• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Bojím sa ho nechať s niekým iným. Čo s tým?

25. júna 2009 
Chcem sa podeliť o môj problém a strach a možno ho spoločne prekonať s niekým kto si tým prešiel. Od kedy sa môj synček narodil som stále s ním. Snažím sa všemožne vyhýbať situáciám keď by mi ho musel postrážiť niekto iný. Keď je to nevyhnutné, tak ho nechám s manželom. Ale aj to mám obavy. Muž mi vyčíta že mu neverím. Ale ja to nemyslím v zlom, len proste mám hneď plno zlých myšlienok a myslím na to čo ak sa niečo stane, čo ak malý bude za mnou plakať, čo ak si s ním nebudú vedieť dať rady a že ja si ho poznám keď niečo potrebuje, to nikto druhý nevie. Sama cítim ako ma to obmedzuje, aj keď som chorá alebo unavená, mám problém odísť do druhej izby od syna a pospať si, stále načúvam čo sa robí. Chcela by som občas stráviť čas len s mužom, raz za čas si urobiť romantický večer. Ale keď si predstavím že mám nechať malého s niekým iným, už teraz mám z toho kŕče v žalúdku... čo s tým?
29. máj 2009 o 22:03  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojky máš prvé dieťa tak sa ti ani nečudujem. Keď sa mne syn narodil, tiež som sa oňho strašne bála. Vravela som že nikomu ho nedám strážiť. Že budem stále s ním. Malý mi po jedle strašne grckával tak som každú noc a neviem ako dlho ešte hodinu pri ňom sedela či nebude grckať. Ukracovala som sa aj o toho málo spánku čo som mohla mať, ale bála som sa. Stále som načúvala, každú chvíľku som ho kontroľovala či sa nedusí, či mu niečo nie je. Poviem ti, časom to začalo byť strašne únavné bať sa oňho tak strašne, že len tá chvíľa ktorú som mala stráviť pod sprchou bola pre mňa dlhá. Ale povedala som si, keď dokázala svokra alebo mama vychovať svoje deti, prečo by sa tú chvíľu nedokázali postarať aj o môjho syna a tak som to skúsila. Zo začiatku každá jedna myšlienka patrila jemu, či neplače, či nie je hladný či čo nepotrebuje ale za chvíľku keď som videla že je v dobrých rukách stres so mňa odpadol a ja som si konečne mohla od malého oddýchnuť. Aj teraz keď má už 20 mesiacov ho načúvam v noci, keď som dlhšie od neho preč, volám ako sa má, čo robí ale malého som kľudne nechala u mamy aj cez noc aby som sa vyspala, síce som sa budila v tom čase kedy sa zvykne malý a hneď sa pozrela do postieľky alebo myslela čo je s ním tá noc keď som nemusela kuňmu vstávať a robiť mu jesť bola pre mňa načerpaním energie na nový deň. Viem že teraz by som malého nechala mame aj na dlhšie, keby sme sa povedzme vybrali na svadobnú cestu čo sa ale nestane.Sme matky a o svoje deti sa budeme vždy báť nech sú ako koľvek veľké. Preto amadora, je načase aby tvoj syn začal byť s inými aj bez tvojej prítomnosti, aby si pomaly zvykal na to, že nie vždy budeš pri ňom. Ja sa ti čudujem že si tak dlho vydržala. Daj ho mame a choď povedzme s kamarátkou na kávu, k holičke, len tak na nákup, zo začiatku to nebude ľahké ale uvidíš že postupom času, aj tvoje obavy pominú a budete sa môcť s manželom venovať jeden druhému
29. máj 2009 o 22:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojky, ja si myslim ze je to uplne normalne, ja pri lucasovi som bola jak sialenec.............my ho chceli kocikov ze nech si pospim ale oddychnem ,no ale to vobec obliekla som sa a isla som aj ja , aj keby nas bolo pri kociku dvadsat proste som tam musela byt.vsetko som si planovala ,aby som tam mohla ist aj s malym a ani na sekundu som ho nespustila z ociii, ale casom som prisla na to aj sama , ze sa mu nikde nic nestane a ze ho kludne na chvilku mozem nechat aj u nasich, babka sa s nim vyblazni aj moji surodenci , ja si nieco povybavujem a sme vsetci spokojny.............ale trvalo mi dost dlho kym som si zvykla nato ze je s niekym , a to aj tak teraz ked ho niekde necham vyvolavam stokrat......proste taka som a ina nebudem..........
