Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Ako si upevniť vzťah s dcérkou?

vietnamka
12. dec 2012

Ahojte,
mam takmer 2 a pol rocnu dcerku a 4mesacneho synceka. Dcerka je v obdobi vzdoru. O tom sa tu uz vela popisalo, citala som viacero diskusii. Viem ako riesit konfliktne situacie, ale bohuzial, narusa mi to vztah s dcerkou.
Obdobie vzdoru sa prejavuje tak, ako u vsetkych deti - ked nie je po jej, tak je zle. Ked je u starych rodicov, alebo je s mojim manzelom, az tak sa to neprejavuje - totiz, ako starki, tak manzel maju vzdy naraz iba jedno dieta. Preto jej mozu vo vela veciach vyhoviet, kym ja nemozem. Je to u nas vecne Milacik, teraz si nemozeme skladat, musim nakrmit Janicka, Zlatko, ulozim braceka a pojdeme sa hrat, Dorka teraz nemozem, musim nam uvarit obedik, inak nebudeme mat co papat.
Snazim sa jej davat maximum casu (radovo sa jej venujem min. 4 hodiny denne -citanie, skladacky, fotky, atd.), no aj tak to z jej pohladu nie je dost. Syncekovi sa uz prakticky vobec nevenujem, len ho krmim/prebalujem/ukladam (zvysok casu ho mam na kolenach a hram sa s nou). Okrem tychto dennodennych sporov mame problem s oblecenim (nie, neobleciem si pancuchy, ani za svet), s liekmi (nie maminka, nechcem medicinku), so spanim. Skusa moju trpezlivost tak, ze ma picha prstami do oci, a ked jej to 30x zakazem, tak to znovu spravi. Prestane az ked dostane po zadku.
Dohovaranie, vysvetlovanie nepomaha, ani nahodou. Vyskusala som uz asi vsetky mierumilovne metody. Na moju dceru jednoducho zabera iba metoda bica. Ked mame vela casu, tak ju poslem revat do izbicky, ked mame strednevela casu, pouzivam metodu vyhrazok a zastrasovania, ked treba, aby posluchla ihned, dostane po zadku.
Je so mnou neustale v opozicii. Na vacsinu pokynov odpovie razne NIE, a pozrie sa mi pritom rovno do oci.
Niekedy mam pocit, ze cely den iba kricim, dohovaram, vyhrazam sa. Moja dcerka zacala vyrazne preferovat ocka, starych rodicov. Na mna sa nepyta, netesi sa na mna. Chapem, ze ja som pre nu najvacsia autorita (manzel nedokaze na nu byt tvrdy), a preto vzdoruje najviac voci mne, ale puka mi z toho srdce.
Skusala som vselico, aby sme sa zblizili. Ked pride manzel domov, stara sa o synceka, a ja som s iba nou. Aby ma "mala pre seba". Vymyslam rozne aktivity, ktore robime spolu. Robi to rada, ale, jej vztah ku mne to nijako neovplyvni.
Prejde to niekedy? Bude ma mat niekedy rada?

abbey1
12. dec 2012

Má ťa rada a bude ťa mať vždy rada. Si a navždy pre ňu budeš najdôležitejšia osoba.
Ťažko radiť, tak len napíšem svoje overené postupy. Ja som fyzické i psychické tresty zavrhla už hrozne hrozne dávno.
Dookola vysvetľujem, vysvetľujem, zdôvodnňujem. Ak je čas a nikam neponáhľam, tak dávam malej čas vstrebať, čo musíme urobiť, ak má jedy, tak sa vyhnevá, ja nezasahujem, len naďalej kľudne vysvetľujem alebo ignorujem. Ak však treba niečo rýchlo, tak dieťa "schmatnem", oblečiem, či urobím, čo je potrebné.
Ale snažím sa byť maximálne pokojná i keď by robila čokoľvek.
Robila som to tak i pri staršej, občas si kamarátky zaťukali na čelo, ale časom som zistila, že je to super metóda. Dieťatko časom pochopí, čo a prečo treba, že to inak nejde. Ale nemusí sa báť, že bude nasledoavť trest, krik, vyhrážky.
Ušetrí to kopu nervov tebe i malej.
Po zlom nikdy nič nemá dlhé trvanie a ako sama píšeš, môže dôjsť k pocitu naštrbenia vzťahu.
A nedaj na reči, že bude rozmaznaná. Nebude! Len si bude vážiť teba i sama seba.
Či sa to niekomu páči a či nie, deti sú naši rovnocenní partneri.
Chce to len pevné nervy a uvedomiť si, že to naozaj čoskoro prejde a život je príliš krátky a vzácny, aby sme si kazili chvíle s najbližšími. 😉

veron_dorusincova
12. dec 2012

nie som ešte mama, ale napíšem svoj názor..ona je ešte moc mala na to, aby všetko chapala a zároveň dost rozumná na to, aby vedela pri kom sa ma v podstate lepsie, tym "lepsie" myslim - žiadne zákazy, príkazy a pod. Ako sama píšeš, manžel nevie byt k nej prísny...
A samozrejme, ze ťa bude mat rada!! Si jej mama..
Každopádne držím palce!! A nepochybuj o sebe..Baby s deťmi ti poradia lepsie, ja som ťa chcela podporiť aspon takto 😉

mirkave
12. dec 2012

No toto mam aj ja.sice so 6rocnou,ale akoby si pisala tie hlavne problemy o nej ☹ tiez nadrzovku pozrie do oci a oponuje.skoro vzdy a na vsetko.vysvetlujem,vysvetlujem,kludnym hlasom ale akoby hrach na stenu hadzal ☹ az ked zvresknem (zvysenie hlasu ignoruje castokrat) ,tak az potom spravi to o co som ju pred tym ziadala.a ked ignoruje aj to,tak obcas bohuzial capanec po riti..... Dakedy,ked nehoria ziadne terminy a tak,tak sa osvedcilo stale dokolecka monotonnym hlasom opakovat danu prosbu :"simonka,prosim,pod jest.simonka,prosim,pod jest........" Zacne jej to liezt na nervy a nakoniec to spravi.ale ci je to spravne,neviem

