Bábätko v inkubátore je takou dojímavou témou. Ak to povieme jednoducho, je to skrinka, ktorá detičkám pomáha prežiť a uľahčuje im dni, kým budú schopné fungovať bez neho, pri svojich rodičoch. Úžasná a skvelá vec, ktorú nám priniesol pokrok. V rozhovore s primárkou neonatologického oddelenia v Humennom MUDr. Máriou Vasilovou sa dozviete odpovede na rôzne otázky ohľadom bábätiek „bývajúcich“ v inkubátore.

Ako sme si povedali, je to taká zázračná skrinka. Na čo však primárne slúži? Vieme, že sa tam liečia nedonosené detičky. Ako a v čom inkubátor dokáže pomôcť?

Ak sa dieťa narodí nedonosené, má podľa stupňa nezrelosti nezrelé aj orgány a funkcie, ktoré mu neumožňujú  hneď po narodení  dokonale sa  prispôsobiť okolitému prostrediu a existovať v ňom. Na preklenutie  tohto obdobia sa používajú rôzne typy inkubátorov. Inkubátor je zariadenie, ktoré pomáha aspoň čiastočne nahradiť mamu a jej maternicu, aj keď treba povedať, že  ani najdokonalejšie inkubátory nenahradia  úplne všetky podmienky, ktoré má plod v maternici svojej mamy.

Samozrejme, mama je predsa len mama. Keď spomínate maternicu...Ako teplo majú detičky v inkubátore? Ako v maternici?

Je to veľmi pekné prirovnanie.  Áno, možno povedať, že sa snažíme prispôsobiť teplotu v inkubátore tak, aby to bolo porovnateľné s prostredím v maternici. Hovoríme, že v inkubátore sa snažíme vytvoriť termoneutrálne prostredie, aby teplota dieťaťa, ktoré je v ňom uložené sa pohybovala od 36,5- 37,5 °C meranej v konečníku. Čím je nedonosené dieťa nezrelšie, tým vyššia teplota v inkubátore musí byť nastavená, aby sa udržala termoneutralita prostredia. Inkubátory sú vybavené čidlami, ktoré kontinuálne   sledujú napr. kožnú teplotu  dieťatka.

Stretla som sa s tým, že niektoré detičky sa zakrývajú a niektoré nie. Je to kvôli teplu? Alebo aj dotyku, aby niečo na sebe cítili?

Detičky v inkubátore často zakrývame  rôznymi prikrývkami, alebo ich obliekame do drobnučkých body. Môže to slúžiť ako tepelná izolácia, ale aj taktilná stumulácia. Najlepšou taktilnou stimuláciou je však klokankovanie buď mamičkou, alebo aj oteckom, aby dieťa bolo  položené telo na telo, odborne nazývané skin to skin. Má to veľký význam jednak pre dieťa, ale aj pre matku, resp. rodičov.

A opäť sme sa dostali k mame (resp. rodičom). Sú jednoducho nenahraditeľní. V poslednej dobe sa dosť medializujú „hračky“ pre takéto deti, v zahraničí som evidovala nafúknuté gumené rukavice a u nás zase háčkované chobotničky. Myslíte, že deťom to spríjemňuje pobyt v inkubátore?

Aj u nás máme rôzne pomôcky, ktoré nám pomáhajú pri polohovaní dieťatka, pri vytvorení ohraničeného priestoru v inkubátore, pretože v brušku mamy je miesta menej a zrazu sa malé telíčko ocitne vo „ veľkom“ inkubátore. Je to aj celkom účinná nemedikamentózna metóda pomáhajúca tlmiť bolesti. Veľmi sa osvedčili  „ruky rukaté“, ktoré je možné rôznym spôsobom tvarovať, alebo vajíčka,  rôzne podložky, podkovy a pod., ktoré   pomáhajú vytvoriť miesto, kde dieťa leží.  Všetky pomôcky sú vyrobené z jemných,  dotykovo  príjemných materiálov. Spomínali ste chobotničky, ale máme dobré skúsenosti aj  napr. s korytnačkami a pod, ktoré háčkujú šikovné mamičky, sestričky, doktorky alebo ich dostávame napr. z Malíčka, pomáhajú nám  napr. v podložení  a fixácii miesta, kde je zavedená  infúzia.

To je krásne. Aj to, že to pomáha - aj to, že sú ľudia, ktorí to dobrovoľne  a s láskou vyrábajú. Neviem, či sa na túto otázku dá odpovedať, ale ako by sa dieťatko malo cítiť v inkubátore? 

Bolo by super, keby nám to vedelo povedať 🙂. Ale z jeho reakcií častokrát vieme vyčítať, ako mu je. Samozrejme je to zložitejšia otázka, pretože do toho vstupujú aj rôzne ochorenia so svojimi príznakmi a nutnosťou adekvátnej liečby.

Aký by mal byť personál starajúci sa o deti v inkubátore? Niektoré mamičky sa stretli s tým, že zdravotná sestra po vyfajčení cigarety šla kŕmiť dieťatko, škodí deťom takéto „terciálne fajčenie“?

Personál, ktorý sa stará o deti v inkubátore má byť odborne spôsobilý, čo je samozrejmosť, ale pre prácu s týmito detičkami a ich rodinami je potrebná aj veľká dávka empatie a okrem rozumu je potrebné dať do svojej práce aj srdce. Samozrejme je to ideál, ale kto si túto prácu vybral mal by to mať stále na zreteli. Samozrejme aj my, ktorí v tejto oblasti pracujeme sme len ľudia a preto sa občas stáva, že  rodičia s našou prácou nie sú celkom spokojní. Naše detičky nám to ešte nevedia povedať, ale keď odchádzajú zdravé a hlavne keď ich vývin je primeraný a sú z nich zdravé a krásne deti to je aj vizitka celého personálu, ktorý sa o deti stará.

K otázke fajčenia, v tom som nekompromisná. Cigareta nepatrí do rúk žiadnej sestry, ktorá pracuje s deťmi...

Všetky inkubátory sú rovnaké? Alebo existuje nejaké typové zaradenie?

Exsitujú rôzne typy inkubátorov. Jednak základné, ktoré vyhovujú pre ošetrovanie a liečbu  menej závažných a stavov a potom inkubátory pre intenzívnu liečbu, ktoré sú už veľmi sofistikované a vyhovujú  pre liečbu najnáročnejším stavov.

Čo všetko viete prostredníctvom inkubátora monitorovať?

Ako som už predtým povedala, máme možnosť udržať termoneutrálne prostredie, ktoré je pre to- ktoré dieťa ideálne, máme možnosť prispôsobiť a sledovať  vlhkosť vzduchu, alebo kyslíkovej zmesi podľa potrieb dieťaťa, ale máme možnosť napr. aj sledovať  koncentráciu kyslíka v inkubátore. Je veľmi dôležité aj to, že máme možnosť nastaviť alarmy, ktoré nás upozornia, ak daná hodnota je vyššia, alebo  nižšia ako sú nastavené parametre. Máme aj inkubátory, ktoré majú zabudované váhy a umožňujú  vážiť dieťa, bez toho, aby sme ho vyberali z inkubátora. Niektoré inkubátory majú zabudovanú vysúvaciu  lištu na vkladanie rtg  kazety pri rádiologickom vyšetrení.  

Wau. Tecnológie naozaj napredujú rýchlo. A ako dlho by  malo byťdieťatko v tejto zázračnej skrinke?  Resp. sú nejaké podmienky, ktoré by malo spĺňať kým bude „žiť vonku“?

    Nedonosené deti sú v inkubátore dovtedy, dokedy nedokážu regulovať telesnú teplotu a pobyt mimo inkubátora by bol pre nich nepriaznivý, čo sa týka udržania stabilnej teploty.  Čiže je to veľmi individuálne, závisí to od stupňa nedonosenosti, od  hmotnosti, ale aj od zdravotného stavu. Ak zdravotný stav je nestabilný, deti nevyberáme z inkubátora. Po zlepšení zdravotného  stavu individuálne zvažujeme, kedy je najideálnejší čas na vybratie z „ prechodného domčeka“.

Ale aj keď sú deti v inkubátore rodičia k nim chodia, keď je to možné aspoň na krátky čas vykladáme z inkubátora, napr. na klokankovanie, na prisatie k prsníku a pod. V prípadoch, že nie je možné ani krátke vybratie z inkubátora motivujeme ich k tomu, aby deti hladili, dotýkali sa ich. Vždy však dodržiavame prísne pravidlá hygienicko epidemilogického režimu.

Ak už je bábätko vonku, mali by k nemu rodičia, či personál pristupovať nejako špeciálne?

Je to zase veľmi individuálne, podľa povahy ochorenia a zdravotného stavu dieťaťa. Preferujeme však, aby mamka prišla k dieťatku jednak pre zachovanie laktácie a prikladanie k prsníku, ale aj aby sa naučila základné veci, potrebné pre  ošetrovanie dieťaťa po prepustení domov. Naučíme ju napríklad kúpať dieťa,  realizovať základnú stimulačnú masáž dieťaťa  a pod. Ak dieťa potrebuje nejaké zvláštne  postupy oboznámime ju s tým a najnutnejšie zaučíme.

Aj v tých prípadoch, keď matka nie je prijatá na oddelenie, dochádza na oddelenie buď denne, alebo podľa možností, aby bola s dieťaťom v čo najužšom kontakte. Na oddelenie pravidelne dochádzajú aj oteckovia.

Čo by ste chceli odkázať mamičkám, ktorých dieťatko je v inkubátore?

Moje dlhoročné skúsenosti s nedonosenými deťmi a chorými novorodencami ma utvrdzujú v tom,  že  pokrok v tejto oblasti je výrazný. Inkubátory sú vynikajúcimi pomocníkmi v ošetrovaní a liečbe  novorodencov, ktorí našu pomoc potrebujú. Je pochopiteľné, že mamičky, rodičia,  starí rodičia, celá rodina  sa boja keď vidia dieťa v inkubátore, majú pred tým veľký rešpekt. Je na nás – lekároch a sestričkách, ktorí sa tejto práci venujeme, aby sme dostatočne  zrozumiteľne a s pochopením podali všetky potrebné informácie. A že to má význam svedčia aj naše albumy detí, ktoré boli liečené na našom oddelení a ktoré nám rodičia posielajú pri rôznych  významných rodinných  sviatkoch. 