29. máj 2009 o 23:28  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
no, ja sa doteraz bojím, keď je malý v škôlke a vždy zmeraviem, keď zazvoní telefón, či nespadol, či sa mu dačo nestalo na prechádzke.... :sweat_smile: :sweat_smile:
29. máj 2009 o 23:32  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ja si tiez myslim, ze je to celkom normalne, podla mna je to materinsky pud... mne ked sa narodila dcerka a potrebovala som povybavovat papierovacky v meste, musela som ju nechat na chvilku mojej mame a to bol doteraz asi najhorsi pocit, odkedy som mamina... skratka, dieta plakalo v izbe, ja v kupelni a nijako raz som sa nevedela donutit od nej odist... nakoniec sa mi to podarilo, obehala som vsetko co bolo treba, domov som sa vratila cela spotena a upachtena, ale ked som si malu zas zobrala do narucia... cista euforia :slight_smile:
no a potom ked uz bola babika trosku vacsia, sa mi svagrina ponukla, ze si ju vezme na chvilku vonku pokocikovat, aby som si odpocinula... mas to vidiet, miesto horucej sprchy a vylozenych noh som ako take trdlo vykukala von oknom a stale som ich smirovala, kde su a ci uz konecne idu domov :grinning:
inak doteraz mam problem nechavat malu s kymkolvek okrem mojho muza...
29. máj 2009 o 23:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
amadora, tiež si myslim, že je to uplne normalne :wink: a trošku ťa utešim,,,,ja som taka ista :grinning: :grinning: :grinning:
tiež si myslim, že mi už asi šibe a prehanam to , ale je to proste tak :unamused: :slight_smile:
29. máj 2009 o 23:55  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
amadora, babuľky, je ťažké nechávať svoje dieťa s inými, aj keď blízkymi ľuďmi. ale dávajte pozor na tzv. opičiu lásku.
vždy myslite na to, že vaši blízky sa o dieťatko vedia postarať, milujú ho rovnako ako vy. a dieťatku to väčšinou iba prospeje. každý iný dospelý sa s ním inak hraje, má k nemu iný prístup, má na neho iné nároky. a to je väčšinou dobre. :wink:
ja to vidím na mojom malom. tiež som si dlho nevedela predstaviť, nechať ho s niekým iným. jediný komu som ako-tak dôverovala bol otec malého. keď som potrebovala niečo vybaviť, radšej som malého ťahala zo sebou, aj za cenu nervov, ktoré som nakoniec skoro vždy mala. párkrát som ho nechala so svokrou, na ktorú bol malý zvyknutý, bola u nás každý deň. tá pol hodinka-hodinka, bola vždy pre mňa utrpením. rýchlo vybaviť a domov. no a potom som opustila otca svojho malého (vtedy mal drobec 9 mesiacov). a keď som syna nechcela pripraviť o otca, musela som sa prekonať a dávať mu ho. najprv to bolo na hoďku-dve, potom na celý deň a po pár mesiacoch aj na noc. bolo to ťažké, bola som nervózna, stále som kontrolovala mobil, mala som chuť exovi stále volať a pýtať sa či je všetko ok. vedela som, že to zvládne, že sa o malého dobre stará a navzájom sa majú radi. po čase som si zvykla. vidím, že malému prospieva, keď je s niekým iným ako so mnou. inak sa správa keď je somnou, inak keď je s mojimi rodičmi, či druhými dedkovcami, či tatom. skoro vždy od svojho otca príde s nejakou novinkou, čo sa naučí. a hlavne, sme si vzácnejší, viac si užívame jeden druhého. a aj ja si oddýchnem, keď mám pár hodín pre seba a som potom kľudnejšia, vyrovnanejšia, plná novej energie... tak hore hlavu a pomaly sa skúste do toho pustiť. :wink:
30. máj 2009 o 00:33  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:grinning: ako vás tak čítam, celkom som sa ukľudnila, lebo mm mi už povedal, že som "chorá", lebo som tiež malého nechcela nikomu dať /ani jemu!/ a radšej som všade chodila s ním :grinning: Neskôr, keď mal asi 8 mesiacov som ho párkrát nechala u mamy - s presnými inštrukciami, časovým rozpisom, kedy jedáva a chodí spať a samozrejme, kým som čakala u lekára, tak sa mi poctivo sms-kami hlásila, že jedol, spí, je hore, chodia vonku a pod. :grinning: :grinning: :grinning: Proste úžasná mamka. Vôbec jej neprekážalo, že som ju podrobne poučovala o režime, naopak, bola rada, že vie, čo s ním má robiť, ale ja som si už tiež pripadala ako nejaká paranoička. Proste sa o špunta bojím, hoci už teraz si poviem, že je väčší, odolnejší, a skôr zvládnem odlúčenie. Na rozdiel od neho. Prv som mu nechýbala, teraz plače, aj keď je mm doma a ja idem preč. :confounded: Ale tiež ho nenechám hocikomu /napr. svokre ani náhodou-aj v našej prítomnosti ho chcela napchávať čokoládou, keď mal 6 mesiacov, a jej opatera vyzerá asi tak, že si dá malého na kolená a debatuje s návštevou - teda žiadne venovanie sa vnúčaťu/, najprv si kriticky otestujem a až potom nechám drobca v opatere bez môjho dozoru.
30. máj 2009 o 00:42  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ďakujem vám všetkým, som hrozne rada že to nie je len moja paranoja a že je to úplne normálne :grinning: Ja by som ho kľudne nechala mojej mamine, vychovala mňa aj brata, robila v detských jasličkách. Problém je že maminka od nás žije 80km ďaleko a moja svokra je už nebohá. Ale malý má úžasných krstných rodičov ktorí ho ľúbia a rozumejú si s ním a sú ochotní ho postrážiť keď treba. Ale nemajú ešte svoje detičky a tak mám trochu obavy či to zvládnu. Presne ako píšete viem že je to na môj úkor. Tiež som často nervózna že nemám ani chvíľu pre seba a nemôžem ani trochu vypnúť. Muž mi viackrát vravel aby som vypadla že on ostane s malým. Mala som tisíc výhovoriek prečo nemôžem a nechcem a nepotrebujem :grinning:
30. máj 2009 o 07:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj amadora
ja prezivam to iste. dokonca som v 6.m tehotenstva a neviem si predstavit myslienku, ze budem musiet byt v porodnici hospitalizovana a moj luki bude ani neviem kde a s kym... :cry:
30. máj 2009 o 09:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj, taky se bojím...ale všimla jem si, že babička, když je s malým, je storkát obezřetnější a opatrnější, než já. I ona se bojí, aby se mu něco nestalo a tak je mu pořád nablzíku, tak jsem se uklidnila, že je v dobrých rukou. Lepší je, když poprosíš, aby ti ho pohlídali nejprve u vás doma, zná to tam a bude v klidu, a ty taky....zkus to, je to jen o párkrát a když uvidíš, že to jde, uleví se ti.