dais
13. dec 2012

1. Ľúbi ťa!
2. Nebi ju, vôbec.
3. Dala si jej bračeka, obrovský dar na celý život, nemáš sa prečo cítiť vinná, že sa nevenuješ len jej. To isté čo sa týka jeho. On bude mať veľkú sestru vždy keď bude potrebovať! 🙂
4. Venuj sa aj malému, aj on ťa potrebuje.
5. Vzdor je mimo jej vôle, ona za to nemôže, pomôž jej zvládať tie protichodné emócie.
Ja mám deti s 18 mesačným odstupom a malý mi zle spal a stále visel na prsníku. Mala som pre staršiu málo času ale nikdy som ich nedelila, nedávala som ju k babke samu a neposielala som ju s mužom von atď. Vždy sme robili všetko spolu. Možno to bolo ťažké ale tak som to cítila, že to chcem. A výsledok je, že sú úžasní parťáci (zo zdrav. dôvodov maĺ nastúpila do škôlky až ako skoro 5 ročná) zohratí, ľúbia sa, starajú jeden o druhého. Malá je ťažšia povaha asi ako tvoja, moja keď sa zatne, nič s ňou nepohne ale má srdiečko plné lásky. Navonok drsňáčka ale vždy keď jej poviem príbeh o tom ako sa narodila a ako sme sa do nej hneď zaľúbili tak vždy plače od dojatia 🙂 ja ich nebijem, ale najedujem sa s nimi dosť, no moja mama vraví že ja som bola horšia 🙂
Ber to tak, źe máš dve krásne zdravé deti a buď šťastná! Bude to lepšie, ale skús s ňou prestať bojovať. Užívajte si. Má len dva a pol roka, ona je vlastne povinná hovoriť na všetko nie 🙂 drž sa!

sante81
13. dec 2012

@vietnamka prvá chyba ktoru robis je tá, ze po nej kričís a ze jej plesnes po zadku. viem ze ta to stojí kopec nervov, ale skus odstránit krik, bitku a vysvetlovat, byt trpezliva, nekričat, venovat sa maxim čo to ide. pripomínat ako ju lubis, zapájat do všetkého čo robís ty - varenie, prebalovanie, kupanie.
mam doma to isté, a chvilu mi trvalo pokym som sa zorientovala a nasla spôsob ako vychádzat so synom, ma 3 roky - bol na vrchole čo sa tykalo obdobia vzdoru ked som prisla z pôrodnice a do toho začal na sestričku ziarlit. sama s 2 detmi cely den, nemala som na neho tolko času, trvalo asi 2mes pokial sme si zvykli. pichal sestričku do očí, tahal ju za vlasy, kopal, kričal, pistal, robil všetko pre to aby vzbudzoval pozornost. rozdiel medzi detmi mam priblizne taky isty ako más aj ty. dieta musí mat pocit ze je stále lubené, ze nieje odsunuté na druhu kolaj, teraz uz varím hned ráno ked deti spia. potom sa snazím venovat starsiemu pokym mladsia spí. ked je hore, prebalujeme spolu, lezíme v izbe na posteli, pomáha mi so všetkym, chválim, chválim chválim, a syn je spokojny, hráme sa s dcérkou na kolenách alebo sedí v kresielku a je v izbe s nami. syn tlací kočík, hovorím mu ako musí na sestričku dávat pozor, tesí sa ze ked bude vačšia budu spolu spavat v izbe budu sa spolu hrat.
neviem či som pomohla, dufam ze áno. drzím palce a hlavne bud pokojna, dieta je barometer tvojej nálady, ked si nervozna ty, budu aj deti.

leam
13. dec 2012

@vietnamka To si tuším písala o mne a mojej Dorke 🙂 Hold výstižné meno sme im dali. Toto sa u nás vlečie od 2 rokov a to my máme 4,5 a žiadna zmena ☹ Treba sa asi zmieriť s tým, že z obdobia vzdoru plynulo prejdeme do puberty 😖

kristiii
13. dec 2012

@vietnamka presne dnes zažívam takýto deň s mojím malým /v marci bude mať 3/ a posledné mesiace sú takéto dni v podstate všetky. Chcela - teda skor potrebovala som ísť doobedu do obchodu ale ani za nič ho donútiť aby sa najedol, aby sa začal obliekať..v kuse okolo všetkého cirkus a hystéria a keď to ani po hodine po dobrom nikam neviedlo tak samozrejme dostal po riti. Áno viem, nedobré riešenie..Keď ani potom nespolupracoval tak som sa prezliekla do domáceho, že teda nikam nejdeme a to zas začal cirkus o tom že on chce ísť von 😠 a takto je to vždy dokola a dokola..Moje riešenie: začala som ho ignorovať a robiť si svoje-poupratovala som celý byt-aspoň na niečo to bolo dobré, dokonca som sa konečne dostala k veciam ktoré inak vždy odkladám ale potrebovala som sa vyventilovať a ukludniť..a on sa postupne pridal ku mne, začal mi pomáhať umývať a tak, ešte občas zajačal že chce ísť von, ale postupne zabudol. Takže u nás zaberá jedine ukludniť sa /hlavne seba 😝 /a odputať pozornosť. Vysvetlovanie a dohováranie u nás zatial velký efekt nemá, skor ho to ešte viac rozčuluje a predlžuje hystériu

vietnamka
autor
13. dec 2012

@kristiii
@mirkave
@leam
tak som rada, ze v tom nie som sama. Mam pocit, ze kto to nezazil, nepochopi to. Tu nehovorime o malickostiach, ze nechce ist von, ked treba, a podobne. Napriklad, len tak, z nicoho nic pohryzla braceka (na hlavu, mal tam odtlacky zubov - zistila som to tak, ze zacal plakat, ona sa totiz tvarila, ze mu dava boztek). Alebo mu picha prsty do oci, ako som uz spominala. To su veci, ktore jednoducho nemoze robit, a rovnako nemozem 30x vysvetlovat, ze bracek sa naozaj nehryzie. Ublizovat nikomu nebude, koniec, bodka.
Je taka vybita, ze zistila, ze staci povedat Plepac maminka, uz budem poslusne dievcatko, a vsetko je OK. Takze pride, pichne janka/mna/manzela do oka, ked vidi, ze sa hnevam, odverklikuje frazu, a je potom.
Alebo teraz ma kasel ako svina, a nedajboze do nej dostat sinupret. Skusala som finty, akoze najprv dame babikam, potom mne, a potom jej. Prd makovy. Aby ma okabatila, tak to drzi v ustach, a ked sa nepozeram, vypluje to. Prehltne to len pod hrozbou, ze inak jej musim dat cipok.
Su veci, ktore viem obabrat nejakym "trestom", napriklad, ak neupraces zvieratka, nemozeme si citat knizku, a tak podobne. Ale niekedy mi uz chybaju "hrozby". Tiez su situacie, kedy nemozeme vyjednavat a cakat, kym sa rozmysli (ako s tymi liekmi, alebo ked treba ist na urcitu hodinu k lekarovi).

