli nervy, ze tu druhu sotila tak, ze preletela cez celu triedu. Samozrejme ze za zlu bola potom moja dcera. Takze aby vedela sa branit skor primerane, kontrolovat svoju silu.
@nyusika - su ludia, co sa nevedia branit. Nevedia, co maju povedat, ako to povedat, apod. To, co je pre niekoho prirodzene, druhy na to nedokaze ani pomysliet. Tak napr. ked jej zakaze sadnut si a ona to spravi, ta druha sa rozkrici - ja som sa kriku ako dieta strasne bala. Co ma povedat? "Ty mi rozkazovat nebudes."?? Ta druha ma na to sto argumentov, preco bude....tak ta prva radsej zmlkne. To je len priklad.
pre autorku - najlepsie by bolo asi vojst do odohravajucej sa situacie ako rodic a povedat jednej aj druhej k tomu nieco. Napr. hrat sa spolu neznamena jedna druhej rozkazovat, musite sa dohodnut, pripadne povedat konkretne, co sa mi nepaci. ... Inak skus sestrinu mat rada, ako svoju - to pomaha, budes ju vidiet v inom svetle. Nedivaj sa len cez objektiv tvojho dietata. Ber to ako dobru skolu, kde sa mozete obe nieco naucit. Utek pred problemom nie je dobre riesenie a tvoja dcera vidi, ze sa skryvate a utekate.
Inak predpokladam, ze tvoja sestra je tiez ta "priebojna a silnejsia", ked sa jej bojis povedat veci narovinu. Mozno stravte spolu so sestrou a detmi den a nechajte veci plynut a sestra uvidi, co sa deje a potom mozete spolu hodit reci o tom, co vnimas ako krivdu voci tvojej dcere.
Ja ti úplne rozumiem. Zažila som niečo vemi podobné. Máme 6 detí, tak aby bolo jasné, že nie som precitlivelá a úzkostlivá čo sa dcéry týka. Pri piatich som s niečim podobným nemala problém, chlapci si to vyriešili vždy tak nejako po svojom a staršie 2 dcéry boli a dodnes sú priebojné a vedia si veci riešiť. Posledá 7 ročná je úplný opak všetkých 5 detí, kt. máme... príliš láskavá, príliš dobrá, príliš poslušná a až príliš nepriebojná... Aj mne, otrnulej matke išli slzy do očí, keď som ju videla, ako dlhé minúty stojí pri šmykľavke a čaká, kým na ňu príde rada a ostatné deti ju zboku predbiehali... Nikdy sa netlačila, nikdy nemala lakte, nikdy nikoho slovne nezranila, neurazila, neponížila... je takáto k ľuďom, k deťom, k zvieratám... s mužom hovoríme, že je to stelesnené dobro...Zažila som xy situácií, kedy vďaka svojej dobrote a nepriebojnosti nedosiahla, nemala to, čo chcela, nikdy nebola ona tá, kt. v škôlke rozhodovala a pod.... Ale pomaličky sme to dávali... Keď to raz nemá v sebe, zo dňa na deň to nepôjde... pomaličky áno... najskôr som ju pobádala k tomu, že ak jej niekto ubližuje, nech sa ide hrať s inou kamarákou... ani to nebolojednoduché, na to mi odopvedala, že nemôže, lebo konkrétna kamarátka jej to nedovolí... pre nás až smiešna situácia, pre 6 ročné dieťa neriešiteľný problém... ale nabádala som ju k tomu neustále... pri šmýkalke som stála pri nej... neposacovala som ju dopredu, neodháňala som deti... len som tam stála a pobádala ju, aby sa nebála a nenechala sa predbehnúť... V prvej triede bola tiež pod vplyvom najlepšej kamarátky (niečo podobné, ako máte vy) Moja sa na ňu upäla, bola to jej najlepšia kamoška, sedeli spolu, hrali sa spolu, navštevovali sa doma... ale... keď najlepšia kamarátka zrazu dostala chuť sa hrať s nikým iným, moja ostala sama... koľkokrát som prišla pre ňu do družiny a ona sama si zbierala kvietky a pod... no nebolo mi všetko jedno, do plaču mi bolo... Trvalo to rok, kým pochopila, že má svoju hlavičku a nesmie sa nechať riadiť inou osobou... Ani dnes to ešte nie je úplne 100%né, ale je druháčka a veľmi ma prekvapila, keď mi jedného dňa povedala, že poprosila pani učiteku, aby ju presadila (od tejto najlepšej kamarátky), lebo ju vyrušuje... Takže hlavu hore, pomalinkými krôčikmi sa to sebavedomie a priebojnosť spravia... Sestre to povedz tak, ako ti radili vyššie... že by ste mali obmedziť stretávanie na menšiu frekvenciu, že toja sa nie vždy cíti dobre, že im dlhšie prestáky len prospejú a budú si vzácnejšie... Ja som to takto riešila s mamičkou tej najlepšej kamarátky... my sme tiež priateľky a tiež mi to bolo nepríjemé, ale bola som miko prekvapená, ako to zobrala v pohode a dokonca mi dala za pravdu...
Želám ti, nech sa to podarí... podporuj, vysvetľuj, daj jej ten pocit, že nech urobí čokošvek, vždy si pri nej a ak bude treba, pomžeš jej... ona to dá... 😘
@lilitela ahoj, ja som spominala ze som dala dceru na karate. Neviem ti povedat, ci sa to vyslovene odporuca, davat nepriebojne deti na karate, ale ja som to tak spravila a som tomuto rozhodnutiu velmi vdacna.
Ono ked sa nad tym tak zamyslis, tak uz len to vedomie, ze keby prislo do tuheho a nastal by konflikt, a chcel by jej niekto fyzicky ublizit, vedela by sa minimalne ubranit. Ja idem tak podla seba, ze by som sa menej, ak vobec, bala ze od niekoho dostanem ,,par po papuli”, pretoze viem, ze ich vykryjem a ked sa nas*rem, s fleku mu ich vratim. To vedomie ze to dokazem, mi dava vacsi pocit slobody a menej strachu.
Karate je o discipline. Tvrdej discipline!
Bolo zaujimave vidiet, ako jeden chlapec, ktory cvicil KATU, sa mu pocas toho vyzula teniska a este ju chudak maly pri vykope vlastne celu vykopol a ostal bosy. Decka sa samozrejme zacali uchechtavat, a priznam sa ze dospeli (rodicia deti) tiez.
V tom zasiahla trenerka, velmi, ale velmi doraznym hlasom ich sprdla, v style ze na karate sa nikomu nikto smiat nebude, ze taketo nieco sa kludne moze stat hocikomu a je to nepekne. A ze si medzi sebou maju pomahat a nie sa vysmievat. A aby si to lepsie zapamatali, vsetci komplet 20 klikov!
Mozno to nie je uplne najlepsi priklad ktory som uviedla, ale myslim, ze podstatu chapes 🙂
Je to o discipline, makacke, ale akonahle sa nieco nove nauci, dviha jej to sebavedomie a aj o to mi ide