30. máj 2009 o 09:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
no ja neviem teda, či som taká čudná ja, ale tohto som sa nikdy nebála. možno ešte pri tom prvom - taký ten pocit, že kto vie ako to doma zvladaju, ale strachom by som to nenazvala. žena, aj ked je matkou, nesmie zabudat na seba. ved dieta ma okolo seba aj inych milujucich ludi, iné by bolo, keby som nevedela kde, s kym dieta je atd, ale toto je podla mna uplne neopodstatnený strach. a napokon, vsetko, co prezivate, svojim sposobom prenasate aj na dieta. samozrejme, ze babatko potrebuje citit matkinu lásku, ale treba ho viest aj k samostatnosti, primerane k jeho veku.
30. máj 2009 o 09:35  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Neviem, možno keby som to zhrnula do jednej vety tak mám obavy či sa o neho dokáže niekto postarať tak ako ja :unamused:
30. máj 2009 o 09:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ano, Jeanna mas pravdu. ale kym moje dieta samo nechodi, samo nevie povedat co chce, nepozera poriadne pred seba a vselikde sa buchne tak je dobre, aby bola na blizku osoba, ktora to ustriehne. a poriadne, nie len ledajako, a potom sa stane nestastie. ine je mat 2 rocne dieta a inak sa sprava 1 rocne. myslim si, ze opatrnosti nikdy nieje dost. vsade naokol sa stavaju tragedie pre nezodpovednost, tak radsej byt s dietatom ako ho dat niekomu kto sa o neho nepostara tak dobre.
30. máj 2009 o 09:43  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
a co je vlastne zivot? :sweat_smile: myslite si, ze svoje deti pred nim uchránite? spadnú a udrú sa mnoho krát, popália, porežú, porania - a to mozete stat rovno vedla nich :sweat_smile: ale vyjdu z kazdej takej situaciei silnejsí, poučení a druhý raz si daju pozor chi :dizzy_face:
kaskya - ved to uz je na tebe, komu dieta zveris, ci je to niekto, kto tvoje dieta pozna a komu doverujes, ale ty asi nedoverujes nikomu :sweat_smile:
pochopitelne, ze nikto sa nepostara o dieta tak, ako matka. a to je nejaky problém??? podla mna je problém neumoznit dietatu spoznat aj nieco iné. ucit ho strachu a závislosti od jedného cloveka...ale ved, ako si kto povie a spraví , tak má :dizzy_face: :dizzy_face: :dizzy_face:
30. máj 2009 o 09:52  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
amadora - chce to este jedno dieta :wink:
odkedy mam Dianku, tak nie ze by som sa o Nelku bala menej, len proste uz nemam cas na to stale mysliet
a tiez bola bezomna prvykrat ked som bola v nemocnici
30. máj 2009 o 09:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ja mam v podstate väcsie deti ale strach mam ,nie ze spadnu alebo sa udru to nie,vonku padaju jak prehnite hrusky .to nic,starsi syn do teraz nikde nechcel bez nas chodit a to bude mat 8 rokov,,bol v skole v prirode ,ale ten strach co som mala,ze co pre pana tam on robi,,je taky živsi,,ani ku svokre nechcu ist na dedinu,ani ja ich velmi tam netlacim lebo co ked ich neustriehnu a je tam studna,a vsetko co ku domu patri jak na dedine,,alebo u mojich rodicou ktory byvaju sice oproti v bloku ale bojim sa lebo byva ju na 7.posch,a mi na prizemy. niesu zvyknuty na vysku,,co ked sa pozabudnu zavriet okno???ja mam taky strach,predsa ty stary rodicia niesu kazdy den v kontakte z detmi a a maju kazdy svoj stereotyp a nevedia co deti napadne v tej hlave,
30. máj 2009 o 11:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Amadora,.................tak já tento úzkostlivý strach překonala až v době,kdy jsem musela odjet na 4 dny do 20km vzdálené nemocnice a nechat synka manželovi na pospas osudu. :sweat_smile:
Můžu Ti říct,že to byl můj největší stres v životě. :sweat_smile: Ani tak jsem se nebála o sebe(jestli přežiju operaci apd.),jak o to,aby byl můj synek živý a zdravý,až se vrátím domů.Sice to možná zní přehnaně,ale já to tenkrát(je to půl roku)takhle cítila.Do té doby jsem s ním byla ve dne,v noci,24 hodin denně. :stuck_out_tongue_closed_eyes:
Od té doby jsem si jistá,že se o něj manžel dokáže postarat,ale nikomu jinému bych ho nesvěřila,dokud nebude mluvit.Pro klid mé duše. :grinning:
Nemám totiž nikoho jiného v okruhu,komu bych ho mohla s klidem na srdci svěřit.Mám sice rodiče,ale u těch jsem dávno přesvědčila o tom,že o něj nemají zájem a nějaká zodpovědnost je jim cizí. :pensive:
Byli tu na jeho narozeninové oslavě(byli tři-moji rodičové a babička)a když jsem odešla z obýváku pro nějaké věci do kuchyně,Adam spadnul z gauče po hlavě na zem.Seděl mezi nimi a oni místo toho,aby ho chytili nebo politovali,okomentovali to slovy:"No,jo................seš blbej!Neumíš padat!" :zipper_mouth: :rolling_eyes:
Takže kolikrát jsem ráda,když se o něj strám sama,ikdyž padám někdy na hubu,ale zase mám jistotu,že se mu nic nestane. :grinning:
30. máj 2009 o 12:42  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
jenna suhlasim s tebou. moja laurika je od malicka naucena na inych ludi ale to neznamena, ze mi nechyba alebo by som ju menej lubila. viem komu ju zverim, ze sa o nu postara najlepsie ako len vie. ona ako rocna nemala problem ist k bratovi 100km na vikend. a ako vedela rozpravat, tak sa uz pytala sama,ze chce ist do ba :slight_smile: nemame problem ani v skolke. ine deti tam strasne plakavaju, ked ich rodicia rano zanesu do skolky. my sme take nic nepoznali od prvej chvile. ked bola mensia, tak som ju davala len rodine, teraz ked je vacsia, ide aj s kamoskami von. a ja si oddychnem zatial :dizzy_face:
30. máj 2009 o 12:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
no, my sme isli do chorvatska jedno leto, ked mala najmladsia necele dva roky a kedze sa mi zdala moc malinka na taku dlhu cestu (autom) a navyse by sme sa ani nepomestili do auta, zostala doma s mojou mamou. a to bola tato najmensia na mna fakt dost namotana (starsia bola odjakziva celkom samostatna, nedbala by sa dat aj ukradnut komukolvek kto jej podal ruku :sweat_smile: ) mala som sprvu zmiesane pocity, ze co ako bude doma, ale ked mi mama napisala sms ze vsetko je v poriadku, uz som si dovolenku uzivala bez stresov. a vraj ma ani slovkom nespomenula cely tyzden, nevdacnica malá :sweat_smile: oni su tie deti kolkorazy ovela statocnejsie nez si myslime...ale samozrejme ze si to ziada svoju dávku dovery voci cloveku, ktoremu dieta zverime.
30. máj 2009 o 13:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj,
aj ja mám starch o svojho malého ( 2,5 r. ) a veľmi ťažko ho niekomu nechávam, zatiaľ to bolo vždy len tak nakrátko na 2-3 hodinky, ale u nás je skôr problém, že ho nemám komu nechať...ale to je iná kapitola... (sám s mm ostáva úúúplne bežne, je predsa tatino a som presvedčená, že o malého sa postará rovnako dobre ako ja - to že bude mať malý naopak oblečené tričko a pod....to je nepodstatné...)

malého som začala nechávať iným ani nie tak kvôli sebe, ale kvôli malému, aby si zvykol byť aj pri druhých ( aby nebol problém v škôlke ), a mal možno aj viac podnetov, skúsensti, pretože nechcem, aby z neho vyrástlo jedno ustráchané, nesamostané decko, ktoré sa drží iba maminej sukne...ja viem, že je ešte malý, ale všetko sa to s ním povezie ďalej...a ešte nechcem byť taká tá opičia matka, čo majú potom deti za život, keď ich budeme len stále prehnane!!! chrániť, ofukovať, kontrolovať ?????