dais
13. dec 2012

@vietnamka, ver, že to chápeme, jej správanie nie je ničím výnimočné, toto deti robia. ona sa snaží získať tvoju pozornosť a aj negatívna pozornosť je pozornosť. Pichanie do očí je prostriedok, ona nechce ubližovať, nechápe dôsledky. Len pochopila źe keď to robí, má odozvu. Ale na rovinu, ak za to že ubližuje dostane fyzický trest, čo si z toho odnesie? Silnejší vyhráva? Malého musíš držat´ mimo jej dosahu, pokiaľ má túto fázu. Odporúčam začať budovať zaňho pozitívny vzťah k nej. To znamená, pozri ako sa na teba usmieva ako ťa rád vidí ako sa teší, ako ťa ľúbi, a zároveň jej umožniť aby mohla vybiť agresiu (naše deti chodilli búchať do fitlopty, je to hra ale pomáha). Mohol by jej akože braček kúpiť darček, napr. malú bábiku alebo plyšáčika. Veľa ju treba chváliť za žiadúce chovanie, všímať si len pekné správanie. Zlé veci prejsť čo najstručnejšie alebo ignorovať, ale pozor nie ju, len jej správanie. A napadlo ma, čo tak keď ťa pichne do oka, začať plakať, obviazať oči a ľahnúť na gauč že ťa to moc bolí? Alebo skúsiť názorne a v kľude vysvetliť, spraviť pokus, nie ako reakciu na jej pichnutie ale niekedy keď je kľud. Skúsiť jej dať prepichnúť prstom niečo krehké napr. vyfúknuté vajíčko a vysvetliť čo sa môže očku stať? Zaviazať jej očká aby videla že bez očí sa nedá vidieť? Ešte je tu metóda odporúčaná mojou mamkou, predškolská pedagogička s celoživotnou praxou: karhá sa nie dieťa ale ručička, a nie zle je zlá ale povie sa: Jaj ručička, ty si pichla do očka to veľmi bolí! Ručičky máme na hladkanie ( jej rúčkou pohladíme jej líčko ale líčko obete) a nie na pichanie. A tak vždy dokola. Proste pozitívny príklad časom prebije tie zlé veci a navyše sa tak nebude dieťa utvdrzovať že je neposlušné. Je taká teória že deti podvedome chcú splniť našu predstavu o nich, čiže čím viac počujú ty neposlušný tým viac sa tým neposlušným stáajú, na podvedomej, nie vedomej úrovni. Proste nás chcú potešiť 🙂

vietnamka
autor
13. dec 2012

@dais naozaj si cenim, ze si napisala rady, ktore si napisala. Viem, ze si to robila s dobrym umyslom.
Ked som napisala, ze po dobrom to nejde, tak som dufala, ze moje slovo v tomto smere bude stacit. Nestaci.
Myslis, ze som vsetky tieto veci neskusala? Ze to, co si napisala, nie jenapisane zhruba tak v kazdej druhej prirucke o vychove deti (a ze som si ich zopar precitala!). naozaj si myslis, ze ma tesi davat jej po zadku, ze som neskusala presne tieto veci, ktore pises?
Pevne verim, ze takyto idilicky postup, aky si popisala, na tvoje deti funguje, a naozaj ti to prajem.

leam
13. dec 2012

@vietnamka ani nevieš ako ta chápem. To rodičia bežných detí nepochopia. Ja už som zvažovala aj psychologa, len si myslím, že by radil to isté, čo tu píšu baby. Nám jediné, čo pomáha je odignorovat ju. Lenže to tiež nie je lahké. Ona reve aj hodinu a nám susedia búchajú už po 5 min. Asi si myslia, že ju týram, ale ona aj tak hystericky reve. No na druhej strane ked má svetlé chvíle, tak je úžasná a stále mi hovorí ako ma lúbi. 🙂 Aj napriek tomu, že po nej stále hučím, vyhrážam sa jej a aj ju vycápem ☹ Skoda, že z tejto chvíle v priebehu sekundy dokáže íst do uplneho amoku 😖 Až sa desím čo bude v puberte, ked už teraz ju nezvládam. Tak tebe aj sebe prajem pevné nervy s tými našimi Dorkami 🙂 A neboj, ona ta lúbi 😉

abbey1
13. dec 2012

Ja naozaj nechcem nikoho súdiť, ani presviedčať o svojej pravde a verím, že každá z nás svoje dieťatko nesmierne ľúbi. Len mi je skutočne nie celkom jasné, prečo si myslíte, že tie vaše deti sú výnimočne zlé, jedovité a tie iné-naše sama dobrota. Verte či nie, ale väčšina detí si prechádza rovnakými fázami a aj iné deti vystrájajú, trucujú, nechcú vždy robiť, to čo my požadujeme, či je v danej chvíli nutné.
Tu sa vám len mamičky snažia vysvetliť, že je to naozaj na nás dospelých, ako sa s tým vysporiadame.
Ak ak chcem, aby moje dieťa bolo dobré na mňa, na súrodenca, iné deti, musím rovnako pristupovať k nemu. ja ako dospelá ho predsa musím naučiť, že problémy sa neriešia násilím,v ich ponímaní. capnutím, pichnutím do oka,..., ani krikom a jačaním, v ich ponímaní napr. tým hysterickým revom a pdobne.
Všetko to chce len čas, nikto múdry, žiadne múdre knihy vám neporadia nič iné, len správny príklad a trpezlivosť.
Minimum detí má skutočne nejaký psychický problém a potrebuje psychológa, či psychiatra.
Každej z nás občas vytečú nervy a reagujeme prehnane, ale cielene moja výchova taká nesmie byť.
nebude vám raz ľúto, že ste svoje deti vytrieskali, vycápali, či jačali na ne?
Viete koľko rodičov by dalo čokoľvek za to, aby mohli aspoň raz objať svoje dieťa, koľko rodičov by chcelo mať doma zdravé, i keď "jedovité" dieťa?
To nepíšem v zlom, ale realita je taká.Zvačajne prehnane reagujem na maličkosti a neuvedomujeme si , že to ich detsvto je veľmi kratučké, že nie sú zlé úmyselne.

