Vyčítali vám niekedy vaše dospelé deti niečo na vašu osobu?
Ahojte mamy ktoré už máte dospelé deti ktoré nebývajú už s vami.....
vyčítali vám niekedy vaše deti niečo na vašu osobu? zlá výchova napríklad, alebo nedostatočná láska, podpora....
ako ste prijali takéto správy od vašich detí? ako ste reagovali? ako ste sa zachovali?
ďakujem za odpovede.
Kritiku treba prijať a pracovať na nej. Ja svojej mame nemôžem povedať, ako ma poznačila jej výchova, lebo by to nepredýchala. Každopádne by bolo super, keby som mohla zo seba tieto veci dostať. Na vzťahu sa dá pracovať. Takto k nej mám rovnako chladný vzťah ako kedysi. Ak ti deti hovoria, čo bolo zle, tak im vysvetli prečo si reagovala tak, či onak. Komunikujte. Vyjasnite si to a zlepšite vzťah.
Samozrejme, kazdy veci vnímame inak. Npr. Bezna vymena nazorov medzi manzelmi kto mal vyniest kos- a dieta to vnima ako hadku pred rozvodom. Nevinny zart ci poznamka od rodica, ci nam vtipna situacia co dieta urobilo vyviedlo referkvana inym clenom familie moze sposobit traumu, pocit hanby ci ponizenia.....Ja sa snazim spomenut si na tu situaciu a dodaticne vysvetlit nieco co moze byt vytrhnute z celku. Zvyknem sa aj ospravedlnit aj ked nemam pocit ublizenia voci dietatu typu- Mrzi ma, ze ty si toto tak vnimal, ale ja som sa chcela.....alebo toto som v tej chvili povazovala za sprVne ci potrebne...
Kedze viem, ako tazko sa tieto krivdy riesia s odstupom rokov, desatroci, dcery, teraz uz dospelej, som sa pravidelne pytala a aj pytat budem, ci ma pocit, ze som jej nejako ublizila. Naslo sa par veci, ktore my vytkla. Ja som jej povedala, preco som reagovala tak, ako som reagovala, vysvetlila, ak islo o zlu interpretaciu a ak bolo treba, tak som sa aj ospravedlnila.
Ja som veru svojim rodicom niektore veci vycitala. Nie je pravda, ze si pamatam len to zle, to vobec nie, ale v istom obdobi som svoje detstvo dost riesila a nieco som aj vycitala, hlavne asi otcovi. Snazila som sa to ale aspon robit v ramci kludnej debaty a musim povedat, ze to ustal dost dobre a snazil sa nieco aj napravit.
Dnes mi je ale akoby luto aj to, hoci to nebolo nejake skarede vycitanie. Odkedy mam dieta, tak vidim, ake to je tazke. Tiez mi je jasne, ze robili aj s mamou pre nas absolutne maximum, hrozne sa snazili, tak ako ja pre mojho maleho. Nic neostalo z mojich vycitiek a kritiky, skor prislo pochopenie a znasobila sa vdacnost. Stale si myslim, ze nejake problemy mam z detstva, ale uz by ma ani nenapadlo niekoho za to obvinovat, beriem to tak, ze oni urobili maximum a uz je to v mojej rezii.
Mám dospělého syna a ne, jsme stále parťáci. Ale kdybych mohla svým rodičům říci - bylo by co. Jsem ráda, že jsem neopakovala jejich chyby.
@mandzula mňa sa takto pýtala mama - ale mne tie otázky prišli absurdné… nedá sa to vziať s5… aj keď ja som jej nič nepovedala, tak sa mi ospravedlňovala- a to mi prišlo ešte absurdnejšie… neviem, keď budem mať toľko čo moja mama možno tiež budem mať pocit že som niečo pri výchove pokazila, ale to zistím až potom…
Sú veci, ktoré by iní na mojom mieste vyčítali rodičom
A aj my povedali, že z ich pohľadu rodičia urobili chybu v tom alebo tom (keď som sa o tom rozprávala s inými členmi rodiny alebo kamošmi).
Avšak, ja beriem do úvahy okolnosti, ktoré sa diali. Rodičia sa snažili urobiť to najlepšie v tom najhoršom, robili, čo vedeli a mysleli si, že bude vtedy najlepšie a nikdy by som im to nevyčítala, lebo sama si neviem predstaviť zvládnuť to, čo zvládli oni.
Ale povedala som im, že síce chápem, čo robili, lebo inak sa nedalo, no ja takto nechcem žiť, nechcem, aby som bola niekedy nútená takto žiť. Tak vtedy sa ich to trošku dotklo, ale zároveň to tiež chápali.