Za rozhovor ďakujeme úžasnej osobe i doktorke, ktorá pomohla mnohým deťom i mamičkám za desiatky rokov praxe!

foto: svetzdravia.com, pixabay.com

Celý život sa s láskou starala o svojho syna Števka s diagnostikovaným downovým syndrómom. Števko sa dožil krásnych 58 rokov (aj keď mu lekári dávali 18 rokov života), ale už nie je medzi nami.  Život zasvätila pomoci takýmto deťom. Dnes to majú downíci možno ťažké, ale v minulosti to bolo ešte ťažšie. Rozhovor s pani Kopalovou, veľkou bojovníčkou za práva ľudí s mentálnym postihnutím. Zakladateľkou združenia pre nich. So ženou, ktorá nedala na „radu“ doktora, aby dieťa dala do ústavu a ktorej sa to vrátilo v podobe neuveriteľnej lásky.

Koľko ste mali rokov, keď ste čakali Števka? Ako ste to vnímali, keď ste sa dozvedeli, že je downík? Bol to šok? 

Narodil sa dva týždne pred mojou dvadsiatkou. Bol krásne zdravé dieťa, 53 cm a 4,42 kg, rusé vlásky a ružové líčka – radosť pozrieť. No nesal, tak mu nasadili umelé mlieko a z toho dostal hnačku, ktorá ho s malými prestávkami sprevádzala osem mesiacov. Chudol zo dňa na deň, chrčal, lebo nemal vyvinutú priedušnicu a v šiestom mesiaci dostal prvý zápal pľúc. Do jedného roka ich mal tri a za celý život jedenásť – ten dvanásty už neprežil.

Detská lekárka nevedela, čo mu je, hoci sme mali najvychytenejšiu pediatričku v Bratislave, dávala mu vitamíny, chodila k nám domov, no nič nepomáhalo.

Že má DS som sa dozvedela na detskej klinike pri druhom zápale pľúc tak, že sa ma lekár spýtal, či som už počula o mongolizme. V živote som o tom nepočula, ale hneď som vedela, čo je vo veci.

K neurológovi sme sa dostali, až keď mal jedenásť mesiacov, no žiadna rehabilitácia sa nekonala. Až oveľa neskôr, okolo troch rokov, mi lekár poradil Cerebrolysin a po ňom o pol roka sa po prvý raz postavil a hneď aj začal chodiť.

Keď bol Števko malý, väčší a nakoniec veľký, mali ste problémy so začleňovaním sa?

Začleňovanie! V našich časoch neznáme slovo!  To nenapadlo ani odborníkov, nieto ešte matky, ktoré nemali ani potuchy, čo s dieťaťom robiť, aby sa rozvíjalo. O mentálne postihnutých sa nehovorilo, rada lekárov skoro vždy znela: „Dajte TO do ústavu, lebo vám TO zničí rodinu!“  Ústavy boli len azylové, čo najďalej od aglomerácií, o pomeroch v nich by sa dali napísať romány! Bývali sme na novom sídlisku, ešte nedokončenom, deti sa hrávali medzi domami či v malom parku a Števko sa veľmi rád zapájal, chcel byť ako ostatní a našťastie nechápal, či si neuvedomoval, keď sa mu posmievali alebo mu ubližovali, že je to preto, lebo je iný. Postupne sa skamarátil so všetkými deťmi na sídlisku a ako rástli ony aj on, ich vzťahy sa lepšili a zdravé deti – tínedžeri, držali nad ním ochrannú ruku. Iné to bolo v meste, keď sme čakali napr. na zastávke, ľudia neomalene čumeli, niektorí sa posmešne usmievali, ale našťastie Števko to nevidel alebo nechápal. V tom čase , keď začal chodiť do školy, nebola pomocná škola, len osobitná, čo bolo synovi na škodu, lebo pomocnú by bol zvládol, ale z osobitnej musel vo štvrtom ročníku odísť – bol „oslobodený od školskej výchovy“. Zhodou  náhod a riadením Božím som sa pracovne stretla s riaditeľom denného stacionára, ktorý práve otvárali, a tak sa vyriešila otázka nášho ďalšieho života. Pre mňa neprichádzalo do úvahy dať dieťa  do ústavu, takže by som musela vystúpiť zo zamestnania a zostať s ním doma, čo by pri troch deťoch znamenalo finančnú pohromu.

Rodiny detí s mentálnym postihnutím mali jeden veľký spoločný problém: neexistovala žiadna literatúra o problematike, ani lekári neboli vzdelaní /a dodnes nie sú/  v tom, aké sú vlastne mentálne postihnuté deti, pokladali ich za bezcenné bytosti, ktoré nič nechápu a nemajú žiadnu cenu.

Pre rodičov, vychovávateľov a pre samotné deti nebol priestor na stretávanie, výmenu skúseností, využitie voľného času, väčšina rodín sa vyhýbala spoločnosti, aby sa vyhli nepríjemným zážitkom a žiaľ, mnohí sa aj hanbili za svoje dieťa, z nedostatku osvety nevedomky preberali názory verejnosti a pokladali svoje dieťa za menej cenné ako iné deti.

Viem, že ste veľká bojovníčka za práva downíkov. Pravdepodobne Vás k tomu viedol Števko, čo konkrétne Vás nakoplo bojovať?

Nie som len bojovníčka za práva ľudí s DS, ale za práva všetkých ľudí s mentálnym postihnutím. Čo ma nakoplo? Už prvá diagnóza, keď mi lekári povedali, že Števko sa nedožije ani jedného roka a keby náhodou, nebude žiť dlhšie ako do 18 rokov, lebo „mongoloidi“ viac nežijú. Vtedy som synčekovi povedala: my im ukážeme, my sa nedáme!

Vtedy neexistovala žiadna literatúra o problémoch ľudí s mentálnym postihnutím, aby sa človek mohol niečo dozvedieť a naučiť, jediné miesto, kde ste sa mohli niečo dozvedieť, boli čakárne neurológov, kde ste sa mohli stretnúť a porozprávať s inými rodičmi a kde ste mohli dostať aj tipy, za kým treba ísť a aké sociálne „vymoženosti“ môžete prípadne dostať. No my sme sa k neurológovi dostali, až keď mal Števko jedenásť mesiacov, a to už boli príležitosti na včasnú intervenciu dávno stratené. No predsa sme dostali cennú radu, aby sme si nejakým spôsobom z Rakúska obstarali liek Cerebrolysín,  že do pol roka po jeho vybratí by Števko mohol výrazne začať napredovať. Mali sme šťastie, injekcie sme zohnali a po vybratí 52 dávok sme s napätím očakávali, čo sa bude diať. A skutočne, takmer na deň presne náš macko, ktorý sa veľmi šikovne pohyboval po zadočku po celom byte,  po ťažkej námahe a vytrvalom snažení sa postavil na nôžky a hneď aj spravil prvé kroky. No ďalšie zázraky sa nekonali. Mal už tri a pol roka, dorozumieval sa svojimi skomolenými slovami, ešte nosil plienky, naučil sa sám papať a piť , miloval hudbu, najmä Matušku, naučil sa mnoho slov z jeho piesní a svojím tajným kódom si ich s ním spieval, pričom sme zažili nejednu veselú chvíľu, keď sme počúvali jeho novotvar.

Pravidelne mával bronchitídy a pneumónie, prekonal všetky detské choroby, na detskú kliniku na Úprkovu ulicu sme chodili ako na klavír, preto ma ako blesk z jasného neba zasiahla otázka pána primára, či chodíme k doktorovi Černayovi, ktorý sa zaoberá výskumom DS. A to priamo na Úprkovej. A Števko mal už šestnásť rokov a doktor Černay už roky poriadal letné rehabilitačné tábory pre matky a deťmi s DS, no my sme o tom nemali ani potuchy.

A tak som navštívila Dr. Černaya a hneď sme boli tím: mali sme rovnaký problém a rovnaké názory naň aj na jeho riešenie. V rozhovore som sa okrem iného dozvedela, že v Čechách už od r. 1969 existuje „akési združenie rodičov, ale nie ZRPŠ“ a že spočiatku boli jeho členmi aj rodiny zo Slovenska.

V tom čase Števko navštevoval denný stacionár na Lubinskej ulici, ktorý vznikol z iniciatívy a snaženia rodičov a jeho riaditeľka často chodila do Brna na stáže a porady. Myslela som, že nebude nič jednoduchšie, než požiadať ju o získanie adresy onoho združenia, aby sme sa mohli s ním skontaktovať a získať potrebné informácie pre to, aby sme tiež mohli založiť takéto združenie. No trvalo tri roky, kým sa mi podarilo kontakt  na Brno získať.

Veľa ste toho v živote dosiahli pre ľudí s týmto syndrómom. Môžete nám povedať, čo ste vytvorili? Kde ste boli aktívna?

Prvým človekom, ktorý sa mi ozval, bol predseda brnenského Sdružení na pomoc mentálně postiženým, pán František Halm, odvtedy až doteraz môj veľký priateľ. Poskytol mi cenné rady a aj kontakty na osoby z ministerstva práce a sociálnych vecí v SR.

Mali sme šťastie, že práve v tých dňoch sa konala v Prahe piata národná konferencia SPMP, na ktorú nás pozvali a kde sme mohli so svojimi príspevkom vystúpiť aj my.Tu sme získali kontakt na pražské SPMP a jeho predsedu Ing. Želimíra Procházku, CSc., predsedu pražskej organizácie a zároveň aj na republikové predsedníctvo. Na konferencii som sa cítila ako Alenka v ríši divov! Účastníkmi konferencie boli aj predstavitelia pražských národných výborov, národného frontu a dokonca aj ministerstva práce, ktorí všetci na konferencii vystúpili.

To mi dodalo guráž a dôveru, že keď to ide v ČR, musí to ísť aj u nás. Hneď po návrate som začala pracovať na príprave zriadenia a zaregistrovania Združenia na pomoc mentálne postihnutým (ZPMP) v SR a 12.6.1980 sme našu organizáciu založili.

Najdôležitejšie v danej chvíli bolo dať o sebe vedieť. Zostavili sme prvé číslo Informácií ZPMP, kde sme zhodnotili vtedajšiu starostlivosť a ľudí s mentálnym postihnutím a predložili sme svoju predstavu o tom, ako by to podľa predstáv nás, rodičov, malo byť. Oznámili sme založenie združenia a jeho adresu a vyzvali sme nádejných čitateľov, aby nám písali. Zohnali sme si adresy osobitných škôl na Slovensku, školských odborov pri národných výboroch, pedagogických fakúlt a ďalších osôb a inštitúcií, o ktorých sme predpokladali, že ich problém môže zaujímať.

Informácie sme písali na písacom stroji na blanu a rozmnožovali vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave, čo nám zabezpečila jeho pracovníčka a naša podpredsedníčka Mgr. Brestenská.

