Nostalgia pri rozprávkach a detských hrách večer doma

O dvanástich mesiačikoch,alebo o troch bratoch.

Sobota večer a dedko na nočnej. Čo s načatým večerom,večerom, večerom....ako v tej českej pesničke. Vonku treskúca zima, psa nehodno vyhnať. Vytočím na mobile číslo 5. Ahoj, keby si chcela, mohli by...áno?...všetci traja?...zavolám...
Tak sme sa dohodli...a oni naozaj prišli. Už zdola konštatovali, čo schod, to nádych, čo nádych, to schod, že to sú buchty....vchádzajúc do kuchyne. To je vždy úžasný pohľad na mojich troch gurmánov,ako dvíhajú pokrievky na hrncoch. Nie moje, nie sú to buchty, to iba taký posúšik babina urobila. Práve som prvý plech vytiahla z rúry a druhý mohykán ta šiel na jeho miesto.Toho pripečeného. Kým ten kysol a pripiekal sa v rúre, oný chudák postihnutý pečením, zmizol v útrobách mojich miláčikov. Ako rýchlo mizol z taniera, tak rýchlo sme očami súrili ten druhý v rúre, nech sa neondie a nech maká.Veď tu naň 7 kusov hladného "ľuďu" čaká. Radosť pozerať. Aký apetít.
Ako pred 30-tymi rokmi. Situácia sa opakuje. Z........sa nezaprú. Vždy mi všetci vraveli. Bože, ako tie tvoje deti pekne jedia. Syn, keď chodil do škôlky, mali takú staručkú kuchárku. Raz, keď som pre neho prišla mi vraví. "zajtra budeme mať rezance, nech si Viki donesie mak." Doniesol. Zjedol. Tak boli aj buchty, slivkové knedličky. Za tri mesiace vyrástol do šírky z nohavíc. Tak to teda nie! To nie je normálne. Zakročila som. Po rozhovore s učiteľkou, som síce bola niektorým zisteniam rada, ale v globále to zdravé nebolo. Kuchárky sa zo záujmom chodili prizerať, ako on krásne papá, ako mu chutí, ako vždy pýta dupľu. Že vyrástol zo všetkých nohavíc, to už neriešili.
A tak tie moje domáce koláče zmizli. Ostali na plechu iba omrvinky. Dedo si ešte pred zmiznutím dobroty uchmatol dva mini koláčiky na nočnú. Spokojné brušká sa usalašili pri televízore a odfukovali. Trochu sme s najmenším pobojovali, lebo roboti to musia. A náš najmenší je "veľký robot". Tak sa najnovšie predstavil aj našej susede, pani"Kupeľkovej" /Popelkovej/. Za toho pána nechcel povedať, ako sa v skutočnosti volá.
Po dohode o poradí, sme sa dali v kúpeľke do pyžamiek. Všetko v mininálnemaximálnom kľude! Samozrejme, že v kľude. Veď nás riadil robot. "Dominik ideš až po mne a Ojovi. Ty sa pleca spluchuješ." lenže babka sprchu nemá, čo teraz?- Čo telas?- Robot nevie. Nemá odpoveď, tak iba opakuje vypovedané.
Navoňaní a spokojní, líhajú jeden vedľa druhého do babininých perín. V mojej hlave behá jeden prieskumník a zisťuje, ako sa dá oddeliť malýveľký robot od mojich dvoch starších vnúčikov. Ako maléhoveľkého robota vyňať z kruhu dvoch starších bratov pri zaspávaní? Veď tým by bolo treba aj prečítať. Zvyk je predsa železná košeľa. Ako vždy, keď spia v mojich perinách. Rozprávky čakajú. Tak to som nejako nedomyslela. Tento robot sa jednoducho nedá vypnúť. Vyrušuje. Nedá sa mu ani vybrať baterka! Postaviť ho na policu. Ten bude vŕkať, aj keď títo starší budú už "mutví". Vsádzam na našu starú osvedčenú techniku. Púšťam gramofón. O dvanástich mesiačikoch. Po pár vetách sa rozprávač slovenskej ľudovej rozprávky zasekol a opakuje dookola to isté. Asi sa zapozeral na nášho maléhoveľkého robota a stratil plynulosť reči. Robot bozkáva svojho veľkého brata. Na dobrú noc. Aj na líčko,aj na noštek. Rozdáva lásku. Prítulnosť. Nehu. Tri v jednom. Pst, pst. Snažím sa zachovať ticho v izbičke. Malý sa presúva podhodením zadočku ponad brata a stíchne. Tipujem na ako dlho. Neverím, že viacej ako 10 sekúnd. Macocha vyháňa Marušku po jahody. Láskyplný Január jej plní želanie a posiela uzimenú Marušku s plnou priehršťou voňavých jahôd domov. Ešte Ojovi pusinky. Malý zase vyrušuje a pýta si pozornosť druhého brata.