zzzz128
13. dec 2012

Ahoj.aj moja dcéra tým istým prechádzala. Akoby som pre ňu ani neexistovala. Bol len tatinko,starká,starký....a teraz? Nikto,nikto,len maminka 😉 Stále,aj 20x za deň mi povie že ma ľúbi,príde ku mne len tak,dá mi pusinku... Chce to len čas,ona zistí,že starká ani tatino niesú nič "extra" v porovnaní s maminkou. Nás to prešlo nejak samé,a tiež keď išla do škôlky. Držím palce,viem aké je to zlé a ťažké,keď sa k tebe takto správa vlastné dieťa. A ešte,ak máš možnosť,nechaj malého u niekoho a choď von alebo niekam na výlet sama s malou,poprípade s tatinkom. Uvidíš že sabude hneď inak správať keď nebudeš mať nikoho iného na "obzore" ako ju 😉
@vietnamka

danka79
13. dec 2012

@vietnamka, ja ta uplne chapem a vobec neodsudzujem ani plesknutie po zadku a pod... My sme si podobne zazili. Jednoducho sme trafili akurat situaciu,ked sme doniesli noveho surodenca priamo do obdobia vzdoru.Takze taka mala osobka sa musi vysporiadat sama so sebou a este so ziarlivostou. Ja som uz bola zufala tak,ze som tu kvoli tomu aj zalozila temu. U nas nepomahali ziadne finty,akoze z nej spravim dolezitu pomocnicku,ze mi bude nosit plienky a pod..Uplne sa na to vykaslala,nemala zaujem. Je velmi tvrdohlava.

Su tu niektore velmi dobre mienene rady,ale ja sa uz nad niektorymi usmievam,lebo viem,ze kazde dieta je ine. Aj na mojich dvoch vidim,ze co plati na jedneho,neplati na druheho.Pritom su surodenci, rovnake prostredie,rovnaka vychova. Ono sa to niekedy tak pekne povie, ale reakcie deti nie su podla knizky. Myslim si,ze aj my same sa ucime na tychto situaciach co robit a len same prideme na to co je spravne.
Tiez som mala obdobie,ked som si z myslela,ze ma snad ani nema rada..hrozny pocit..Ale vidim,ze to je len tak na oko. Presne ako ty,aj ja som ta "zla", tatino ooovela viac dovoli,babky primerane rozmaznavaju. Teraz s odstupom casu viem,ze to tak ma byt. Neexistuje na tuto situaciu ziadna konkretna rada,len cas. Ono to prehrmi,ani nebudes vediet ako. Ty mozes urobit len to,ze ju co najcastejsie budes utvrdzovat v tom,ze ju lubis a ona sa vysporiada aj s bracekom. Nam to trvalo cca 6mesiacov.Ani neviem ako, bolo vsetko celkom ok. Pritom na zaciatku tiez bracekovi ublizovala,poskriabala ho na tvari,zvalila sa na neho a pod...Ked prejde viac casu, odpadnes,ked ich uvidis ako sa pomojkaju,pritulia. To su krasne situacie. (dokonca ked vynadam malemu,ide sa k sestricke pritulit a hladat tam podporu 🙂 , to keby mi niekto povedal na zaciatku,neuverim).

carodejnica
13. dec 2012

@vietnamka
mám dcérku o rok staršiu a vpodstate súhlasím, čo napísali baby vyššie... ale niektoré veci robím inak...

Návaly zlosti a vzdoru v zásade ignorujem. Keď poviem, že nejdeme druhý krát po sebe pozerať Spievankovo tak nejdeme. Ak začne zúriť tvárim sa, že nič nepočujem a robím si svoje. Po minúte ju to prejde a sama povie, že dobre mami, pozrieme si zajtra.
Už som to riešila aj capnutím, ale všimla som si, že to ju ešte viac rozhecovalo, ignorovanie vzdorovitého správania sa mi ukázalo ako účinnejšie.

Lieky. Osvedčila sa mi iná finta. Rovno jej poviem, že lieky sú hnusné, majú zlú chuť a ja by som ich nevypila, ale že ona je statočná a že ju obdivujem, že to dokáže vypiť. A že bolo by to fajn, lebo bude potom zdravá a budeme môcť ísť von. By si neverila, ale po čase si sama pýta liek, keď ho pije, robím grimasy, že fúúúj, to je zlééé a ty si taká statočná... tak sa vytešuje z toho a smeje sa na mne a mojich grimasách.

Vzťah k bratovi. Zo začiatku troška žiarlila, ale zaujímavé, že jej zlosť bola namierená smerom ku mne. Proste "nechcem ťa, nemám ťa už rada"a tak... išla som na to veľmi pomaličky, vyhradila som si čas pre ňu, keď malý spal , hrali sme sa pexeso, veľa sme kreslili, (čo robíš aj ty) ale najmä veľa, veľa, veľa som sa s ňou o tom rozprávala. Ako s dospelým človekom. Hovorila som jej, že rozumiem, že je nahnevaná, ale že brat je malý, a že ma teraz potrebuje viac ako ona, že rovnako som sa starala aj o ňu, keď bola malička, ale že to rýchlo ubehne, on vyrastie a budú kamoši, že mi veľmi chýba a že si uvedomujem, že mám na ňu menej času, ale že ju ľúbim, tak nech sa na mňa už nehnevá, ale že mamičky sa starajú o bábätká... a toto som do nej hučala dookola, neviem, mám dojem, že to veľmi pomohlo.