Rozmnožené Informácie sme kompletovali, zošívali, písali adresy, lepili známky a odnášali na poštu. Spočiatku to bolo 800 exemplárov, už si nepamätám, ako často sme ich vydávali.

Ohlas bol obrovský! Písali nám rodičia i odborníci a všetci boli nadšení našimi snahami. Prihlasovali sa noví členovia, vznikali nové pobočky združenia v rôznych miestach na Slovensku, všetci sme boli plní elánu a hoci sme nemali kanceláriu a pracovali sme z domovov, bez odmeny, ako dobrovoľníci, nič nám nebolo ťažké.

Činnosť sme zameriavali na pripomienky k vtedajšiemu stavu starostlivosti o ľudí s m.p. a snahu dosiahnuť zmeny v zákone o sociálnej starostlivosti.

Po krátkom čase sme sa stali členmi Medzirezortnej komisie pre otázky zdravotne postihnutých pri MPSV, kde sme spolu so zástupcami Zväzu invalidov predkladali svoje návrhy a pripomienkovali nové zákony, alebo ich novely.

Treba zdôrazniť, že sme na rozdiel od českého združenia neboli prijatí do Národného frontu, takže sme boli viac-menej trpenou organizáciou a spočiatku sme nesmeli mať samostatnú organizáciu, ale boli sme jednou zo sekcií Spoločnosti pre špeciálnu a liečebnú výchovu v SR. Osamostatnili sme sa až po prevrate v r. 1990.

Druhou dôležitou úlohou bolo vytiahnuť mentálne postihnutých „na svetlo“ - organizovali sme voľný čas, podujatí sa zúčastňovali celé rodiny a chodili sme čím viac na verejnosť, aby si verejnosť zvykla, že medzi nami žijú aj takíto ľudia a zároveň aby na spoločných akciách  rodičia spolu hovorili, vymieňali si skúsenosti a získavali vedomie, že to, čo ich postihlo, nie je hanba ani trest Boží a že aj dobre postavení ľudia mávajú postihnuté deti.

Kde ste na to všetko brali silu?

Neviem. Našla som sa v tejto práci, po večeroch som študovala zahraničné materiály, ktoré mi posielal Ing. Procházka z Prahy a poznatky z nich načerpané som prostredníctvom Informácií odovzdávala členom a záujemcom o našu činnosť. Všetky akcie som sama vymyslela, za pomoci niektorých rodičov pripravila aj viedla a dobré nápady ma neopúšťali. Moje dcéry už boli samostatné a dokázali sa postarať o seba aj o Števka, ak som ho niekam nemohla vziať so sebou. Najmä staršia dcéra Zuzka mi bola veľkou pomocou pri organizovaní aj uskutočňovaní akcií.

Viem, že Števko nebol jedináčik, ako to vnímali jeho súrodenci?

Musím sa priznať, že mi dlho nedochádzalo, že dcéry môžu mať iný pohľad na jeho existenciu a že s tým môžu mať medzi rovesníkmi a známymi nejaké problémy.

Po práci som bola často preč z domu, združeniu som celkom prepadla a keď sa ma pýtali, prečo je Števko taký, vysvetlila som im, že sa taký narodil a my ho musíme chrániť, podporovať a prijať takého, aký je.

Až v neskorších rokoch sa mi dostali do ruky články zo zahraničných materiálov, kde sa písalo o tomto probléme a až vtedy som pochopila, akú chybu vo výchove dcér som urobila. Našťastie dievčatá sa za brata nehanbili, chodil s nimi medzi deti na sídlisku a keď mu niekto ubližoval, Zuzka si to s ním pomocou kýblika na piesok raz-dva vybavila. Števko dlho zrozumiteľne nerozprával, mal svoj vlastný slovník a najmladšia dcéra nám robila tlmočníčku. Mali sa veľmi radi, keď bol jeden z nich chorý, ten druhý s ním zostával doma a hral sa s ním, aby mu nebol dlhý čas.

Aký bol Števko? Viem, že povyhrával rôzne súťaže, že rád tancoval. V čom to bol iný od svojich súrodencov?

Dnes sa mi chce povedať, že to bol anjel v downickej koži. Bol veľmi ctižiadostivý a učenlivý a stále chcel robiť to, čo iní chlapci, napodobňoval ich, ale bez tej chlapčenskej surovosti, on bol veľmi jemný a slušný po celý svoj život.

Často ma prekvapil tým, že chcel robiť niečo, o čom som myslela, že na to nemá, a on to dokázal. Sám sa naučil rôznym zručnostiam. Keď sa naučil čítať, otvoril sa mu nový svet, čítal knihy a čo prečítal, to si zapamätal, na Vianoce sa vždy naučil nejakú vianočnú básničku a pri stromčeku ju predniesol . Zbožňoval hudbu, jeho miláčikom bol Matuška, spieval si jeho pesničky často s vlastným upraveným textom, z čoho sme mali doma veľkú zábavu. Zaujímal sa o šport, v televízii mu neušiel jediný zápas a sám sa naučil rozumieť pravidlám, rozčuľoval sa nad výrokmi rozhodcu a vždy fandil našim. Poznal mená všetkých hráčov, ale i spevákov a veľmi rád si písal ich zoznamy.

Bol veľmi súťaživý, zúčastňoval sa športových pretekov a neskôr aj špeciálnych olympiád,  rád pomáhal v kuchyni a naučil sa variť jednoduché jedlá, čo nás zaviedlo až do Hong Kongu na svetovú abilympiádu zručností ľudí s postihnutím, sám sa naučil podľa sluchu hrať na hudobný nástroj, čo ho priviedlo do folklórneho súboru Javorček. Navštevoval  kurzy spoločenských tancov, ovládal domáce práce, pomáhal mi v záhrade a bol veľmi veriacim človekom. Hocikedy sa sám vybral do kostola a veľmi túžil miništrovať, ale nevzali ho pod nejakými výhovorkami. Zato sa naučil celé omšové obrady naspamäť, takže by bol mohol smelo našepkávať pánu farárovi.

Bol veľmi poslušný doma i v škole a neskôr v ústave, bol ochotný, láskavý, milujúci, nenáročný a hoci bol veľmi vznetlivý a nebol vždy tichý ako anjelik, keď niečo v zlosti vyviedol, sám prišiel odprosiť.

Aký bol život s ním? Z toho mála, čo som ho poznala viem, že rád rozdával objatia, úsmevy a lásku. Bol taký stále?

Bol stelesnená láska. Miloval mňa, rodinných príslušníkov , kamarátov, plnými priehrštiami oplácal, keď mu niekto prejavil priateľstvo alebo náklonnosť. Mal široké srdce pre slabších – starých, chorých, postihnutých, priatelil sa so smetiarmi i bezdomovcami, nad nikoho sa nepovyšoval. Zbožňoval psíkov a malé deti. Vždy som hovorila, že by bol dobrým otcom.

O svojich pocitoch nerozprával, až v posledných rokoch sa stal nedotklivým, stále sa mu zdalo, že mu druhí v ústave ubližujú. Inak si svoje problémy riešil sám, svoje pocity premenil na kresby. Bývalý manžel po rozvode býval s nami a nerobilo to dobrotu. Raž som našla kresbu, kde ho umietnil do pekla. Inak bol veselý, rád počúval hudbu, mal rád Šimka a Sobotu, ich CD si púšťal do omrzenia a ich hlášky sme zaradili do našej komunikácie.

Starostlivosť bola určite náročná, neľutujete, že ste mali takéto dieťatko?

Bola som s ním desať rokov doma, kým ho „neoslobodili“ od školskej dochádzky a nevzali do stacionára na Lubinskej ulici.

Býval často chorý, ale bol veľmi dobrým a trpezlivým pacientom. Denne musel užívať množstvo liekov a sám sa naučil kedy, koľko a akých si má vziať, len som to vždy skontrolovala. Od malička sa snažil pomáhať, veľmi rýchlo sa naučil každú činnosť, bol mi statočným pomocníkom.

Kým bol celkom malý a ja som bola ešte veľmi mladá, mala som dosť síl behať s ním po lekároch a nemocniciach  a tešila som sa z každého zlepšenia, z každého pokroku, ktorý dosiahol.

Jeho láska mi všetko vynahradila, vždy som ďakovala Bohu za to, že mi ho dal, niekedy som hovorila, že mám len jedno dieťa.  

Väčšina mamičiek, ktorých deťom pravdepodobne potvrdia tento syndróm, ide na potrat. Je niečo, čo by ste im chceli odkázať?

Bohužiaľ, ako som už na začiatku spomenula. Lekári nevedia skoro nič o Downovom syndróme a namiesto, aby mamičky poslali za odborníkmi, alebo im odporučili vhodnú literatúru, hneď ich posielajú na potrat. Niekedy veľmi surovo varujú, že toto dieťa im zničí rodinu a že z neho nikdy nič nebude. Odporúčala by som budúcim mamičkám, aby vyhľadali niekoho, kto sa s nimi porozpráva, zoznámi ich s rodinou, ktorá má také dieťa, príp. aby navštívili niektorý ústav, či školu, kde sú také deti umiestené a aby sa nepripravili o tú nekonečnú lásku a radosť, ktorú im ich postihnuté dieťa môže dať. Nebude to ľahké, ale obohatí to ich život a naučí ich nachádzať v ňom nové poznatky a hodnoty.

Števkovi ste zabezpečili, krásny láskyplný a zaujímavý život. Mnoho zdravých detí či ľudí, taký život nemá. Vďaka vám za to!

foto: archív E. Kopalovej

Deti a jedlo. Kapitola sama o sebe. Niektorí rodičia majú šťastie. Ich ratolestiam chutí a papajú rady. No nie všetky deti sú takéto. Asi to však patrí k detstvu. Niektoré deti majú rady len mliečne výrobky, iné zas jedia len pri telke, iné nejedia vôbec nič. Mamičky sa delia o skúsenosti so svojimi nejedákmi.

Boj o jedlo, je čím ďalej tým častejší problém. Je to drsne povedané, ale je to tak. Bojovať, aby vaše dieťa vzalo do úst zopár súst, nie je teda med lízať. Možno si niekto povie, veď pár-ročné dieťa treba nechať tak, ono si vypýta. Niekedy to funguje. Pri deťoch, ktoré chudnú si to mamičky dovoliť nemôžu. Preto zúfalé mamy využívajú alternatívy ako jedlo pri televízií, či behanie za deťmi po byte. Ani jedno nie je správne riešenie. Nadmerné pozeranie rozprávok v televízii alebo na počítači dieťaťu škodí (do 2 rokov maximálne hodinu denne). Malo by jesť za stolom v kuchyni, či jedálni. Ako na to? Čo by ste mali robiť?