Ja to poviem z pohladu dietata, ktore uz ma svoje deti. Jasne, ze ked uz mam svoje deti, tak odkryvam, ze nieco moji rodicia robili dobre, nieco zle... hladam a idem si vo vychove svoju cestu... ktora mozno tiez neni dokonala... ale tak, ako moji rodicia, robim, ako najlepsie teraz viem 🤷♀️ takze osobne by som svojim rodicom nevycitala nic, lebo to nema zmysel. Akurat som sa zamyslela nad svojou tetou, ktora ked mala doopatrovat babku, tak jej mnohe vycitala. A moja mama, jej sestra, frflala, ze si to teta nejako zle pamata vsetko. Takze ona ta pamat je selektivna
@marianarem Ja som tiez az pri vlastnych detoch pochopila, preco rodicom rupli nervy niekedy, alebo preco nas odbili s nejakymi nasimi hrami ci iniciativami... tiez nevedeli, kde im hlava stoji.... tak sa to snazim mojim detom vysvetlit... a odkedy som pocitila, aka neprijemna je kritika a vycitky zo strany rodica smerom ku mne ako uz dospelej zene a matke, tak sa snazim nezahrnat vycitkami a ironiou vlastne deti, no ale je to sakra tazke. Mam pocit, ze musim predefinovat samu seba celu a neustale sa drzat na uzde, aby som si nefiltrovala svoj stres a frustraciu na deckach
Snažím sa robiť všetko inak ako moja matka, aby mi raz moje deti nemali čo vytykat. Ale samozrejme ze nie som tak naivná, aby som si myslela, že je všetko idealne a že sú so všetkým nadmieru spokojní. Pre mňa je najdôležitejšie, že ich milujem všetkých troch rovnako, nerobím rozdiely, nekontrolujem ich každú minútu a nezakazujem total nezmyselné somariny.
Nie som taká naivná, aby som si myslela, že mi deti nemajú čo vyčítať. Dúfam, že budú tak chápaví, ako som ja voči svojim rodičom, ktorým som nikdy nič nevyčitala, aj keď bolo čo. Som si istá, že ma vychovávali najlepšie ako vedeli, čo bolo bolo, nerada sa hrabem v minulosti a nerada rozpytvávam staré “hriechy” a už vonkoncom nemám chuť im niečo na staré kolená vyčítať a vyťahovať 30-40 rokov staré veci.
Načo by to akože bolo dobré? Komu by to pomohlo? Podľa mňa nikomu a zbytočne by to narušilo vzťahy.
@biba_18 kazdy to mame inak, vychadzame z inych skusenosti. Mna by napriklad potesilo, keby sa mi mama za niektore veci ospravedlnila, velmi by sa mi ulavilo, no sama ich vytahovat nebudem, lebo nase vztahy su prave pre tie krivdy krehke.
Ja som napriklad pri dcere zistila, ze veci, ktore ma tazili, ona v sebe neriesi, za zle ich nepovazovala, na zaklade coho sa mne ulavilo.
ja som si vedoma tiez, ze rodicia v tej dobe robili co mohli, ale tak to vtedy fungovalo. Info nebolo, knihy sa necitali a ani sa nerozpravalo. A aj tak ta studena vychova na mne zanechala nasledky. Nasim som este nic nehovorila, zatial spracuvam svoje traumy iba so sebou.
@biba_18 samozrejme, nepotrebujem "generalny pardon". Chcela by som si vykomunikovat len par veci, ktore ma tazia, no, bohuzial, veci sa u nas vzdy riesili len "vysumenim", ziadne vysvetlenie, ospravedlnenie, ved rodicia su predsa rodicia, tak konaju vzdy bezchybne. A potom sme plni krivd, ktore kazia vztahy.
@mandzula ja s mojou mamou ani nechcem riešiť staré krivdy. už sa nedajú zobrať s5… verím že by ju to DNES mrzelo, viem že vtedy to robila tak ako vedela- nič to nemení na tom, že ospravedlnenie malo prísť vtedy a nie dnes… takže dnes ho nechcem. nepotrebujem ho. neverím že sa dá vzťah zlepšiť po rokoch s5- ne to proste nejde…
@biba_18 ja to zas citim tak, ze keby som blizkej osobe stala za to, aby sa mi aj za staru vec ospravedlnila, vedela by som sa na nu pozerat inak a vnutorne jej odpustit. Nedavno som citala clanok, kde sa pisalo o tuzbach zomierajucich - najviac vraj tuzia po odpusteni, aby mohli odist v pokoji a vyrovnani. Ja na to v suvislosti so svojou dcerou cakat nechcem, chcem to mat vybavene tu a teraz.
Všetci si nesieme nejaké tie boliestky z detstva a všetci robime nejaké chyby pri výchove vlastných deti.