Neviem, možno si toto už skúšala.. každopádne ja pevne verím, že toto obdobie, čoskoro pominie - no a potom príde puberta a sme v háji... 😅

vietnamka
autor
14. dec 2012

@carodejnica ahoj, to co pises, mi dava zmysel. Teda, niezeby tie prispevky predtym nedavali, davali, ale v tomto vidim ciastocne moje dieta.
Ked som bola v porodnici (tyzden), vratila som sa do totalne rozvratenej domacnosti. Dorka ma odmietala, a bola uplne nezvladnutelna. Za ten cas tu bola moja mama, a vravela, ze s mojim muzom na mna cakali ako na zmilovanie bozie, aby som dala veci do poriadku.
Tiez mam pocit, ze ma tymto sposobom "tresta" za braceka. Skusala som ist na to cestou, ktorou pises. Cim je horsia, tym viac sa jej snazim venovat. Budujem jej vztah s bracekom (ako pisali baby predtym), spolu sa hrame. Stale sa s nim chce mojkat, atd.
Prednedavnom som bola s nou u psychologicky. Mala problem s nocnikom, odmietala ist cikat, cely den zadrziavala, az sa pocikala v spanku. Psychologicka sa s nami stretla, porozpravala. Povedala, ze toto spravanie nesuvisi ako take s bracekom. Ze Dorka je velmi manipulativna. Dala nam zopar rad, a tie vtedy skutocne pomohli.
Tiez som pisala do jednej psychologickej poradne. Tam mi povedali, ze sa s nou mam hrat 30 minut denne. Nie ze viac nie, ale ze tu polhodinku jej mam venovat tak, ze nemam na starosti braceka, ani nikoho, mam robit len to, co chce ona. U nas to funguje minimalne hodinu denne (zvysok sa musi ciastocne prisposobit - napriklad odbieham do spalne za bracekom, kym sa s nou hram).
Mam pocit, ze cela situacia sa vyhrocuje aj tym, ze sme v ohrozeni kiahni. Neviem, ci sme ich nechytili, takze nikam nechodime, aby sme neroznasali. Naviac Janicko ochorel, takze s nim nechcem chodit ani von na prechadzky, ked je mraz (ma zapal priedusiek). Doma sa nudi, a uz nevie, co so sebou. Pomaha, ked si ju na den zoberie ku sebe stara mamkia, to jej tak pozmeni program, takze je doma potom 2 dni zase zvladnutelna. Ale ja sa zas obavam, ze ked ju davam ku starej mamke, o to viac sa odcudzime.
Teraz mi poradila moja stara mama, aj moja svokra. Ze pre nu maminka vobec nie je vzacna. Ze ju berie ako samozrejmost, akoze ona tu vzdy bude. Ze ked je na mna pes, a bude ma odmietat, mam ju akoze odmietat aj ja. Ze ona si uvedomi, ze maminka sa jej aj nemusi venovat, a nemusi sa s nou hrat. Skusim to, uvidim, ci sa veci zhorsia alebo zlepsia.
Aha, a este jedna zaujimavost, co mi povedala psychologicka. Ze prichod surodenca nie je pre dieta az taky dramaticky, ako si myslime. Ze ak z toho nerobime velku vedu, tak si to v podstate az tak nevsimne. Problemy nastanu zhruba po roku, ked surodenec podrastie. Zacne chodit, brat hracky, a vtedy si ako keby uvedomia, ze ide do tuheho, ajhla, tento tu s nami uz bude navzdy. Zacnu sa pocikavat, a podobne. Sranda, nie?

leam
14. dec 2012

@abbey1 Ja som nepísala, že svoje deti nemilujem a nevážim si ,že ich mám! Milujem ich nadovšetko. A snažím sa im byt tou najlepšou mamou akou dokážem. Vieš, ja som na ne 24 hod. denne sama a občas mi nervy vytečú a plesknem jej. A čo si písala, že aj ostatané máte neposlušné deti, ver že nie. Sestra má 3 a 5 ročnú. Mám vela kamarátov, čo majú deti v jej veku, no naša je naozaj extrém, ale ked nevidíš, nepochopíš, tak prosím ta nesúd!

smetiacik
14. dec 2012

@vietnamka ahoj,prepáč nečítala som všetko čo ti tu mamičky odporučili,ale ja s tvojho problému usudzujem,že malá ťa má rada,ale ona proste žiarli na bračeka,ale to je normálne u detičiek v jej veku,lebo oni to ešte nechápu tak dobre,teraz si myslia že sú ohrozené,lebo do vašej rodiny pribudol nový člen a stým sa nevedia zmieriť,a pochopiť že ten maličký človiečik vás potrebuje viac ako ona čo je samostatnejšia o trošku viac,ale určite to prejde a pochopí to.prajem pevné nervy a veľkú výdrž

dais
14. dec 2012

@vietnamka Uf, toto som nečakala. :( Nepovažovala som za potrebné, opisovať čo všetko moja malá robila, ako ťažké je ju dokonca aj teraz ako 5 ročnú vmanévrovať do niečoho o čo nemá záujem alebo čo práve nechce. Je veľmi tvrdohlavá, veľmi komplikovaná. Synček má zas svoje prejavy a muchy, so všetkým bežným bol problém, od cikania a kakania až po jedenie, s ktorým je to ťažké doteraz. Od jeho polroka bolo cca dvojročné obdobie keď boli neustále chorí, bronchitídy, 20 krát za deň vracanie, každá choroba ťažký priebeh, množstvo liekov (len podávanie liekov mi denne zabralo dokopy hodinu času) žiadny stály program, žiadne návštevy, kamaráti, veľmi veľmi ťažké.to ešte malá nechodila do škôlky. Potom synčekovi zistili vážny zdravotný problém, malú sme po mesiaci od nástupu do škôlky museli zobrať a nesmela chodiť kvôli malému, on má doteraz veľké obmedzenia, žijeme prakticky v izolácii. Teraz je trvale na atb a vďaka tomu môže malá do škôlky. Skutočne chápem, čím prechádzaš. Akurát v jednom sa asi líšime, ja vidím svoje deti ako dobré a aj keď je to ťažké, snažím sa k nim správať tak, ako by som si ja želala, aby sa ľudia správali ku mne. Idylické? Nie, podľa mňa prirodzené. Navyše sa vyhýbam tomu, aby som sa sťažovala na svoje deti, aby som ich porovnávala s inými... Jediný s kým si občas "zahromžíme" je môj muž. Naozaj som v čase keď sme boli v nemocnici a malému robili vyšetrenia aby zsitili či nemá leukémiu atď. pochopila, čo je v živote dôležité. Ale zrejme je táto skúsenosť neprenosná, tak prepáč, že som sa snažila pomôcť. Zrejme si sa chcela skôr utvrdiť v tom, že všetko robíš správne a tvoja malá je skutočne zlé decko. V tom bohužiaľ nepomôžem. :(