Hľadať dôvody

Mamička daniz na fóre radí, ako to riešila ona a zároveň upozorňuje na možný zlý krvný obraz dieťaťa: "Ahoj, ja bojujem takisto s jedávaním dcéry. Zatial som to riešila pangamínom - dostať v lekárni, a pohrozila som infúziámi /opísala som jej, že bude ležikať a v ručičke bude mať ihlu...../. Strach premohol všetku nechuť. Ináč na tvojom mieste by som vyhľadala lekára a dala mu urobiť krvný obraz, pretože môže mať málo železa, alebo niečo iné čo môže ovplyvniť koncentáciu a iné veci.... Vieš pre niečo mu nechutí-treba zistiť prečo. Všetko na seba naväzuje a nemusia sa mu viazať vitamíny,stopové prvky, minerály atď. Nechcem strašiť, ale zbehni k lekárke. Ak ona povie, že všetko je OK tak potom treba skúšať ďalej."

Nenaučiť na televízor (počítač)

Ak je vaše dieťa v poriadku, jednoducho len nechce jesť, skúste ho zabaviť. Nie však púštaním elektroniky, okrem toho, že škodí, vytvára sa na nej závislosť a až potom to môže byť problém. Tiež si dieťa pri TV neuvedomuje, že papá. Takže sa tak papať nenaučí. Takisto nemá prirodzenú "stopku" a potom sa môže citiť prejedene, čo spôsobuje ďalšie problémy s odmietaním. Veľa maminiek vo fóre sa zhoduje na tom, že im pomohlo čítanie kníh pri jedle alebo hračky, vhodné pre deti vhodné ich veku (vhadzovačky, kreslenie, knihy s okienkami, zvieratká,...). Za skúšku stojí aj činnosť pri jedle, ktorú má dieťa rado a robiť  ju s ním len počas jedenia.  Milá maminka spomína klasické (niekedy už zabudnuté) kŕmenie a´la:"...za maminu, tatina... za traktor..".  Ďalšia mamička  vraví: "My sme kŕmili aj hračky a bábiky, to si pamätám ešte zo svojho detstva. A pomáha to." Keď už vaša ratolesť papá pri televízií a vy ju chcete odučiť iná mamina vám poskytne radikálne riešenie: "Telku by som vyhodila niekam preč. Pokazila sa. Pár dní pocirkusuje a potom bude kľud. Ale toto riešenie len za predpokladu, že nemáte aj vy problém prežiť bez telky. A začnite jesť všetci spolu pri stole ako rodina."

Veselé jedlo a odmena

Deti majú radi zaujímavé a nové veci, prečo to neskúsiť pri jedle? "Ak by bolo po zdravotnej stránke všetko o.k., mnohé deti obľubujú "veselé" jedlo. Na raňajky chlebík, na ktorom je zo zeleniny tvárička. Písmenkovú polievku (náš už pozná veľké písmená) a s každou lyžicou spapá jedno písmenko z mena. Aj zmena prostredia zaberá. Zájdite k nejakej kamarátke, možno aj takej, ktorá má tiež malé detičky, a dajte si obed u nej. U cudzích vždy chutí lepšie (deťom). A tak vlastne aj zistíš, či stravú odmieta naozaj. A u nás najviac zabralo to, že sa mohol sám podieľať na príprave stravy. Dovolím mu trebár nasypať múku, podávať zemiaky. A potom pekne spapká, čo sám navaril.," radí vynliezavá mamina. Áno, určite si aj vy pamätáte, že na návšteve všetko viac chutilo. Alebo žeby zabrala odmena? Iná mamina vraví: "Nechyta sa ani na odmenu? Napriklad ze by ste uskutocnili nejaku jeho oblubenu cinnost (jazda v auticku na mince v nakupnom centre, vylet autobusom alebo vlakom, navsteva detskeho kutika, a pod. ), ak spapa polku rozka s maslom na ranajky alebo veceru. Na mojho toto obcas zabera, ale treba potom slubenu odmenu aj dodat a nevydierat dalsie jedenie, inak nebude dalsi krat dieta spolupracovat."

Ach, to mliečko mliečkaté

Máte aj vy doma malého mliečkara? Ktorý uprednostní mlieko pred všetkým a keď mu ponúknete niečo iné, tak už nie je hladný? Nie ste sama. Lenička1 na to našla riešenie: "Nedala by som mlieko pre mna to nie je vyziva ani strava pre 2,5 rocne dieta ja beriem mlieko ako doplnok.  Asi by som mu rano vklude ukazala prazdne mliecko neviem ake pije a povedala mu ze uz je velky a dnes bude papat nieco super nieco nove co jedia - vymyslis kto podla toho co ma rad a k tomu nejaky super pribeh."  Má rad dinasaury? Tak o dinosauroch. Aj jedlo môže mať svoju story.  Veľa detí, ktoré obľubujú mliečne výrobky a na deň vypijú aj liter mlieka (kravského) prichádzajú o mnoho výživných látok. Tieto deti môžu byť anemické. Ak je to tak, doktor predpíše železo, či kyselinu listovú a do pár dní sa deťom chuť do jedla upraví.

Podpora chuti do jedla

Nepomáha ani to, ani tamto? Krvný obraz je v poriadku, ale dieťatko nejaví záujem ani o aktivity pri jedle? Mohli by ste skúsiť niečo na podporu chuti do jedla. Mamička lianne7 má takéto skúsenosti: "Mala by si mu spraviť kúpeľ z materinej dusky, a hlavne daj mu pit zihlavovy caj. Zadaj si na google Maria Treben-nechuť do jedenia u deti. ... A este travenie a chuť podporuje bkomplex." Iná mamička radí pre chudé detičky: "Mozes skusit malemu primiesat do mlieka Nutridrink pre deti, nemusi ho vypit naraz, skus na uvod dat jeden na trikrat. Tym sa sice nevyriesi problem s nejedenim, ale mohol by z toho trosku pribrat." Spomínaný pangamin tiež pomáha chuti do jedla. Doktor vám tiež môže predpísať Peritol, ale ten má dosť vedľajších účinkov. A hlavne tráviť s deťmi veľa času vonku - vonku lepšie trávi. 

Pravidelne, nie však nútene

Sú veci, na ktorých sa maminy zhodnú. Jednou z nich je pravidelnosť a systém.  Pri stole. Nie zaspávať s rožtekom v ruke pri telke a podobne. Zuj problémy s jedením prikladá aj k tomuto problému: "Lebo ja mam skusenost, ze vacsina deticiek nema dobre stravovacie navyky z domu, nema pravidelnu stravu, teda ranajky, olovrant (ovocie, jogurt), polievku pred obednym spankom, hlavne jedlo po spanku atd. Ďalšou vecou, s ktorou maminy súhlasia je hlavne dieťa do jedla nenútiť." Silvia_pp má podobný názor: "Ja mám momentálne rovnaký problém s mojou dcérou, je to hrôza, radila som sa aj s detskou lekárkou, tak ju vraj nemám nútiť, aby som jej jedlo celkom nesprotivila, lebo deti majú obdobie, kedy začnú odmietať jesť, je to obdobie kedy sa spomalí rast a nepotrebujú toľko energie a časom sa to upraví, tak mi to bolo vysvetlené, samozrejme keď nie je iný zdravotný problém"

Zhrňuje a na nevedomé zdravotné problémy spôsobujúce nechuť upozorňuje ešte jedna mamička z fóra: "Ja si myslim, ze najma ked je problem pri jedle, je skutocne potrebne citlivo reagovat ..toto moze byt povod neskorsej poruchy prijimania potravy, lebo sa na potravu upriami cela pozornost v rodine a to nikdy nie je dobre, neskor sa da uz dietatu vysvetlit, ale 7 mesacnemu? 10 mesacnemu? jednoducho do toho roka, roka a pol je lepsie byt vnimavy...
Ak dieta neje, odmieta prikrmy, jedlo, moze byt problem aj uplne inde, napr. uz len taky prekonany cytomegalovirus, o ktorom rodicia ani nevedia, sposobuje neprospievanie a nechut k jedlu a trva to dlho, kym sa telo vyrovna....ak ho prekonalo dieta ako babo, napr. z prostredia v porodnici a podobne...aj ine su dovody, toto som len tak vypichla, nas to velmi napr. prekvapilo."

Tak či tak, raz to prejde. Hlavne zachovať pokoj a nebyť nervózna, pretože to dieťa cíti a vtedy sa môže ešte viac zaťať. Držte sa mamičky. Veľkú a dobrú chuť vašim dietkam.  

foto: pixabay, maxpixel

Kedysi boli veci tak. Dnes sú inak a pred „kedysi“ boli zase inak. Naše mamky nám radia, čo a ako pri deťoch. Veď majú kopec skúseností. Nie však každá rada je na nezaplatenie. Manipulácia s deťmi má dôležitý vplyv na ich zdravý telesný vývoj. Predčasné sedenie, či chodáky (pavúky, chodítka) sú presne tie veci, ktoré boli kedysi tak i dnes sú inak. Niečo, čo vyzerá naozaj nevinne môže dieťatku škodiť. Viac si túto tému objasníme s fyzioterapeutkou Mgr. Ľubicou Rostášovou, ktorá sa špecializuje na funkčnú diagnostiku porúch pohybového systému a terapiu funkčnych a štrukturálnych porúch pohybového systému u deti (od novorodencov) a dospelých a na vývojovú kineziológiu. 

Ako vnímate manipuláciu dnešných rodičov s deťmi v porovnaní s minulosťou? A aký vplyv má nesprávna manipulácia na budúcnosť dieťatka?

V súčasnosti robia rodičia stále rovnaké chyby pri manipulácii s dieťatkom aké robili aj naši rodičia. Nerobia to vedome, jednoducho nevedia, že s bábätkom sa má manipulovať inak, že to má svoje opodstatnenie a významne to ovplyvňuje ďalší motorický vývoj dieťatka. Nesprávna manipulácia spôsobuje rôzne poruchy pohybového systému, a to už od narodenia dieťatka. Napr. asymetrický vývoj, polohový reflux, stranová plagiocefalia (zležaná hlavička na jednej strane), rôzne funkčné pohybové poruchy, ktoré v neskoršom veku života môžu byť základom pre vznik rôznych štrukturálnych porúch pohybového systému, získané formy skoliózy, poruchy príjmu potravy, poruchy spánku, neskôr poruchy v oblasti vnímania jednotlivých častí tela a prevedenia pohybu z hľadiska kvality a rôzne iné poruchy. Pretože ľudské telo pracuje ako jeden celok a porucha jedného systému ovplyvňuje zákonite všetky ďalšie systémy.