amadora, to že ho necháš strážiť niekomu inému, neznamená, že máš malého menej radšej...len mu ( a aj sebe ) jednoducho dávaš šancu zažiť aj niečo iné, zaujímavé...na zmiernenie obáv si len riadne očekuj, komu ho dáš a uvidíš, že keď to zopakuješ viackrát, bude to lepšie...aj keď obavy budú vždy
:wink:
30. máj 2009 o 13:16  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
souhlasim s jenna,
urcite jsou tyto pocity zpocatku normalni, ale je treba to prekonat, myslim, ze nenechat dite nikomu jinemu a mit mame neustale nablizku, mu muze spise ublizit nez jini lide.
Je treba si na to zvyknout, jako na cokoliv jineho.
30. máj 2009 o 13:31  •  2 deti  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
janinkaza, uplny suhlas.......... :slight_smile:
30. máj 2009 o 13:38  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Je to presne o tom, že malý ešte nehovorí a len teraz sa naučil ako-tak chodiť. Ja už viem kedy čo potrebuje aj keď mi to nepovie a viem na čo si mám dávať pozor aby si neublížil. Viem že všetkým úrazom ho neuchránim, ale pokiaľ môžem, snažím sa ho chrániť. Bojím sa presne toho že druhý si až taký pozor nedá lebo nevie na čo si má dávať pozor. Môj muž tiež niekedy presne nevie čo malý práve chce lebo s ním trávi menej času ako ja. Tak potom čo človek čo je s malým len hodinku do týždňa. Starať sa o dieťa podľa zoznamu sa podľa mňa nedá...
Navyše ako som písala nemám veľmi komu ho dať strážiť.
Ale ako píšete, je to asi len o zvyku a jednoducho to budem musieť zvládnuť. Tiež som si vedomá že aj do škôlky sa mu pôjde lepšie keď sa naučí že nie vždy je mama alebo ocko s ním.
30. máj 2009 o 15:37  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
amadora-a jak se má tatínek naučit,co vlastně prcek chce,když se mu ho bojíš svěřit???vždyt ty jsi se také to všechno musela naučit,nebo jsi hned všechno věděla?nějak nechápu matky,které se rozhodnou mít dítě s mužem,kterému se později svěřit dítě na hlídání,neřeknu cizím,ale vlastnímu tátovi? :frowning2:
30. máj 2009 o 16:13  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Radka ja som písala že mužovi ho nechám, ale že najradšej som keď je so mnou. Nenapísala som ani raž že môjmu mužovi neverím, tak to prosím ťa neprekrúcaj!
30. máj 2009 o 16:51  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
taky jsem nenapsala,že mu ho nesvěříš,ale že se mu ho bojíš svěřit,taky jsem nenapsala,že mu nevěříš,to ty jsi napsala,že ti to vyčítá muž,a že se těmto situacím vyhýbáš jak můžeš,to jsi taky přece napsala,ne?to už je spíše slovičkaření,můj názor je stejný,nějak tyto matky nechápu,miluju své děti nade vše,ale že bych se vědomě vyhýbala,aby si jich m anžel mohl také užít bez mé nepřítomnosti,to nee,ty děti jsou moje zrovna tak jako jeho,ani se tvému muži nedivím,že ti to vyčítá,vždyt mu to musí být líto,pozor na opičí lásku! :frowning2:
30. máj 2009 o 17:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
amadora,druhé dieťa v pohode necháš pri manželovi,tretie pri babke,štrvrté aj pri susede,piate aj pri cudzom.... :grinning: ale vážne,manželovi ho nechávaj resp. ich dvoch spolu posielaj vonku,lebo drobec na teba veľmi prilipne a budeš mať problém so školkou alebo ak by si mala odísť do nemocnice,porodnice...