bets
14. dec 2012

@vietnamka
mne sa velmi paci, co ti napisala @dais
dala ti este aj konkretne priklady, ako to riesit. ono naozaj na deti funguje prave toto. len to zial chce viac trpezlivosti a tej niekedy nie je dost...
deti postupne rastu a prechadzaju si svojimi fazami a pokial sa naucis maximalne riesit veci s nimi tak, ako napisala dais, tak aj do buducna to bude jednoduchsie s nimi vyjst... teraz je dieta neposluchne, ale ked pojde do skoly, tak okrem neposluchnutia aj odpapuluje. moj syn napriek velkemu talentu chcel vzdat hru na nastroj, skusali sme vselico od prikazov, zakazov, trestov... a pomohlo najviac to, ze muz si najde vzdy cas a cvici s nim a velmi ho povzbudzuje a chvali a hned vidno obrovsku zmenu. mozno teraz ti je tento priklad nezmyselny, len som chcela ukazat, ze so starsimi detmi je to este viac komplikovanajsie a ked sa naucis vychovavat deti pozitivnou motivaciou, tak dosiahnes viac...

vietnamka
autor
14. dec 2012

@dais ale ja tomu rozumiem. Nenaznacujem, ze mas lahky zivot. A ako som napisala, viem, ze si to myslela uprimne. Nie, necakala som utvrdenie, skor skusenosti, kedy obdobie vzdoru prejde, ci niekto zazil odmietanie vlastneho dietata, ako to riesil, a podobne. Vzdor ako taky chapem ako nevyhnutnu vec.
Chapala si moj prispevok ironicky, rozumiem. Tazko do textu vlozit ton, keby tam bol, vedela by si, ze ironicky to myslene nebolo. Citis sa ublizene, ja sa tak mozem citit tiez, ked mi neveris.
A v ziadnom pripade si nemyslim, ze moje dieta je zle!!! Vzdoruje, ma so mnou konflikt, ale to deti s rodicmi mavaju.

vietnamka
autor
14. dec 2012

@bets to je tvoj nazor, ze to na deti funguje. Ja si nemyslim, ze existuje univerzalny patent na vychovu deti. Viem iba, co funguje na tie moje, a netrufam si vychovavat na dialku ine dieta. Prosim o osobnu skusenost.

Tebe sa prispevok @dais paci, pretoze sa s nim stotoznujes. Ja sa nestotoznujem. Dokazem prijat iny nazor a postoj, ked to formuluje ako svoj postoj, nie ako univerzalny recept na zivot. Pozri sa na to, co napisala @carodejnica. Jej prispevok je ukazkou diplomacie 🙂. Nesuhlasi s mojim postupom, volila by inu, miernejsiu cestu, ale forma, akou to napisala, je nekonfliktna a ludska.

bets
14. dec 2012

@vietnamka
mam osobnu skusenost s pristupom pozitivnej motivacie. deti mam komplikovanejsej povahy, ktora vyplyva z toho, ze u nich sa vytvorili "otvorene noznice" medzi vyvojom intelektualnej a emocnej oblasti.
a myslim ze moj styl pisania je racionalny a nekonfliktny.

vietnamka
autor
14. dec 2012

@bets ano, suhlasim. Nemam voci tvojmu stylu vobec nic. Respektujem tvoj nazor.

Je super, ze pozitivna motivacia na tvoje deti funguje.

Uz ked sme zacali Dorku oducat od plienok ukazalo sa, ze pozitivna motivacia na Dorku vobec nefunguje. Vsetci sme sa tesili, ked sa vycikala, hovorili sme jej, ake je to super, ake je to velke dievcatko, ze sa vycikala. Davali sme si na nocnik nalepky. Potom sme davali za cikanie cukriky. Nic nefungovalo. Potom som isla za psychologickou. Povedala, ze sa s Dorkou treba dohodnut: budem tu s tebou 5 minut, a potom odidem. Vycikaj sa teda sama, ked ti to nejde so mnou. A ze ju mam nechat pokojne revat.
Prvy aj druhy raz revala ako tur. Ale fakt ze hrozne. Po dvoch dnoch dieta pochopilo, ze to myslim vazne, a zacalo sa pytat na nocnik. Ziadna pozitivna motivacia. Sama v kupelni, a vyrevat, to zabralo.

Samostatny spanok. Skusala som mozne aj nemozne, lezat s nou, spievat jej, jemne ju hladit, potulit a dat do postielky. Nie, nic nezaberalo, len navlacovanie na rukach. Potom prisla kniha Kazde dieta sa vie naucit spavat, a Dorka do tyzdna zaspavala pekne, sama, a naviac, spala lepsie a dlhsie. Chcelo to "len" nechat poriadne vyrevat.

Ked bola chora, chcela, aby som s nou spala. Tak som spala. Do troch dni si to zacala vynucovat revom (aj ked uz chora nebola), nechcela chodit spat, a ked aj isla, do 45 minut bola hore. Dieta malo totalne rozbity rezim, nevedelo si pospat (ani so mnou, lebo sa stale budila, aby ma kontrolovala). Takze opat len stare dobre vyrevanie.

Takto to bolo so vsetkym, ale fakt so vsetkym. Vzdy, vzdy sme skusili mierumilovnu metodu, aby sme dosiahli, co chceme, a skusali sme to do nemoty, kym sme sa nedostali do krajnosti.

Harvey Karp hovori, ze u dietata sa najprv vytvori "sebectvo" - ja chcem, moje, ja som prvorade. Empatia pride neskor. My sme zial este do empatie nedorastli. Ked ma Dorka udrie, a ja akoze placem, Dorka sa zasmeje, a udrie ma znovu. Ked som smutna, Dorka to ani nepostrehne (aspon sa nejavi). Osobne si myslim, ze toto je dovod, preco pozitivna motivacia nefunguje (napriek tomu jej do nemoty hovorim, ake je pekne a poslusne dievcatko, vychvalim ju, ked v niecom posluchne, atd.).