Kedy začať so správnou manipuláciou dieťaťa?

So správnou manipuláciou majú rodičia začať od úplného narodenia dieťaťa, pretože bábätko je odkázané na akýkoľvek pohyb, ktorý sa s ním bude robiť na rodičov (myslené tým, že sa nedokáže samé premiestňovať z miesta na miesto, nevie sa samé najesť, umyť, obliecť a pod.) Preto každý jeden pohyb, ktorý smeruje k dieťatku za účelom s ním manipulovať, musí byť vykonávaný správne - s ohľadom na vývojový vek dieťaťa. Keď mám doma čerstvo narodené dieťatko, tak ho nebudem nosiť na rukách vo vertikále, kde na jeho nevyvinutý nervovo-svalovo-kostrový aparát bude vplývať gravitačná sila, ktorej sa v tejto polohe nevie brániť. Ale budem s ním manipulovať v polohe horizontálnej, ktorá je pre neho najviac prijateľná. Nosiť dieťa väčšinu času z dňa na rukách, v šatkách a rôznych iných závesoch a nosičoch je pre jeho vývoj veľmi nepriaznivé. Motoricky sa bude dieťatko prejavovať iba vtedy, keď nato bude mať vhodné podmienky, ktoré mu poskytne pevná opora. A tou je zem - aby sa cítilo bezpečne a dostatočne stabilne. To znamená, že dieťa má byť počas dňa, keď nespí položené na podložke na zemi, aby sa mohlo voľne motoricky prejavovať a rodič musí byť pri ňom a sledovať jeho pohyby, niekedy mu zabezpečiť oporu svojou rukou, polohovať ho z chrbta na brucho, neskôr aj na boky. Na rukách, v šatke, závese či nosiči sa dieťatko nikdy motoricky prejavovať nebude, lebo nato nemá priestor a podmienky. Nakoniec to jeho centrálny nervový systém vyhodnotí tak, že to nepotrebuje, pretože väčšinu dňa visí vo vertikále, na ktorú ešte nie je stavané, ale ono to nevie a tiež to nevedia ani jeho rodičia. Keď sa potom dieťa položí na zem, začne plakať, pretože tú polohu nepozná, nedokáže sa v nej zastabilizovať a znova prídu rodičia a zoberú ho na ruky, aby neplakalo. Tým vzniká ohromné preťaženie celého tela a vytvárajú sa rôzne poruchy pohybové systému. Keby sa dospelí zahrali na malinké detičky, ktoré ešte neovládajú svoje telo, a pristúpil by k nim „obor“ (aby ich mohol uniesť) a nosil by ich na rukách vo vertikále, v šatke, závese či inom nosiči, vtedy by pochopili ako ich to preťažuje, a čo ich dieťatko vlastne prežíva.

Takže voľný, no kontrolovaný pohyb je pre deti najzdravší. Kedysi bol trend posádzať dieťa medzi vankúše, či podopierať ho v kočiari pomaly od 3.-4. mesiaca? Čo mu tým rodič spôsobuje?

Nenazývajme to trendom, ale skôr nevedomosťou rodičov, že to robiť nemajú. Ľudia si stále myslia, že sed, stoj a chôdza sa učia. Tieto veci však učeniu nepodliehajú, sú to vrodené automatizmy (druhovo dané), ktoré vplyvom hierarchického dozrievania vyšších nervových štruktúr nastupujú samé. Pretože sa ľudské mláďa rodí motoricky nezrelé, trvá mu jeden rok, kým sa postaví na nohy a potom začne chodiť. Nie je to ako napr. u žirafy, ktorá po narodení dokáže stáť a nepotrebuje nato jeden celý rok. Predčasným posadzovaním dieťatka teda dochádza v prvom rade k nerešpektovaniu jeho prirodzeného vývoja, čo má za následok množstvo porúch v oblasti ďalšieho psychomotorického vývoja, ako už bolo spomenuté vyššie. Postupným hierarchickým dozrievaním vyšších nervových štruktúr si dieťatko (ktoré nato to má vytvorené vhodné podmienky) pridáva zhruba v každom mesiaci nový pohybový vzor. Samostatný sed sa objavuje až oveľa neskôr, okolo 10. mesiaca života dieťaťa.

Je pravda, že ak deti rodičia dávajú predčasne sedieť, znižujú tým pravdepodobnosť lozenia?

Všeobecne môžem povedať, že detičky, ktoré boli predčasne posádzané majú z hľadiska kvality iný motorický vývoj ako detičky, ktoré dospeli k sedu prirodzeným vývinom. U predčasne posadzovaných detí dominuje v ich motorickom prejave patológia. Prevaha kvantity pohybu na úkor kvality pohybu. Veľa detí preskakuje jednotlivé motorické fázy, ktorými si zhruba každý mesiac obohacujú svoj pohybový repertoár tým, že doň pridávajú nový pohybový vzor, ktorý si znova nejaký čas zdokonaľuje. Takže môže sa stať aj to, že dieťa lozenie po 4 vynechá, alebo lozí z hľadiska prevedenia daného pohybu nekvalitne, prípadne lozí krátko.

Prospieva lozenie po štvornožky deťom? Napríklad pri spevnení chrbtice?

Lozenie po štyroch je z vývojového hľadiska, ak prebieha správne a trvá dostatočne dlhý čas (resp. primerane dlhý čas) veľmi podstatné, pretože dochádza k centrácii ramenných a bedrových kĺbov. Dieťa sa pohybuje v tzv. skríženom pohybovom vzore, ktorý začína oporou o hornú končatinu, hlava a panva sa stabilizujú v neutrálnom postavení a chrbtica sa chová ako napriamená stabilná tyč, potom nasleduje opora o kontralaterálnu (druhostrannú) dolnú končatinu a tým sa dokončí sa tzv. dorzoventálna (zado-predná) stabilizácia chrbtice.

Diskutovanou vecou je takisto posádzanie detí do chodítka. Niektoré mamičky tam dávajú detí od pol roka, alebo ešte skôr. Aký je nato Váš názor? Je chodítko vhodné pre zdravý telesný vývoj dieťatka?

Už z mojich predchádzajúcich odpovedí je jednoznačné, že použitie chodítka pre dieťa je vstupnou bránou k patológii. Aj dieťa, ktoré doposiaľ nejavilo žiadne známky patológie vo svojom vývoji ich použitím chodítka hneď získa. Keďže sme si vraveli, že sed, stoj a chôdza nepodliehajú učeniu, pretože sú to vrodené automatizmy, ktoré hierarchickým dozrievaním vyšších nervových štruktúr nastupujú samé, nemôžeme teda očakávať, že sa dieťa, ktoré nemá dostatočne zrelý nervový systém (pretože ešte ten čas nenastal) naučí chodiť v chodítku. Ak by ste to isté dieťa napr. vo veku 6 mesiacov dali do chodítka, za prvé by sa nevedelo s tou polohou stotožniť, za druhé by tam viselo so zaklonenou hlavou a oporou o špičky nôh. Ak by sa mu podarilo urobiť posun chodítkom dopredu odrazom o špičky, tak by sme si ako rodičia mysleli, že to dieťa už chodí??? Ak áno, tak prečo potom nechodí bez chodítka, keď má 6 mesiacov! Pravda je taká, že ak by sme potom to isté dieťa z chodítka vybrali a dali ho do rovnakej polohy akú mu zabezpečovalo chodítko, tak by sme videli, že dieťatko ihneď spadne. Samozrejme nech to nikto neskúša. Dieťa začne chodiť samé, keď bude nato jeho centrálny nervový systém zrelý, ktorý mu umožní sa do tej polohy dostať, ale pred tým si musí prejsť množstvom vývojových fáz. Chodítko je pre vývoj dieťaťa rovnako nezdravé, ako pre dospelého nikotín a alkohol.

Stretli ste sa ešte s nejakými chybami v praxi, ktoré robia rodičia? Čo by ste rodičov, ktorí to s deťmi majú „veľmi naponáhlo“?

Rodičia nevedia, že robia chyby. Nemajú to dokiaľ vedieť, pretože nie sú v tejto oblasti odborníci. Rodičom, ktorí čakajú bábätko, alebo ho už majú odporúčam pravidelne v období prvého roka života dieťaťa navštevovať ambulanciu fyzioterapeuta, ktorý sa zaoberá ontogenézou a neskôr podľa potrieb a dohovoru, aby dieťa sledoval a rodičov učil ako k dieťaťu pristupovať, manipulovať s ním, stimulovať ho a sledovať jeho pohybové prejavy, aby v budúcnosti nemuseli riešiť závažnejšie poruchy pohybového systému.

foto: archív Ľ.R., flickr

#choditko #chodak #zdravy_vyvoj #lozenie #predčasné_sedenie #rozhovor #fyzioterapeut #zdravie

Reflux je veľmi často spomínané slovo z úst mamičiek. Nie nadarmo ho lekári označujú ako civilizačnú chorobu, ktorou trpí vysoké percento detí. Nie je však reflux ako reflux.

Väčšinou sa pod tento pojem prischne už aj detičkám, ktoré sa sem-tam prejedia. Mamičky môžu byť vystrašené bezdôvodne. Je potrebné poznať a rozlišovať. Pokiaľ dieťatko priberá, netreba si robiť starosti. Reflux pomaličky vymizne sám. Sú však aj detičky, ktorým neškodný reflux (je to vlastne jav, ktorý umožňuje odgrgávanie) vyústi do refluxnej choroby pažeráka. Gastroezofagálny reflux sa delí na: fyziologický, patologický a sekundárny (spôsobený niečím iným). Aké sú rozdiely medzi fyziologickou a patologickou diagnózou?

GERD

Reflux vyústi do refluxnej choroby z toho dôvodu, že množstvo žalúdočných štiav, ktoré sú v pažeráku presiahne optimálny limit a začne spôsobovať symptómy a následky s alebo bez poškodenia sliznice pažeráka. Inak povedané -  obsah žalúdka ide späť do pažeráka. Žalúdočná šťava obsahuje kyselinu chlorovodíkovú, ktorá pomáha tráviť. Žalúdok je potiahnutý vrstvou, ktorá ho chráni, no pažerák už nie. K prevencii (ak už vaše dieťa trpí fyziologickým refluxom) patrí zamedzenie pasívneho fajčenia!