Niečo sú len také banality a rôzne uhly pohľadu ako píše chrobak7, ale niektoré môžu byt aj vážnejšie
Podľa mňa najviac sa človek vracia do svojeho detstva až s vlastnými detmi a az vtedy vie celkom dobre pochopiť svojich rodičov, v dobrom aj zlom. A oddeliť nepodstatné od toho podstatného
Ja som mala celkom náročnú pubertu a veľmi mi pomohlo ked som sa vedela s mamou o tom porozprávať a vydiskutovať si to.
Ale dokázali sme to až teraz, ked mám sama pubertacku a viem trochu pochopiť aj moju mamu prečo bola aká bola, na druhu stranu moja mama dokázala až s odstupom rokov priznat ze niektoré veci z jej strany neboli úplne v poriadku. V mladšom veku tieto naše pokusy vykomunikovat si toto obdobie skončilo hádkou a vzájomným obviňovanim, naozaj sme museli na toto obidve dozrieť
Vedieť sa o tom porozprávať je veľmi liečivý proces, ideálne s rodičmi, no pokiaľ sú tam nejaké traumy a rodičia ich ignorujú (ako v minulosti tak aj teraz) tak s terapeutom.
@mandzula ja sa na moju mamu nehnevám a nemá sa za čo ospravedlňovať. jej rozhodnutia vtedy ma formovali a som taká aká som na základe toho čo robila. čo by sa tým zmenilo keby sa mi teraz ospravedlnila? nič… už môžme len budovať to čo bude… a to budujeme už dávno, odkedy som si uvedomila, že minulosť nezmením a musím sa s tým zmieriť…
Vzdy si vsetko vydiskutujeme vecer, za cely den. Ak sme si ublizili, ospravedlnime sa. Mne skor opak vytyka, ze som az moc starostliva. Tak neviem. Ja ina neviem byt. No ja mam este 16,5r rocnu pubertacku, ktora je stastne zamilovana, ja som uz na druhej kolaji... a zrejme navzdy budem. No ked je zle, vie, kde ma najde vzdy - v mojom naruci ❤️
PS: snazim sa byt ovela citlivejsia a chapavejsia ako moja mama. Nas vychovali prisne... Oco chvalabohu aj s objatim a pochopenim. Co mi on dal, to posuvam dalej... Vychova je tazka...
toto mi hovorila kamoška, boli 3 sestry, ked sa rozpravali o rodičoch, tak mali pociť, že každa z nich mala inych rodičov..Len to si ludia neuvedomuju, že aj rodičia sa môžu inak spravať ku každemu dieťaťu, na každého mať iné nároky, na jedného byť prísnejši, na druheho benevolentnejší..takže deti nie su vždy odveci, ale maloktory rodič verejne prizna, ano tvojho brata, tvoju sestru mam radšej..takže ten, na ktoreho boli prisnejši, bude mať ine vytky, ako ten, čo bol miláčik
Z pozicie dietata som vycitala mamke, ze bola nespravodliva ku mne oproti bratovi, ktory mal slabu vychovu a vsetko mu preslo. A hlavne otcovi som vycitala to, ako sa ku mne choval. Teraz viem, ze to bolo tyranie. Tak doslovne som mu to vsak nepovedala lebo som mu nechcela ublizit. Oni si ale nicoho nie su vedomi no aspon zo slusnosti sa mi ospravedlnili.
@mandzula presne toto plánujem aj ja urobiť, keď budú dcéry dospelé. Niektoré veci ma mrzia s odstupom času, ale v danej chvíli /vypätej situácii som nevedela reagovať inak. V žiadnom prípade im nenadávam, lebo toto zanechalo vo mne z detstva stopy a nechcem, aby sa im také niečo vynáralo v spomienkach na rodiča...
To pochopenie, odpustenie a súcit prichádza vtedy, keď si uvedomíš, že rodičia si toto svoje správanie nevymysleli a nemôžu zaňho. Posúvali ďalej iba to, čo sami dostali.
Keby sme detailne vedeli, v akých podmienkach vyrastali naši rodičia a čo všetko museli strpieť od svojich rodičov, pozerali by sme sa na to ináč...
Staršia dcéra s nami nebýva už 2 roky, ale zatiaľ nevyčíta nič. Podľa mňa to príde až neskôr, uvidíme.
Tak ja mam cez 40, doma dve teenagerky a jedneho skolkara. Mama nas vychovavala sama a samozrejme, nie vzdy bolo vsetko idealne... ale akosi som uz od utleho detstva vnimala, ake tazke to ma tym, ze je na nas sama. Priamo nam detom sa sice nikdy nestazovala, ale ja som bola vnimava a mala dobre radary aj na to neviditelne, pocity druhych a tak a videla som, ako sa trapi, obcas som tiez zachytila, ked sa o tom rozpravala so svojou mamou... Ako dieta ma skor trapilo, ze nevieme byt take tie ocakavane "dobre poslusne deti", nejako som nevnimala, ze obcasne lapajstva su normalne, v istych obdobiach som to vnimala tak, ze my sme zle deti a ze jej zivot este stazujeme (zase je ale pravda, ze my sme toho povystrajali aj nadpriemerne...).