Preto hovorim, ze podobrom to nejde. A preto hovorim, ze kto to nezazil, ten to nepochopi. Lebo ten, komu to zafungovalo, ma pocit, ze to musi nevyhnutne fungovat na vsetkych detoch sveta. Ze ten druhy len nema dostatok trpezlivosti.

Nemyslim si, ze moje dieta je nejako vynimocne, ze by bolo zle. To, co robi, povazujem za bezne prejavy dietata. Co povazujem za nestandartne je to, ako ma odmieta. V mojom okoli som sa s tym stretla iba raz, jednu kamosku dcera odmietala pol roka potom, ako sa jej narodilo druhe dieta. Preto som sem napisala, aby som ziskala aku taku utechu, ze to prejde, pripadne nejake osobne skusenosti tych, ktori to mali podobne..ze ako to riesili, co na ich dieta zabralo.

dais
14. dec 2012

@vietnamka neviem v čo je moja forma, ktorou som písala konfliktná a neľudská. Je len na tebe, čo si z rád vyberieš, k čomu sa prikloníš. Nepoznám ťa a ani ty mňa, napriek tomu som venovala svoj čas a energiu aby som ti napísala konštruktívne rady, nie univerzálny patent, ale konkrétne veci, ktoré ale nestačí skúšať raz, jeden deň alebo týždeň. Je to o dlhodobom miernom a láskavom prístupe, možno bude trvať polroka, kým prinesie prvé ovocie. Je to o tom, vrátiť sa späť z (podľa mňa) nesprávnej cesty (viem o čom píšem, aj ja som v bezmoci a zúfalstve párkrát capla svoje dieťa,a cítila som, že to nie je dobré a k ničomu dobrému nevedie). Je to veľmi ťažké a často sa zdá, že to nikdy nebude lepšie. Ale metóda biča, o ktorej píšeš že funguje, podľa mňa zároveň prehlbuje to, čo pociťuješ ako konflikt medzi vami. Chcela si od nás uistenie, že sa to časom zlepší a dcérka ťa bude prijímať a dávať ti najavo lásku. A keď som si tvoj príspevok prečítala, musela som ti napísať, čo treba podľa mňa zmeniť, aby sa to stalo. Tým obdobím ktoré opisuješ sme si my už prešli a odniesla som si z neho túto skúsenosť: v situácii keď je každý deň jeden veľký boj, všetci sú z toho nešťastní, vyčerpaní, sa treba vrátiť späť, prestať používať ako ty píšeš metódu biča a začať trpezlivo, postupne, pokojne, láskavo trvať na pevných pravidlách stanovených pre dôležité veci, neriešiť nepodstatné veci a veľmi veľa chváliť. Zmena nenastane hneď a možno sa ti bude zdať, že sa to ešte zhoršilo. Vidno, že si dobrá mamina, ktorú trápi ako to s dcérkou teraz je a preto verím tomu, že to zvládneš, kvôli dcérke ale aj celej rodine, ktorej tiež prospeje keď sa "boj" zmení na prímerie. Ešte k rade tvojej babky alebo svokry. Keď ty ako dospelá a rozumná a vzdelaná osoba si myslíš, že dcérka ťa "nemá rada" lebo sa správa odmietavo, čo si pomyslí dvaapolročné dieťa, keď sa jeho mama k ktorej pozornosť bojuje zúfalými krokmi za cenu jej hnevu, začne k nemu správať odmietavo? Možno tým dosiahneš že sa jej správanie zmení, že začne prosiť o tvoju pozornosť, ale prv než to začneš skúšať, porozmýšľaj, či to stojí za tú cenu, že možno v nej prebudíš neistotu a pochyby o tom, či ju ľúbiš. Pre jej budúci šťastný život je nesmierne dôležité, aby nikdy nepochybovala o tom, že ju ľúbiš. Moja dcérka často povie, mamička ja ťa ľúbim aj keď sa na seba hneváme. Veľa som jej to vravievala keď sme mali obdobie vzdoru a ona si to pamätá 🙂

bets
14. dec 2012

@vietnamka
ja chapem tvoje pocity rozcarovanosti, ja som tiez bola nevyspata, permanentne unavena, mala som pocit, ze nemam trpezlivost, ze deti neposluchaju...
ale potom prisli take zaujimave momenty, ako napr. rodinny tabor, kde dve moje male deti (priblizne 1,5 a 3,5) pri obede sedeli aby sa najedli a az ked dojedli odbehli od stola. rodiny nechapali a ten obdiv z tejto jednej veci mi dal tolko povzbudenia, ze som z neho dlho cerpala. a pritom som nerobila nic zvlastne, len u nas miesto na jedenie bola kuchyna, jedlo sa nenosilo do obyvacky (spociatku preto, ze som nechcela aby deti jedli "dospelacke pochutky"), co najviac sme sa snazili jest ako rodina spolu, deti sa ucili od nas. cize som dala hranice a nikdy som netrvala na tom, aby jedli, ked nechceli... (doteraz je toto nase pravidlo a deti mi jedlo nenosia po dome a jedia len tolko kolko im chuti)
syn tvrdohlavo odmietal nocnik. nebolo mi vsetko jedno, lebo kamaratkam deti uz hygienu davno zvladli. nocnik som polozila do izby, kde sa casto hraval, ukazala som mu, ze tam je. a nocnik tam bol bez povsimnutia dlho. ale tyzdne som sa casto pytala, ci sa ide vycikat do nocnika a raz jedneho dna bola odpoved miesto nie ano. pre mna uplny sok. od toho momentu bol bez plienok.
nehovorim, ze to co funguje u niektorych deti, musi absolutne fungovat aj u inych deti. vychova je skor akasi cesta a spoznavanie sa medzi rodicmi a detmi, kazde dieta je osobite a vyzaduje aj osobitny pristup, aj medzi surodencami.
este ma napadlo. pozitivna motivacia je aj v jednoduchych otazkach. priklad s nocnikom, nie otazka nejdes sa vycikat do nocnika? (lebo na zapornu otazku sa ziada aj zaporna odpoved) ale otazka ze Ides sa vycikat do nocnika? aj ked u nas dlho trvalo, kym ta odpoved pozitivna bola 🙂
a pozitivna motivacia funguje aj na mojho manzela 🙂 "velmi by ma potesilo, keby si mi pomohol s domacimi pracami a potom si spolocne vecer sadneme a stravime prijemny cas"
ale je pravda, ze ked je clovek vycerpany, tak nema chut pozitivne riesit deti, ze by chcel aby posluchli na prve slovo.