Porovnanie klinických prejavov GERD u dojčiat a starších detí podľa PharmDr. Oleárovej:

Dojčatá:

• Častá regurgitácia (spätný pohyb potravy zo žalúdka – bez vyvrátenia sa
• Nepriberanie bábätka
• Spomenuté problémy pri kŕmení
• Nervózne, plačlivé a podráždené dieťatko
• Hemateméza – zvracanie krvi
• Apnoe (krátke zastavenie dychu), epizódy apnoe
• chrapot

Deti a adolescenti:

• pálenie záhy
• bolesť v epigastriu (časť brucha nad žalúdkom)
• problémy s prehĺtaním (dysfágia)
• chrapľavý hlas, kašeľ
• poškodenia zubov

Následky GERD

Tie čo poškodzujú pažerák:

• Zápal sliznice
• Zmeny na povrchu sliznice
• Vredy na sliznici
• Pozápalové zrasty a zúženia

Tie čo nepoškodzujú pažerák(ak sa žalúdočný obsah dostane vyššie do úst, dýchacích ciest, či nosohltana):

• Infekcie dýchacích ciest
• Poruchy rastu
• Astma či chronický kašeľ
• Zvýšené slinenie
• Náhle úmrtie dojčaťa

Mimopažerákové ochorenie sa často krát zistí až neskôr, po tom čo sú dieťaťu nasadené lieky na kašeľ, či somatické ťažkosti.

Spomenutý  tzv. Sandiferov príznak, ktorým trpia detičky s GERD môžeme vidieť v týcho videách:

1. Bábätko pravdepodobne po dojedení. Vypína sa do oblúka a točí s hlavičkou z boka na bok.

2. Bábätko počas jedenia. Mamička vysvetľuje, že sa to deje pri každom kŕmení. Dieťatko je hladné, chce piť, ale nedovoľuje mu to pravdepodobne pálenie záhy.

Diagnostika

Aj je podozrenie na refluxnú chorobu, dieťatko ide na vyšetrenie ku gastroentrológovi. Vyšetrenie prebieha väčšinou podľa príznakov, ale najčastejšie je to endoskopia, čiže trubička vložená do pažeráka na dobu 6-10 minút. U dospelých sa robí s lokálnou anestézou, no u detí s celkovou. Druhý známy spôsob je 24-hodinové meranie pH v žalúdku, pomocou tenkého katétra so sondou, ktorá sleduje úroveň kyslosti v pažeráku. U dojčiat sa tiež používa ultrasonografické vyšetrenie.

Liečba

Závisí od veku vášho dieťatka. Pri starších deťoch sú to dietologické a režimové opatrenia nasledované medikamentóznou liečbou na zníženie obsahu kyseliny žalúdočnej a ochranu sliznice žalúdka. Chirurgická liečba nastáva až vtedy, ak medikamentózna liečba nezaberá.

Dojčatá sú primárne nemedikamentózne liečené dojčením. Uvoľnený pažerák obsahuje vzduch. Jeho zovretie spôsobuje začiatok hltania. Hneď ako sa prehltnuté mliečko dostane do pažeráka, začne sa posúvať tráviacim traktom ďalej. Častým jedením malých dávok podporuje žalúdočnú motilitu (pohyb) a vyprázdňovanie. Sanie prázdneho prsníka podporuje tvorbe slín, ktoré pomáhajú tráveniu. Materské mlieko sa trávi 2x rýchlejšie ako umelé, preto pri diagnostike GERD  nie je vhodné prestať s dojčením. V prípade dojčiat vám lekár tiež môže predpísať lieky na zníženie tvorby kyseliny i na ochranu sliznice pažeráka.

foto:pixabay, archív autorky

Tehotenská cukrovka nevaruje, nebolí, mamičkám mnohokrát ani nenapadne, že ju majú. Bábätko to však v určitom veku pociťuje. 

Orálny glukózový tolerančný test sa vykonáva medzi 24.- 28. týždňom tehotenstva. Ak je test pozitívny, žena je automaticky zaradená medzi pacientky s gestačným diabetom mellitus – čiže tehotenskou cukrovkou. Pri tejto diagnóze pacientky musia dodržiavať pokyny lekárov (môže to byt len nasadenie diéty, no pri vysokých glykemických číslach aj inzulínu). Pomôže to vám i vašej ratolesti. Tehotenská cukrovka po pôrode pravdepodobne zmizne.

Cukrovka je porucha tolerancie glukózy rôzneho stupňa, čiže telo nevyprodukuje dostatok inzulínu na spracovanie cukrov. Z toho vyplývajú riziká pre dieťatko ako:
vývojové chyby,
horšia adaptácia,
zvýšenie rizika žltačky,
dýchacie ťažkosti,
môže mať nábeh na obezitu, 
rýchlejšie rastie. 
Aby sa tomu predišlo, budúca mamička musí dodržiavať zásady stravovania (aké jedlo, kedy, koľko konzumovať), mala by zvýšiť dávku pohybu pokiaľ jej to zdravotný stav dovolí a tiež si kontrolovať hladinu cukru v krvi. 

Všeobecné stravovacie zásady:

• Necukriť a obmedziť všetko, čo obsahuje jednoduché cukry (okrem ovocia, ale v rozumnej miere)
• Obmedziť výrobky z bielej múky a bielej ryže (nahradiť celozrnnými)
• Nejesť dia a light výrobky (umelé sladidlá nie sú vhodné)
• Nedobiehať do jedla medzi jedeniami (ak ste hladná, tak niečo čo neobsahuje sacharidy: napr. nesladkú zeleninu alebo plátok kvalitnej šunky)
• Vyššiu glykémiu budete mať aj po konzumácií rôznych omáčok, kečupu či piva (aj nealkoholického)
• Jedzte domácu stravu a kvalitné potraviny (žiadne polotovary a fast food)
• Používať kvalitné tuky (maslo alebo za studena lisované oleje)

Kontrola glykémie je potrebná!

Keď máte diagnostikovanú tehotenskú cukrovku, budete chodiť do diabetologickej poradne alebo ambulancie. Zvyčajne sa navštevuje každé 2 až 4 týždne – podľa závážnosti stavu. To však nie je všetko. Z ambulancie by vám mali poskytnúť prístroj na meranie cukru - glukomer. Tenučkou ihlou si pichnete do prsta, kvapku krvi dáte na testovací prúžok, ten zasuniete do glukomeru, kde sa vám zobrazí hodnota glykémie. Podľa toho sa budete orientovať. Napr. pri vysokej hladine viac pohybu, pri nízkej hladine sa najesť. Testovacie prúžky nie každá poisťovňa a v každom prípade prepláca. 

Spravidla raz za mesiac vám skontrolujú cukor pri klasickom odbere zo žily. Jedná sa o hladinu tzv. glykovaného hemoglobínu. Nedá sa oklamať – ukazuje hladinu vášho cukru za posledné týždne.

Glukomer ukázal vyššiu hladinu cukru v krvi v stave „nalačno“

Čo v takom prípade robiť? „Nalačno“ znamená, že ste do žalúdka okrem vody neprijali nič 8 hodín. Preto sa tento index (ktorý je 5,3 mmol a viac) meria ráno hneď po prebudení! Ak ste nič nejedli (alebo nepili napr. mlieko), hladinu mohol zvýšiť aj stres či viróza. Vylepšiť túto hodnotu môže:

• Dostatočné dodržiavanie diéty počas celého dňa
• Dostatočný pohyb (aspoň jedna prechádzka denne)
• Veľkosť a čas druhej večere (napr. zjesť ju skôr aby telo dokázalo dostatočne vyhladnúť, u niekoho to však môže byt problém a obličky nadprodukujú glukózu – potom to riešite s lekárom)

Diéta

Pod slovom diéta nerozumieme klasickú diétu. Dieťatko musí mať všetko, aby sa dokázalo správne vyvíjať, čiže dostatočný prísun živín je dôležitý. V strave sa musia nachádzať sacharidy, bielkoviny aj tuky. V tomto prípade obmedzujeme sacharidy. Bielkoviny jemne zvyšujú hladinu cukru, ale sú veľmi potrebné pre vývoj plodu. Tuky v neobmedzenom množstve (iba kvalitné).

• Nesladiť. Pozor na jednoduché (cukry – sladká chuť) i zložité sacharidy (majú škrob aj vlákninu). Ideálne sú potraviny, ktoré obsahujú málo škrobov a cukrov, ale naopak veľa vlákniny.  
• Nevhodné potraviny: musli a raňajkové cereálie, kečup, kompóty, omáčky, pivo, údeniny (párky, salámy, paštéty), ovocné jogurty, farbené tmavé pečivo (karamelom a sladom). Nutnosť čítať etikety – pokiaľ je na 100 g výrobku viac ako 5 g cukru, tak je výrobok nevhodný.
• Pozor na škroby (zemiaky, hranolky, ryža, cestoviny, výrobky z bielej múky, krekry, „polystyren“, ...)! Škroby bez vlákniny zvyšujú rovnako glykémiu ako cukry.
• Čo áno? Kvalitné mäso, ryby, vajcia, syr, neochutené  jogurty a tvaroh, semienka, orechy, avokádo.
• Bez obmedzenia tiež: listové šaláty, cuketa, zelená špargľa, šampiňóny, špenát, uhorka (bez zálievok obsahujúcich cukor).
• Ovocie. Áno, či nie? Maximálne jeden kus alebo „za hrsť“ 1x až 2x denne.
• Pozor si treba dať aj na nízkotučné výrobky (obsahujú viac škrobov). Pečivo konzumovať kvalitné – kváskové alebo celozrnné.
• Príjem sacharidov by nemal prekročiť 200 g za deň. Počet porcií je individuálny (väčšinou 3 väčšie až 6 menších denne). Stravovať sa pravidelne, nehladovať, ale zas ani nedobiehať do jedla. 

Použité zdroje:

http://www.tehotenskacukrovka.cz/co-delat-kdyz-jsou-hodnoty-krevniho-cukru-vyssi/co-delat-kdyz-jsou-hodnoty-krevniho-cukru-vyssi

http://diabetik.sk/vsetko-o-diabetes-mellitus/diabetes-mellitus-a-rozne-zivotne-situacie/cukrovka-a-tehotenstvo/

http://www.tehotenskacukrovka.cz/dieta

http://akoliecitcukrovku.sk/tehotenska-cukrovka-diagnostika-a-liecba/

http://www.tehotenskacukrovka.cz/jak-se-tehotenska-cukrovka-kontroluje/jak-se-tehotenska-cukrovka-kontroluje

https://www.varimediabetikom.sk/zo-zivota-diabetika/detska-cukrovka/tehotenska-cukrovka

http://www.tehotenskacukrovka.cz/ukazky-z-jidelnicku-vhodneho-pro-pacientky-s-tehotenskou-cukrovkou

 foto:wikipedia.org

Často počúvame vetu: „Prestala som kojiť, lebo...“ Mnohé z týchto dôvodov pritom bývajú neopodstatnené. Mamičky môžu byť niekedy málo informované, alebo dostanú zavádzajúce či nesprávne informácie. A hlavne väčšina z toho, čo platilo pred 20 rokmi, dnes už neplatí.
Materské mlieko je nenahraditeľným zdrojom zdravia, ktoré je vami na mieru tvorené pre vaše dieťatko. Dokonalá symbióza. Preto by bola škoda, ukončiť dojčenie kvôli dôvodom, ktoré ani dôvodmi nie sú. 