Cize ja som skor v sebe mala hnev, smutok, vycitky a nepochopenie pre otca, ktory nebol. Jeho som vnimala ako zodpovedneho za to, co nebolo dobre. Uz len to, ze sa mama nemala s kym porozpravat, poradit ohladne nas, takisto financna tazoba... Ked som bola dospela a nakontaktoval sa na mna, tak som mu to aj vsetko povedala. Ale presne ako bolo vyssie spominane, spat sa to uz vziat nedalo. A myslim, ze on ani nikdy nepochopil, co svojou nepritomnostou minimalne v zivote nas deti sposobil. V kazdom pripade, uz som sa s tym dokazala vyrovnat, i ked to trvalo dlhe roky. Teraz to uz beriem tak, ze aj to tazke a nie dokonale zo mna urobilo cloveka, akym som a ze aj vdaka tomu mam celkom dobru toleranciu tazkych a frustrujucich situacii, ze ma skratka len tak hocico nezlozi. A to je prakticke 🙂
Ked som bola dospela a osamostatnena, uvedomovala som si pri spatnom pohlade na detstvo aj veci, ktore mozno mamina mala / mohla robit inak... ale tym, ze som si uvedomovala, ake to pre nu samotnu bolo narocne, nikdy som jej nic nevycitala... a za toto som doteraz rada... pretoze ked som neskor sama mala deti,zistila som - a to bolo pre mna asi najtazsie zistenie v dospelosti - ze napriiek najlepsim predsavzatiam a snahe, clovek naraza na svoje limity a nie vzdy dokaze byt takym rodicom, akym byt tuzi. Ze kazde rano vstavam s tymi najlepsimi predsavzatiami a kazdy vecer si liham s vedomim vlastnych limitov a zlyhani... niekedy su to len drobnosti, ale niekedy aj vacsie zlyhania... S o to vacsou vdakou sa pozeram spat na svoje detstvo a maminu snahu, ktoru miestami vnimam az ako hrdinsku...
...nuz a ci mi moje deti budu v buducnosti nieco vycitat? Urcite by mali co, vsetky tri... Starsia dcera mi uz teraz vselico povie, lebo ved teenagerske "co na srdci, to na jazyku", sa nezaprie 🙂 ...beriem to ale ako sucast normalneho vyvoja, odputavania sa od rodicov a hladanie vlastnej pravdy a vlastneho miesta v zivote. Ktore moze byt uplne ine, ako si pre nu predstavujem ja. Co sa snazim deti ale naucit (nie vzdy sa mi to dari), je, aby vazili slova, pretoze to, co povedia, sa uz neda vziat spat a neskor im moze byt velmi luto, komu a ako svojimi slovami ublizili. Takisto sa s dcerami uz rozpravam aj o takych temach ako su generacne zatazenie v rodinach, cyklicke opakovanie chyb, napriek tomu, ze ich robit nechceme, o tom, ako su nase reakcie ovplyvnene tym, co sme sami zazili a zazivame... Toto mam zase rada na tom, ze su uz velke... ze sa s nimi uz da rozpravat aj o takych vaznych temach a snazim sa, aby sa naucili vidiet aj poza konanie cloveka, aby sa snazili pochopit aj motivacie druhych... Mne sa to sice tiez vzdy nedari, ale verim, ze sa z nich raz stanu lepsi ludia, nez akym clovekom dokazem byt ja... Skratka verim, ze nasa vychova pre nich bude odrazovym mostikom, ktory im pomoze dostat sa dalej ako sme sa vedeli / mohli / dokazali dostat my v snahe byt tym najlepsim clovekom.
Volá sa to spomienkový optimizmus. Keď ti dospelé dieťa rozpráva o detstve, tak máš pocit, že ste žili obaja v inej dimenzii. Deti si detstvo pamätajú úplne inak, než si jeho detstvo pamätáš ty. Ty si pamätáš tie pekné chvíle, on si pamätá tie negatívne. AK si mu dala niekedy zaracha, tak má v pamäti, že mal stále zaracha. Ak si mu raz dala facku, tak si bude pamätať, že bol v detstve bitý.
Jednoducho tie pozitívne spomienky vytesní a zostanú mu v pamäti len tie negatívne.
Nám keď také hovorí syn, tak len zakrútime hlavou. Nehádame sa s ním, nemá to zmysel.