30. máj 2009 o 17:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Líbí se mi názor radka.m, plně souhlasím. Je fajn, když si prcek může užívat tatínka bez dozoru maminky, ona je s nimi kolikrát větší sranda, mrňata nestresují neustálými pozor, koukej, nedělej to apod. Myslím, že chlapi to mají více na háku, ale zase jen do té míry, aby se nestalo něco vážného...
Taky na prckovi visím, vlastně ho nikdo krom nás dvou déle nehlídal, ale spíš je to proto, že babičky hlídací nejsou a cizím ho nesvěřím. Malý musí dodržovat spešl dietu a já mám větší obavy z toho, aby někomu neuniklo, že sezobl něco, co vysloveně nemůže.
Strachy a obavy se snažím zahánět, protože obecně úzkostlivý typ jsem a nerada bych, aby mi ty nesmyslné stavy mysli přerostly přes hlavu a stala jsem se případem pro Chocholouška :grinning: Člověk by se z těch všech nástrah a představ kdyby....přece musel opravdu zbláznit, lepší je nic nepřivolávat.
30. máj 2009 o 18:44  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ja som presne taka ista, ako pises ty.. ale snazim sa nechat maleho svokrovcom, ku ktorym chodime dost casto a vedia, co a ako s nim maju robit a ak nie, hned mi volaju.. tiez som od narodenia s nim, ani na minutku neviem odist do vedlajsej izby a sameho ho nenecham ani s muzom, kedze on nemoze ani citit mlieko ani plnu plienku, hned od neho uteka - napne ho, takze ho nemoze prebalit ani dat mu jest a hrat sa s nim tiez ho bavi iba chvilku.. maly bol u svokrovcov tusim dvakrat, co som musela ist na kontrolu niekam bez neho a dnes som ho tam nechala na 4-5 hodiek poobede, lebo mam tooolko zehlenia, ze neviem, kde mi hlava stoji a ine vychodisko nevidim, kedze muz mi doma nepomoze :unamused: a verim tomu, ze ked bude maly vacsi, aj s tatom ho budem nechavat urcite.. asi pred mesiacom by som nepovedala, ze budem rada, ze som chvilku bez neho, lozi, vsade sa stavia, idu mu zubky, neni to najlepsie obdobie a ja by som tiez si rada porobila nieco vkuse, nie so samymi prestavkami.. uplne viem, ako sa citis :wink: treba ho postupne ucit na inych, niekoho z rodiny alebo tak, neboj sa toho, ked to bude iba na chvilku a nie na cely den, urcite ho bude vselico ine zaujimat a nie, kde ma maminu, drzim palce :wink: :wink: je uz predsa veliky :wink: pre toto sa neviem dockat druheho dietata :dizzy_face:
30. máj 2009 o 19:04  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Radka prepáč ale napísala si to štýlom akoby bol pre mňa len darca semena a o dieťa sa chcem starať sama :unamused: Tak mi to vyznelo :frowning2: On mi to vyčíta lebo veľakrát ma posiela si oddýchnuť ale ja nejdem lebo mám zlý pocit nebyť s drobcom. To nie je o nedôvere, ja neviem ako to vysvetliť... Proste som spokojnejšia keď ho mám na očiach a viem čo sa deje a mám nad ním dohľad. Ja nie som dokonalá mama a nikdy nebudem, robím chyby. Ale práve preto som túto tému založila lebo chcem čo najviac chýb odstrániť a chcem pomôcť, nie sa nechať osočovať. Ja viem že to nie je dobré a preto chcem poradiť ako to zvládnuť... Máš pravdu v tom že ja som sa tiež musela všetko naučiť a malý to prežil :sweat_smile:
30. máj 2009 o 20:03  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
1 2 3 ... 5
Tvoj príspevok