1. Málo mlieka

Toto je najčastejšia veta, prostredníctvom ktorej povedia mamky dojčeniu svoje zbohom. Viete však, že mliečko sa prispôsobuje potrebe dieťatka? Samozrejme, nie úplne po narodení. Každej mamičke dôjde mlieko v inom množstve, či iný deň po pôrode. Dôležité je dieťatko často prikladať, aby sa mliečko vytvorilo. Ideálne hneď po pôrode (vtedy je veľká pravdepodobnosť, že sa naučí správne prisávať).
Čo robiť v prípade, keď váha ukáže, že bábätko nenaťahalo dostatok mlieka? V prvom rade je potrebné skontrolovať, či správne ťahá a dokáže vyprázdniť prsník. Ak áno dieťatko môžete skúsiť dokŕmiť. Cievkou. Nie fľašou. Pri dokrmovaní fľašou sa znižuje tvorba mlieka, dieťaťu sa deformuje prirodzený sací reflex a vy sa pomaly, ale isto lúčite s dojčením. Je mnoho prípadov, kedy mamičky mali málo mlieaka a zvládli to. Trpezlivosť je v tomto prípade na mieste, veď ide o budúcnosť vášho pokladu. Ak si chcete pomôcť a zvýšiť tvorbu mlieka (niekedy sa znižuje aj napr. stresom či hormonálnou aktivitou v tele matky) môžete použiť bylinky alebo potraviny na zvýšenie tvorby mlieka.

2. Dieťa je hladné, potrebuje sa najesť!

Touto vetou zase zvyknú „machrovať“ naše mamy a staré mamy, ktoré by najradšej dali trojmesačnému bábätku rozmixovanú kuraciu polievku s pečeňovými haluškami na cumlík (aj také sa stalo). Vtedy si treba povedať svoje. Je to vaše dieťa? Je. Vy rozhodujete o tom, ako a čo bude prijímať do bruška. Ak vás niekto navádza na skoré príkrmy, ktoré zaťažia jeho tráviacu sústavu, či na dokrmovanie umelým mliekom, nedajte sa nahovoriť. Ak vaše dieťatko prospieva, hoci gram po grame, je na dobrej ceste. Radšej mať dieťatko s normálnou váhou a zdravé, ako dieťatko samý záhybček, no neskôr i so zdravotnými ťažkosťami.

3. Slabé mlieko

Toto bol tiež obľúbený dôvod na ukončenie dojčenia ešte pred pár rokmi. Žiadne materské mlieko nie je slabé. V priemere sa tuk v mliečku pohybuje okolo 4 g/100 ml. Zadné mlieko obsahuje 4 - 5-krát viac tukov ako predné a priemerný kalorický obsah mlieka je 67/kcal/100 ml.   

Ďalšie fakty o materskom mlieku:

• mlieko zodpovedá meniacim sa nárokom bábätka
• benefity až do dospelosti
• znižuje riziko obezity
• znižuje riziko vývoja metabolických ochorení neskôr
• prispieva k lepším kognitívnym funkciám

Takže materské mliečko, či vaše, či iné je všetko možné (zdravé, potrebné, nenahraditeľné...) len nie slabé!

4. Bolestivé bradavky

V tomto prípade sa môže príčina odstavenia naozaj javiť ako vážna. No aj proti bolestivým, krvácajúcim, či zahnisaným bradavkám sa dá úspešne zabojovať. V prvom rade je potrebné zistiť dôvody bolesti a nasadiť okamžitú liečbu, ktorá v akútnych prípadoch môže trvať 6 - 8 týždňov. Je to však krátky čas, keď vezmete do úvahy, že dojčenie ovplyvňuje vaše dieťa na celý život. Kandidóza (kvasinkové ochorenie), syndróm bielej bradavky (odkrvenie ciev) i ragády (ranky na bradavke), všetko sa dá vyriešiť, ak si neviete rady je namieste kontaktovať laktačnú poradkyňu, ktorá vám pomôže.

Prečítajte si, ako uľaviť bolestivým bradavkám pri dojčení

5. Dieťa je už veľké – mál pol roka, či rok.

Na Slovensku sa s týmto názorom stretávame pomerne často. Len 36 % matiek plne dojčí svoje dieťa do 6 mesiaca! Po 6. mesiaci sa percento stále znižuje. Keď si uvedomíme dôležitosť materského mlieka, je to žalostne nízke číslo. 
Anglická študentka biológie a matka troch detí Vicky Green  skúmala materské mlieko. Porovnávala mlieko od matiek 15-mesačného a 3-ročného dieťaťa. Ukázalo sa, že makrofágy, prítomné v materskom mlieku ochraňujú dieťa pred všetkými možnými zápalmi, infekciami, či vírusmi. Materské mlieko je rovnako kvalitné aj po pol roku, či roku dieťatka. Jeho imunitný systém sa buduje do šiesteho roka a

dojčenie mu v tom pomáha.

6. Plač na prsníku

Ak dieťa plače na prsníku, nie je dôvodom samotný prsník, pretože vývoj a evolúcia boli nastavené tak, že pre dojča je prsník prirodzeným zdrojom potravy. Ak plače, dôvod hľadajte inde. Mlieka môže byť málo, alebo môže príliš striekať, alebo môže byť bábätko nesprávne prisaté, či mliečko môže v dôsledku hormonálnych zmien (napr. v čase kedy má nastať menštruácia) zmeniť chuť. Nič z toho však nie je skutočným dôvodom na odstavenie vášho dieťatka.

7. Vpadnuté bradavky

Dieťa pri dojčení nemá sať iba bradavku, ale celý dvorec. Ak priložíte ruku dieťaťu k ústam, je pravdepodobné, že sa prisaje. A nemáte tam žiadnu bradavku. Ak sa vám však dojčenie nedarí, skúste pred dojčením bradavku uchytiť a chvíľku rolovať, aby sa vystúpila. Niektoré zdravotné sestry odporúčajú klobúčiky, avšak to je metóda, ktorou sa akurát tak dostanete k zníženiu tvorby mliečka. Dieťa i vy sa učíte dojčiť spoločným dojčením. Ak ste vytrvalá, podarí sa to. Ak máte naozaj problém, zavolajte laktačnej poradkyni a tá vám poradí.

8. Práca

Ak nastupujete do práce, nie je nutné dieťatko odstaviť. Prsníky stačí vyprázdňovať aspoň 2-krát denne, aby sa mliečko neprestalo tvoriť. Je to tiež dobrá možnosť ako dieťaťu ukázať, že napriek tomu, že chodíte do práce, niektoré veci sa nemenia. Dodá mu to istotu, ktorú v takom období naozaj potrebuje.

Dojčenie nie je len o jedle alebo o mlieku. Je to kontakte, o blízkosti, o pocite istoty i o vzťahu. Oplatí sa bojovať. Vašu snahu oplatí vášmu dieťatku jeho budúcnosť. 

Dojčiť môžete aj počas choroby. Prečítajte si viac o liekoch pre dojčiace matky

foto: wikimedia

V každej rodine raz nastane situácia, kedy rodičia musia dieťa nechať doma samé. Tento deň D(ôvery) by mal nastať vtedy, keď je dieťa na to pripravené. Ako to zistiť? S tým vám pomôže psychologička Mgr. Juliana Ambrová. 

Kedy je vhodný čas nechať dieťa doma osamote? V akom veku?

Je ťažké presne povedať, v ktorom veku už môže rodič nechať dieťa doma samé, na to neexistuje presné pravidlo. Vo všeobecnosti sa za akúsi hranicu pokladá 10. rok života dieťaťa, ale môžeme to rozšíriť na obdobie medzi 9. - 12. rokom. U mladších detí sa predpokladá, že nie sú dostatočné zrelé a nemajú dostatok skúseností, aby dokázali správne vyhodnotiť kritickú situáciu, a podľa toho sa zachovať. Samozrejme, existujú aj výnimky, ale nedá sa na to stopercentne spoľahnúť. Ten správny vek by ale mali vyhodnotiť rodičia, ktorí najlepšie poznajú svoje dieťa a vedia, čo dokáže zvládnuť, a čo nie.

Dieťa, ktoré nechávate doma samé, by malo v prvom rade zvládať samoobslužné aktivity ako samostatné jedenie,  či návšteva WC. Malo by už vedieť telefonovať a poznať naspamäť dôležité telefónne čísla, či obsluhovať niektoré spotrebiče. Rodičia by mali nechať dieťa samé len vtedy, keď sú si istí, že sa dokáže na chvíľu o seba postarať. Inak ich ratolesť vycíti neistotu a bude sa osamote báť.

Zakaždým by však mali byť rodičia opatrní a nezabúdať aj na zákony. Podľa zákona by nemalo doma bez dozoru ostávať žiadne maloleté dieťa  - a to ani na hodinku. Pri nahlásení na polícii alebo sociálke by mohli mať nepríjemnosti.

Zaujímavé. To určite mnoho rodičov nevedelo. Dal by sa klasifikovať aj čas? Ako dlho môže ostať dieťa doma v tom-ktorom veku? Napr. 9-ročné hodinku, 10-ročné 2 hodiny, atď.?

Toto sa nedá veľmi presne špecifikovať. Batoľa by doma samé určite ostávať nemalo. Dieťa  v  mladšom školskom veku zvládne hodinku-dve, kým si odbehnete na nákup. A 12-ročné dieťa aj niekoľko hodín. Určite by však nemalo dieťa ostať doma samé celý deň alebo cez noc.

Záleží aj na tom, či v dome nie sú i ďalšie deti, čo pri nízkom veku detí môže spôsobiť skôr komplikácie. A naopak - staršie dieťa by vás pri svojom mladšom súrodencovi vedelo v prípade potreby zastúpiť.

