Strach z ďalšieho tehotenstva

Za tento prispevok ma mnohe odsudite, mozno az zozeriete, ale na skutocnosti to uz nic nezmeni. Mam strach z tehotenstva, a obrovsky. Mam krasneho syna, zazila som v tehotenstve dobre chvile, no i velmi tazke. Zaciatok bol perfektny, nemala som ziadne problemy, proste ukazkove tehotenstvo, az do... do chvile, kym ma rozbolel chrbat, a muz ma vzal, kedze bol vikend do nemocnice, nech sa mi na neho pozru. Bola sobota, ja som bola v utorok predtym na ultrazvuku a kontrole a vsetko bolo v poriadku. A zrazu bac! Z nemocnice som uz neodisla, tlak 160/120, bielkovina v moci, opuchy = preeklamsia, gestoza. V pondelok sa narodil cisarakom moj najmilovanejsi syn. Mal iba 1200 gr, rodila som v 31.t., a zacal boj, boj o jeho zivot. Lekari gynekologovia so mnou nekomunikovali a ja som si myslela, ze zomrie, citila som ho, a tak som odmietala dat suhlas k cisarskemu. Prisla sestra, vraj jej mam podpisat papiere, ze mam zapozicany teplomer, a ktovie co este, a ani som nepozerala, co podpisujem (hlava behala po uplne inych problemoch), a podpisala som. A vzapati pre mna prisla tlupa zdravotnikov, a kym som stihla akokolvek zareagovat, bola som na sale, a nadomnou sa sklanal jediny mily clovek, ktoreho som dovtedy videla. Anesteziolog, ktory mi sepol: "nebojte, vsetko bude dobre." A potom nic, uspali ma. Potom si pamatam pocit, ze chcem zomriet, a strop chodby, ako ma vezu do izby. Mama s muzom stali na chodbe, a tak na sekundicku zastavil zriadenec pri nich moju postel, a mama povedala: Mas chlapceka! Boze, ako vela pre mna znamenali tieto slova! Nepovedala, mala si chlapceka, ale mas! Ocakavala som dievcatko, a zrazu chlapcek! Od radosti som sa rozplakala, a manzel, hoci ho za mnou uz potom nepustili, mi aspon po sestricke poslal prvu vylacenu fotografiu maleho synatora v inkubatore, a ja som si ju pritiskala na srdce. Lekari chodili na vizity, no so mnou sa nebavili, iba skontrolovali papiere, a vzdy ked som sa pytala, kedy ma budu moct prepustit (lebo sa im moc nepacilo, ked som chodila pozriet syna na JIRS,a navyse ma celu noc vzdy budili s meranim tlaku), tak mi vzdy vynadali a povedali, ze mam stale vysoky tlak a musia ma mat pod kontrolou, a nikam nepojdem. Okolo boli mamicky so svojimi babatkami na izbach, iba ja bez babatka. A kedze v nemocnici mali dost plno, preradili ma k pacientkam po gynekologickych operaciach, na ine poschodie. Boze, to ticho. Skoro som sa zblaznila. Bolo to uz po piatich dnoch, a tak som po strasnej hadke s lekarom, ktory po mne hucal, zatial co ja som mala hlas uplne pokojny a tichy, a psychiatrickom vysetreni (pretoze podla neho som asi neni normalna, ked sa mi v nemocnici nepaci), som podpisala reverz a odisla domov. Odvtedy som chodila za synom, kolko sa mi zaziadalo, zostavala som s nim, spievala mu tisko, citala detske knizky, dotykala sa ho, neskor mi sestricky dovolovali ostat s nim, aj ked s nim pracovali. Na tychto oddeleniach sa ku mne spravali slusne, neodbijali nase otazky, naopak, odpovedali na ne, aj ked neurcito, lebo sami nevedeli, ako to dopadne, no videli sme, ze dufaju v to najlepsie s nami. A tak sme mali aj prezyvku. Fesacik. Ked ho videla muzova mama - stary rodicia mali dovolenu jedinu navstevu - rozplakala sa, vraj nikdy nevidela take male babo. A moja mama tiez nemala od slz daleko. Tak sme nejako bojovali, kym neprisiel zapal pluc, a to bol krok spat. No moj fesacik to zvladol, len mne vtedy mliecko skoro zmizlo, lebo napor na psychiku bol obrovsky. Po mesiaci nas prehodili na ine poschodie, a tam uz som si mohla fesacika aj prebalit, aj prezliect, aj zobrat a pestovat, prikladali mi ho na telo, aby pocul moje srdiecko, snazili sme sa kojit. Postupovali sme rychlo a potom sli domov. Pribeh sa nekonci, nasledovalo kopa vysetreni... vsetkeho mozneho. Stale nejake su, no vsetko je v poriadku, a moj fesacik je velmi zive, sikovne dietatko, v mnohom predbieha svojich vrstovnikov. Kojili sme sa ciastocne aspon do styroch mesiacov, a zvladli toho naozaj vela. Moja lekarka, akokolvek bola perfektna pocas tehotenstva, sa naozaj priserne zachovala, ked som porodila, lebo muz rychlo zohnal hoci bol vikend telefon na nu, a zavolal jej a povedal, co sa stalo. Nezaujimal ju moj stav, ani to, ze nam ide o zivot, iba to, ze je vikend, a kde on vzal telefon jej sukromny. A ked za mnou jediny raz prisla, tak sa ma opytala: Co ste mi to urobili?! A s tym odisla. A tak som odisla ja od nej, hoci mi to je luto, lebo dovtedy bola fakt vyborna.