Ten pridá ešte tulki-tulki a odvracia uslintané líčka od malého pokladíka. Odháňa ho. Odstrkuje. Medzitým Maruška prináša čerstvé ovocie Holene, dúfajúc, že už ju obe nepošlú do nevraživého počasia. Tíško, tíško, počúvame uja - hovorím do pľacu. Malý sa zahrabe pod perinu, dúfajúc, že my ho začneme hľadať. Keď sa po chvíli nemá nik ku hre na schovávačku, vykukne spod periny, úsmev číslo päť a volá. Kde je Vikinko??!! Nikto nič, všetci traja s napätím čakáme, čo si macocha zase vymyslí. Malý vylezie spopod paplóna a tentokrát začne dávať pusinky babke. Na očko, na noštek, na líčko. Všetky časti tváre mi voňali od detskej zubnej pasty. To už Maruška trhala jablká zo záhrady dobrosrdečného Septembra, aby splnila ďalšie šialené želanie a zachránila si tak svoju kožu. Starší chlapci začali zívať a snažili sa odolávať spánku, ktorý sadal na ich očká. Rozprávka graduje. Choď odo mňa. Nechaj ma. Babi, nech mi nerobí zle. Nepočujem!!! Stupňovali sa požiadavky bratov, ale robot bol hluchý a slepý. Napriek tomu, že Zorka Kolínska predviedla bravúrny rozhlasový herecký výkon - nepočul, neposlúchol. Nevadilo mu, že títo dvaja vyprevádzajú v mysli zlú macochu s Holenou do záhrady za štvrtým kopcom. Najmenší braček stíchol, až keď začal fúkať vietor a meniť sa na víchricu, ktorá skántrila zlú nenažranú macochu s ešte horšou sestrou.
Rozmýšľam, či si niečo z tej starej peknej rozprávky pustil do toho malého robotieho rozumčeka. Vyzerá, že na dnes ešte nie. Neregistruje nič, iba to, že bratia odolávajú jeho podrypovaniu a nereagujú na podnety ku hre pod perinou.
Zistením, že dobro zvíťazilo nad zlom, odchádzajú starší do Barborkinej izbičky a s pozdravom na dobrú noc ich s malým opúšťame a líhame si naspäť do dedovej postele. Nebráni sa a vyzerá, že zaspí dnes cobydup. Po chvíli sa robotko prehodí, zaujme osvedčenú polohu a začne odfukovať. V snahe opustiť bojovú líniu, plazím sa potichu von zo spálne, mysliac si, že som za vodou a že všetci traja už spia spánkom spravodlivých. Chytajúc kľučku vylúdim mini šramot. Malý zdvihne hlavu pozrie na mna a opýta sa ma prečo nespím. Líham naspäť k nemu a uspávací kolotoč sa opakuje.
Na druhý pokus mi to vychádza, a už naozaj traja nocľažníci spia a ja si sadám k mojej Pošte pre teba. Naťahujem uši na stíšený televízor, aby som nebodaj niektorého z nich nezobudila. Zrazu začujem šuchot. Obzerám sa odkiaľ a kto môže vyrušovať unavenú dôchodkyňu pri svojom obľúbenom programe. Dvere na spálni sa otvoria, vyrúti sa malýveľký robot s očkami ako kukučka, usmev doširoka s konštatovaním, že ja chcem byť TUTO. Tuto znamená pri televízore. V mojom kresle. Skočiac mi na kolená, usalaší sa a čumí do telky. A čo teraz? Pýtam sa, ale sama neviem koho. Malý opakuje Co telas?
Hovorím mu: Babka pozerá poštu pre teba. Reakcia drobčeka je úplne taká istá, ako pred piatimi rokmi. Malý konštatuje a vetu končí otázkou? Áno? Pre mňa? To už tu bolo. Aj Oliver si namýšľal, že niečo je tu jeho.
Učučká sa v mojom náručí a ja kontrolujem jeho unavené očká, kedy sa zatvoria. Bráni svoje telíčko pred spánkom a aj pred ponúkanou vodorovnou polohou. Veď Roboti nespia!! Ak by zaspali, tak to nie sú ozajstní veľkí roboti!! Pochvíli sa predsa zosunie na nášho kožušinového maca na korkovej podlahe, ja ho prikrývam dekou, čo mám poruke a drobček zaspáva. Mám výčitky svedomia, prenášam ho do vychladnutých perín. Poprikrývam, pohladím a nezabudnem aj na letmú pusinku na čelo. Malý robotík už o tom ale nevie. Nevie, že Maruška z rozprávky je za vodou a má sa dobre, získala zámok bez dedičského konania za pomoci všetkých milých mesiačikov. Netuší, že babina zvládla ďaľší večer na jednotku, že mi traja ľúbiaci sa bračekovia zachránili sobotný večer pred nudou. Predsa zvíťazila nad naším malým robotom čarovná moc a úplne ho odzbrojila. Na dľžku noci mu vybrala baterky. Robot je ticho. Odfukuje, občas sa prehodí. Hľadá polohu. Skopne nohou perinu. Oženie sa drobnou rúčkou. Vzdychne. Žeby ešte zostatková energia bateriek kolovala v žilách. Ostáva ticho a kľud na pár hodín a s príchodom nového rána sa očká zase rozjasnia, úsmev sa udomácní na malej milej tváričke.