Strach o dieťa. Máte aj vy tieto pocity?
11. novembra 2012
|
||
|
|
|
|
|
|
|
|
bobulka samozrejme, dvojrocne dieta este potrebuje byt pod dozorom
 ja zase nepoznam taku mamicku, ktora by nechala po vysokych preliezkach take male dieta behat volne...
|
|
|
|
|
|
|
bzucinka, presne ako píšeš aj ja, odkedy bol v brušku ... asi to tak má väčšina maminiek, u mňa ešte viac lebo sme prišli o prvého drobca. Keď som minule videla, ako pobehujú po ulici taký max 5 ročný chalani,cez prechod bez toho aby pozerali, či ide auto, a potom ďalšia skupinka úplne bez dozoru, a hrali sa asi na vojnu, lebo dvaja sa klbčili a ostatní sa pozerali a kričali "boj!" ... no až mi zle prišlo, veď ani nevedia ako si môžu ublížiť
|
|
|
|
každa mama čo len trochu zodpovedna sa musí báť o to svoje štistko.Ráno malý odíde do školy(2tr)a ja som ako na inlach až pokiaľ sa nevrati naobed domov,keď sa vonku hraju každu chvíľku vykukujem z okna či su v poriadku.Nemyslím že som nenormálna veď pri deťoch niekedy rozhodujú sekundy.Keď vidím tie nešťastia ako vypadavajú z okien alebo vbehnu pod auto,a to sú tiež sekundy,takže opatrnosti nie je nikdy dosť
|
|
|
|
|
|
|
Ahoj. Moja sestra Luucka je podobná. Keď nakážem babám strážiť Fiilipka, neustále za nim behá, aby si neublíži. v tomto prípúade je to ešte v norme, ale Gabiku takto strážila do štyroch rokov.
Horšie bolo, keď robila niečo zlé a Lucka si nedala rady, tak hneď kohosi volala. 
|
|
|
|
|
|
|
|
Ja mám brutálny strach
 niekedy až vyslovene chorobný... ale zas na preliezky a na šmýkačku chodí už tak tri-štyri mesiace úplne sám, ja sedím na lavičke a snažím sa,aby nebolo na mne vidieť,že sa smrteľne bojím  dôverujem mu, povzbudzujem ho a uisťujem, že zvládne všetko... a fakt všetko zvládne len ja trpím...ale som mama a takto sa budem už báť až do smrti
|
|
|
|
|
|
|
kočky,najhoršie je,že ten strach nikdy neskončí,keď bola dcéra malá,predvídala som všetky situácie,čo by sa jej mohlo stať,muž sa mi smial,že pozor,okolo preletel bacil,keď išla na strednú školu a závodne tančila,tak som sa išla pokakať od strachu,keď sa v noci sama vracala domov,a teraz,keď je dospelá a žije už 4 roky v cudzine,tak sa bojím ešte viac.Človek si to nesmie pripúšťať,lebo by sa zbláznil,niekedy sa zamestnávam blbosťami,aby som nemyslela,či došla domov v poriadku
a to som si myslela,že ten strach je iba o malé dieťa,bohužiaľ nie je
|
|
|
|
Ja casto myslim na to,ako sa moja mama vzdy o mna bala a boji..stale cakala kedy sa ozvem ak sme niekam sli...vlastne nasa cela rodina navzajom takto funguje. Nasi ked niekam idu napr. autom iba do ineho mesta 50km..tak volam a chcem aby sa ozvali az dojdu a podobne. Dost lutujem,ze som sa vo veku okolo 18 rokov dost s nimi natahovala ked sa o mna bali. Lebo mama mala pravdu ked mi par krat povedala: "TY TO POCHOPIS...AZ BUDES MAT VLASTNE DETI"
|
|
|
bobulka ten strach je ok,aj nasi rodicia sa o nas tak isto bali ako sa my teraz bojime o svoje deti,moj otec bol schopny zmobilizovat aj policiu ci nejaku patraciu sluzbu.Raz isla sestra z anglicka domov autobusom a bolo velmi zle pocasie,same havarky....boli sme ako na ihlach kym sa neozvala a otec medzi tym obvolal asi vsetky medzinarodne autobusove stanice
|
|
|
ahoj Ivka!!! vidím Ťa!
 aj ja sa bojím o deti...o všetky a vždy... a keď nie sú práve pri mne a nemám na ne "dosah", tak ich zverujem do rúk Anjelov strážcov
|
|
|
|
|
|
|
|
kacenqa, ale to nieee ... urcite nie tym stylom. Ohen na streche nemam. A mne to nevadi,lebo to nepocitujem ako obmedzovanie. Len napr. si povieme, ze" zavolaj az dojdes" a podobne... mama je asi opak tvojej - cely zivot pracovala s detickami, takze ani sa nedalo ustrazit ci ochranit ich...a na vnucatach to riesi s mierou..Ja som len chcela povedat, ze ja som ako 18rocna mala prilis prehnane reakcie...tiez mam po 30tke
|
|
|
|
bzucinka, aj my sa tiež tak ohlasujeme, keď niekam cestujeme, a teraz keď som tiež mama ľahšie to chápem.
je pravda aj to ako píše kacenqa,že musia si aj udrieť kolená a pod. veď nemôžeme celý život ich ochraňovať, ale myslím, že ten strach je vlastne naša láska a to bude navždy
|
|
|
|
|
|
|
ja som si myslela, ze nie som celkom OK, ked sa stale tak bojim.........ja sa aj bojim tesit z toho stastia, ze mame krasne dietatko, aby som to nezakrikla.......bojim sa aj ked ide MM s nim sam von, nakazujem mu kadial ma ist, lebo je tu vela ciest a bezohladnych vodicov, tak mu vzdy opakujem, ktory prechod radsej nech nepouziva, tam ho odignoruju, nevsimnu si a presli by aj po patach cloveku, lebo su moc rozbehnuti.
vecne opakujem, nech na osy a vcely dava pozor, mame v rodine alergiu, proste vsade vidim strasidla........viem, ze stat sa moze vselico aj ked som aj ja pri nom, ze su veci ktore neovplyvnim a tak, ale strach nie a nie polavit. stresujem, ze nejaky ozran napali do nas ked ideme po chodniku, ved aj to sa uz stalo, muz ma hned vysmeje, ze aka je to sanca mala, ved ja viem, ale stalo sa, a tiez zrovna mamicke s babatkom  nie som ani tak vyklepana koli nejakym pripadnym padom a odreninam, to je u deti bezne, kym to nie je daco fakt vazne, ale sa bojim skor nejakych nestasti a tragedii. nehody, poziare a pod. no proste mne uz sibe asi... |
|
|
|
|
|
|
|
ahojte, ja mam tiez az nezdravy strach o malu. zacalo to hlavne ked zacala behat a sa jej pritrafil uraz - raz padla zo stolicky na dlazbu v kuchyni (a to sme boli dvaja kusok od nej, proste blba nahoda) tak sme boli na pozorovani v nemocke (toto si uz nechcem nikdy zazit) a potom sa este stalo ze spadla na podlahu a odlomilo sa jej zo zubkov, takze to mam vycitky dodnes. teraz mi bude nastupovat do skolky a uz uvazujem ci som dobre spravila ze som ju tam vobec dala, budem v strese kazdy den aby sa jej tam nieco nestalo. uvedomujem si ze taky strach nie je uplne normaly ale neviem si pomoct
|
|
Tvoj príspevok