bets
14. dec 2012

@vietnamka a este tu poslednu vetu som vyslovene myslela ako vlastnu skusenost...

dais
14. dec 2012

@bets to, čo si napísala mi pomohlo si uvedomiť ešte jednu vec: ako je dôležité dať dieťaťu čas. Ja možno skôr z pohodlnosti ako nejak plánovito som s manželom mnohé veci, ktoré iní rodičia riešia ako problém a trápia sa tým skrátka nejak neriešila. Máme dve deti skoro po sebe, kopec zdravotných problémov ony aj my a tak sme dlho neriešili spanie napríklad. Spali sme v jednej izbe s detskými posteľami prirazenými k našej. Deti sme najprv uspávali, neskôr čítali rozprávky. Ako potrebovali. Dcérka odmalička spala na svojej posteli ale prirazenej, synček vyslovene potreboval spanie telo na telo. Nechať ich plakať? To by sme nikdy nezvládli. Príliš veľa stresu ☹ Naopak, nás oslovilo vzťahové rodičovstvo. Iste, bolo to náročné a vyžadovalo náš čas a prítomnosť. Ale tá doba sa postupne skracovala až raz prišiel deň (keď mali asi 4 a dva a pol roka), keď sme z veľkej spálne spravili detskú izbu, detské postele ostali, my sme sa odsťahovali do pôvodnej detskej a spravili sme si tam útulnú romantickú spálničku. A deti odvtedy spia samé, večer im prečítame rozprávku a dáme pusinku a odchádzame, zaspia samé, synček chodí za nami skoro ráno, dcérka občas keď má zlý sen. To tiež neriešime. Jasné že občas chcú aby sme s nimi boli dlhšie, ked zaspávajú a to si celkom užívame, rozprávame sa, šušoceme si ale samozrejme sú dni, keď ich proste naženieme do postelí nech už je konečne kľud 🙂 ako vládzeme a ako oni potrebujú...zas píšem len o vlastnej skúsenosti ale keby sme si boli povedali, že deti MUSIA zaspávať samé, asi by sme sebe aj im vyrobili poriadnu traumu. Takto to prišlo úplne prirodzene. to isté s nočníkom. Malý mal dva roky v lete a ešte nebol pripravený, nuž tak aj keď je leto najvhodnejšie obdobie, prestal nosiť plienky až v zime. Nebolo to bezproblémové a ani s kakaním, veľmi odmietal nočník až zabralo keď dostal taký kresielkový, pohodlnejší. Prišlo aj obdobie regresu, po nemocnici sa začal masívne pocikávať, aj kakanie bol veľký problém, zadržiaval stolicu... tiež ma nebavilo furt prať a riešiť, že rozpráva ako malý profesor, pomaly sa sám naučí čítať ale keď mu treba kakať, nejde a neohlási to a potom to má v gatiach... a zas pomohlo len mu dať čas. Prešlo to. Doteraz má na spanie plienku a ja to zase nejak veľmi neriešim. Keď príde ten čas, bude bez nej. On sa celkovo osamostatňuje o dosť pomalšie ako iné deti ale nech si o mne myslí kto chce čo chce, je mi to jedno. Ide svojim tempom a ja ho nechávam. Do jeho asi dva pol roka bol totálne zavesený na mne, ani len u babky sa neuvoľnil, nedajbože ostať sám. Neriešila som to, aj keď mi vraveli, že ho musím osamostatniť, lebo ho rozmaznám. A teraz? len rok uplynul od doby kedy by ani sám neostal v inej miestnosti u mojich rodičov a už tam boli cez víkend a my sme šli s manželom na víkend do zahraničia. A ani za nami neplakal, zaspal v pohode a spal celé noci bez problémov. Potreboval skrátka čas. A napríklad keď mu berú krv tak drží sám, spolupracuje, aj keď plače. Je odvážny, s každým sa porozpráva, je kamarátsky a nádherne kreslí. Takisto dcérka. A z toho ako žnú obdiv kade chodia, presne ako ty píšeš, bets, zase čerpám ja 🙂 A aby to nevyznelo príliš idylicky, dám aj kritiku do vlastných radov: sú strašne drzé tie moje deti a nechce sa im upratovať 😝

matozazzo
14. dec 2012

@vietnamka Je to klasicke obdobie vzdoru a len skusa, co jej prejde a vie, ze ked sa "skaredo" pozrie, mrzi ta to a ty ustupis... Nechaj to tak, stoj si za svojim. Venujes sa jej dost! Mas aj druhe dieta a potom ta bude mrziet, ze jemu si sa vobec nevenovala... Ziarli, ale musi sa s tym vyrovnat ako kopa inych deti 🙂 Hraj sa s nou, ale maj maleho na kolenach, ked varis, daj jej napr. hrniec a varechu, nech vari s tebou, ona bude mat pocit, ze sa hrajete spolu a pomaha ti. A neustupuj. Mna takto skusala starsia, ked mala 4 a narodila sa nam druha dcerka. To iste... A ze ju nemam rada atd... Po urcitom obdobi - mesiaci, dvoch, uz nepamatam som sa snazila dodrziavat, teraz s jednou, potom s druhou, ale stale to bolo zle, tak sme zaviedli, obe naraz a bol pokoj 🙂 Bolo to tazke, ale da sa to zvladnut (aj ked nie vzdy 😀 ). Najprv ulozim mladsiu, starsia pozera Animacek, potom starsiu - "povinne s nou pozeram Smolkov a citame rozpravku, povie mi, co bolo v skolke).

bets
14. dec 2012

@dais
mame velmi podobny pristup a mozno aj deti. tiez u nas bolo, ze syn v tych praktickych veciach bol a v niektorych stale je menej sikovny, povahovo velmi svojsky a individualisticky a do cca 3r. velmi narocne dieta, ale je to taky myslitel a stavala som na tom, v com je dobry... ucim ho kritickemu mysleniu, ale potom sa to obracia aj proti mne 🙂 a udrzat tu rovnovahu ako vyslovit vlastny nazor a nebyt drzy je velmi tazke. ale to zabieham uz do problemov vacsich deti....

Tu začni písať odpoveď...

Odošli