A po tristvrte roku som lekarku nasla inu. Vraj maju fajn vybavenie, a su to profici, a tak... isla som k nej, a povedala, po kontrole a UZV, ze mozem znova otehotniet. Nechcela som o nicom podobnom ani pocut, no znenazdania som bola tehotna. Tehotna s nenavistou k lekarom, a s nazorom, ze vsetci su svi.e. Prislo sa na to, ze som MTHFR heterozygot, ale inak som v poriadku. Nemozem uzivat vitaminy pre tehotne, lebo som na ne alergicka, a tri druhy pripravkov mi uz v predchadzajucom tehot. museli vysadit, takze som dostala aspon kys. list. a snazila sa neprepadat panike. Vsetko islo fajn. Az kym neprisiel cca 20 tyzden a lekarka nezacala viac ako inokedy strasit, a vyvyjat z neznamych pricin psychicky natlak. Bala som sa kazdej navstevy, triasla sa ako osika, takmer som sa vzdy pocikala. Prosila som, aby ma prestala strasit, ze to psychicky nezvladam, a prosila o nieco na upokojenie. Bolo mi povedane, ze nic nedostanem, a teror pokracoval. Vzdy mi u nej vybehol aj tlak, no ten som si doma poctivo 2x denne kontrolovala, a bol o.k., opuchy ani bielkovina nebola. Iba vraj mozem predcasne porodit, kvoli krcku 3,66 cm dlhemu, vraj to je malo, a to som bola cez 30 t. Na UZV bolo vsetko o.k., ale lekarka ma chcela kvoli krcku strcit do nemocnice, vraj si oddychnem (ale ved som cele dni len lezala a brala magne), a tak sme tu hospit. odmietli. Prisli Vianoce. Moje najhorsie Vianoce v zivote. Moje babo vo mne zomrelo. Pytala som sa lekara v nemocnici, aky mam krcok, povedal, ze zavrety a normalne dlhy, ani po deviatich hodinach bolesti po vyvolavackach som sa neskratil viac ako na 2 cm, a neotvarala som sa stale ani trosku. Bola som v 34 t. A tak som zazila druhy cisarak, a svoje babo videla az v rakve. Bol krasny, nadherny, a ja, nemat starsieho syna, asi zomriem s nim. No i tak mam pocit, ze som nad nim nechala 20 rokov zivota, akoby som ostarla. Lekarka mi poriadne vynadala, a ked som sa na jej pristup neskor stazovala, bolo mi povedane, ze som sa mala stazovat okamzite, nie az potom, a ze akokolvek pri niektorych nechutnych vystupoch lekarky bol aj moj muz, tak ona vsetko popiera, a pritaka jej aj sestricka a bude to 2:2, a nic nezmozeme. A pokial to zverejnim, tak ma zazaluju. Takze dovolte mi povedat, ze meno nikoho uvadzat nebudem, nechcem ist za mreze, mam dieta, co ma potrebuje.
Je to uz rok, a s muzom tuzime po dalsich detoch. On vsak chce iba vlastne, a ja mu to nemam za zle, chapem. No mam nesmierny strach. Moje skusenosti su jasne, a ja nechcem zazit zase to iste, a bez strachu a obrovskych nervov by to iste neslo. Neverim uz ze by som mohla mat deti bez problemov, neverim, ze existuje na Slovensku lekar, ktory by mi pomohol, a neverim, ze existuju dobri lekari. Ja som stretla iba svi.e. Teda, okrem tych, co sa starali o mojho syna, pred tymi klobuk dole.
Chcela by som aj dieta adoptovane, no to nejde, lebo to nechce moj muz. Chce poznat aspon to, ake sance na vlastne dieta pri tom, co sme uz zazili, mame. No ja uz lekarov nechcem vidiet ani zdialky, a asi radsej zomriem, ako by som k nejakemu mala ist (pardon, svojho zubara uznavam).
A tak ostavame s jednym babom, co uz vlastne je velky sibal, ako babo, a ja volam do sveta aspon takto ticho, necakam odpoved, iba mi dovolte tuto tichu spoved, tento posledny vykrik smutku za mojim synacikom.
(Mnoho veci tu popisanych chyba, no bolo by to nadlho, a aj tak je to pre mna tazke, tak aspon tato skratena verzia)