Pri dlhšej neprítomnosti by mal rodič poprosiť nejakého dospelého (napr. susedku)  aby pre istotu skontrolovala, či sú deti v poriadku a niečo nepotrebujú. Deti by samozrejme o tejto kontrole mali vedieť a hlavne by mali byť oboznámené s tým, kto ich príde skontrolovať. Dodá to istotu ako deťom, tak aj rodičom.

Určite rodič môže - alebo by mal - dieťa skontrolovať aj telefonicky. Ak chceme vyhodnotiť situáciu, či je dieťa pripravené ostať doma samé, sú na to aj nejaké špeciálne parametre? Napr. závisí to aj od dôvery rodiča voči dieťaťu?

Čo sa týka detí, rodič by mal vopred zvážiť, či jeho dieťa vykazuje známky zodpovednosti napr. pri učení, domácich prácach či dodržiavaní pravidiel. Je jeho dieťa pokojné alebo ho ľahko rozrušia aj maličkosti? Vie dieťa, na koho sa môže v prípade potreby obrátiť? Ako reaguje v nových situáciách? Ako sa správa pri cudzích ľudoch? Takéto veci by si na svojich deťoch mali rodičia všímať, a podľa toho sa rozhodnúť, či ich dieťa je pripravené ostať doma samé.

Dôvera dieťaťu je ako v iných prípadoch, tak aj tu, veľmi dôležitá. Dieťa vycíti obavy rodiča a môže začať o sebe pochybovať. V takom prípade môže byť čas osamote pre dieťa až traumatizujúci,   v dôsledku čoho by mohlo v budúcnosti začať úplne odmietať takúto zodpovednosť a týmto sa spustí reťazec ďalších komplikácií  - aj pre rodičov, aj pre dieťa samotné.

Je vhodné učiť dieťa byť samé postupne, alebo ísť na to šokovou terapiou?

Určite je vhodné na to dieťa pripravovať postupne. Nemusí ísť o prípravu na nejakú konkrétnu udalosť, ale je nutné postupne dieťa učiť základným bezpečnostným pravidlám, prípadne učiť ich, čo robiť v rôznych modelových situáciách.

Sú však momenty, kedy nemá človek čas zanalyzovať prípravu svojho dieťaťa. Ako potom riešiť situáciu, keď rodič potrebuje rýchlo odbehnúť?

Ako som už spomínala, je potrebné brať ohľad na to, čo dieťa zvládne za nejakú dobu. Určite je však pred odchodom nevyhnutné skontrolovať bezpečnosť v dome – napríklad vypnúť sporák, či tečúcu vodu, zavrieť okná, balkón alebo dvere do miestností, kde by si dieťa mohlo ublížiť, atď. Je dobré pripomenúť deťom dohodnuté pravidlá, spomenúť ako dlho budete približne z domu preč a že sa k nim určite vrátite - čo je obzvlášť dôležité.

Ako reaguje dieťa, keď je prvýkrát doma samé? Siahne po zakázanom ovocí? Alebo sa snaží chovať zodpovedne?

Pokiaľ učia rodičia dieťa zodpovednosti a dôverujú mu, ich ratolesť sa bude snažiť túto dôveru nesklamať.  Deťom by sa mala vopred vysvetliť dôležitosť dodržiavania stanovených domových pravidiel, a takisto s nimi prebrať aj ich dôvod. Ak dieťaťu niečo zakážete len tak, je prirodzené, že ho to bude o to viac zaujímať a pokúsi sa to „zakázané ovocie“ odtrhnúť. 

Nikdy ale netreba zabúdať, že ide o deti. Sú hravé a množstvo nepliech nepramení zo zlého úmyslu, ale jednoducho len zo zvedavosti či nevedomosti. Ak aj v dome k niečomu dôjde, rodičia by si mali najprv v pokoji nechať od dieťaťa vysvetliť ako k nehode došlo a nie ich okamžite zbytočne alebo neprimerane trestať. Dieťa by sa mohlo cítiť ukrivdené čo môže narušiť jeho vzťah k rodičovi.

Je dobré nechávať dieťa občas samé, aj keď na to nie je dôvod? Učí ho to niečomu?

Nie je na škodu, aby dieťa bolo občas aj samé a učilo sa tak samostatnosti, samozrejme s ohľadom na vek a schopnosti dieťaťa, ktoré som už spomínala. Rodičia by sa mali vždy vopred uistiť, že dieťa nevníma samotu ako trest alebo opustenie.

Čo by ste odporučili rodičom, ktorí sa boja nechať deti doma samé, aj keď na to už majú vhodný vek?

V tomto prípade by bolo vhodné sa zamyslieť nad tým, kto je skutočne ten, čo by takúto situáciu nezvládol.  Častokrát je problém práve na strane rodičov, ktorí sú voči deťom až prehnane protektívni. Je dobré zamyslieť sa, z čoho pramenia ich obavy – či zo strachu, že zlyhajú ako rodičia, alebo nemajú vieru v schopnosti svojich detí. Sú situácie, kedy ani ten najlepší rodič dieťa nie je schopný ochrániť, ale môže ho naučiť postarať sa o seba najlepšie, ako sa dá.

Mgr. Juliana Ambrová pracuje ako psychologička na Referáte poradensko-psychologických služieb, kde  sa venuje predovšetkým individuálnemu a párovému poradenstvu, príprave párov na náhradnú osobnú starostlivosť. Poradensky pracuje s rodinami v rozvode, pomáha riešiť výchovné problémy s dôrazom na maloleté deti. 

foto: archív J.A.

Ako ušetriť na materskej či rodičovskej dovolenke? Pýtame sa každý mesiac. Zaplatíte účty, nájom, inkaso, taký paušál, onaký  paušál a ostane vám biedna suma na hospodárenie. Áno dámy, je to ťažké, ale vo väčšine prípadov sa to dá. K takému receptíku potrebujete prísady ako skromnosť, trpezlivosť a chuť. Hlavne chuť. Ak si poviete, že sa niečo nedá, tak sa to naozaj nebude dať. Ide o to, aký zaujmete postoj. Chcete ušetriť na materskej? Tak hor' sa do čítania!

Povieme si skôr, ako niečo ušetriť na rodičovskej, pretože na materskej dovolenke sa to ešte celkom dá. Prvý mesiac si spravte testovací. Odložte si hoci len 10 eur tak, aby ste na ne nemohli siahnuť v žiadnom prípade. Pretože vedomie, že som si síce peniažky odložila, ale kedykoľvek na ne môžem siahnuť, vytvárajú rezervu, s ktorou počítame a ktorú podvedome zarátavame do nášho rozpočtu. Tu je malý zoznam, ktorý vy samé môžete v diskusii rozšíriť o vami overené tipy.

POTRAVINY

Moja mamina stále vravievala: Najviac môžeš ušetriť na potravinách. A pri vlastnom dieťatku vidím, že je to pravda. Keď je človek zvyknutý na nejaký ten štandard, ktorý musí počas rodičovskej dovolenky rozpustiť, je to ťažké, ale dá sa to. Takže k veci:

• Ak máte kúsok zeme, alebo možnosť niekde niečo pestovať a uskladniť (hoci len na balkóne), jednoznačne to urobte. Špenát, brokolica, paradajky, papriky, uhorky, rôzne typy ovocia nie sú veľmi náročné na starostlivosť. Ak nemáte možnosť pestovania, je treba využiť sezónne predaje na trhu, sledovať debničkárov online, chodiť zbierať lesné ovocie a všetko mraziť. My sme ako deti jedli šesť dní v týždni zemiakové jedlá (halušky, lokše, placky, francúzske zemiaky, zemiakové polievky na sto spôsobov) a v nedeľu sme mali kurča. Vitamíny sme získavali napr. z mrazenej malinovej či jahodovej drene. A málokedy sme boli choré. 
• Čo sa týka drobných detičiek – samozrejme vám neúrekom peňazí ušetrí dojčenie. Niektoré ženy z vážnych príčin nemôžu dojčiť, ale je to naozaj malé percento. Aj na našom fóre nájdete mnoho príbehov, kedy sa maminky rozdojčili aj po troch týždňoch. Ale to je už iná téma. Neskôr detičkám opäť sezónne variť a mraziť. Poprípade je výborné sterilizovať zeleninové či mäsové výživy. A môžete si navariť na týždeň či aj mesiac dopredu. Ovocné výživky si môžete navariť a zasterilizovať na celú zimu (jablká sa dajú zohnať aj zadarmo). Nekupovať deťom žiadnych pribináčikov, ktoré sú nekresťansky drahé. Ja svojej malej robievam na večeru napr. puding s kompótom, ryžu v mlieku, či krupicu. Jedlá, na ktorých sme vyrastali aj my.
• Variť jednoducho. Naozaj nemusíme jesť mäso každý deň. Je len dôležité, aby sme prijímali dostatok živín aj v iných potravinách. Výborné a zdravé jedlá sú napr.: zeleninové polievky od výmyslu sveta, brokolicová omeleta, zem. lokše s pečienkou, zapekané cestoviny. A sýte: fazuľková polievka (klasická a na zeleno), šošovicová, kapustnica, zemiakový prívarok...Strukoviny majú veľmi veľa živín. 
• Sledovať letáky. Do obchodu chodiť so striktným zoznamom, čo nepotrebujem, jednoducho nekúpim (maminky, v tomto bode musíme byť na seba prísne). V hypermarketoch majú pár hodín pred záverečnou výrazné zľavy na pečivo. V špeciálnych kútikoch nájdete potraviny s končiacim dátumom spotreby (ja ich využívam často) rôzneho sortimentu ako mäso (kúpim viac a hodím do mrazničky), jogurty, syry,...

OBLEČENIE

• V tomto prípade je tu naozaj často spomínané slovo: bazár. S tým už máte určite svoje skúsenosti. Veci od výmyslu sveta. Naozaj sa neoplatí nakupovať nové veci. A nielen pre deti. Aj pre nás, maminy. Ja som od pôrodu poriadne pribrala a chodím nakupovať do bázaru. Teraz myslím kamenného. Veci za 0,5 - 1,5 eura. A veľmi sa im teším. Ale na to je opäť potreba času, trpezlivosti a chute. Alebo si zájdite na bazár Modrého koníka. Tu vidíte dokonca aj hodnotenia predávajúcich.
• Veci si môžeme aj požičiavať. Ja mám chlapca a ty dievča? Tak si vecičky po nich  vymeňme. U nás v rodine to tak funguje. Šesť žien v priebehu 13-tich rokov a 10-tich detí, samá kolovačka. Vecičky, kočiare, fusaky, postieľky, odsávačky... Všetko možné aj nemožné. Ak máte v rodine niekoho, kto by možno ocenil pomoc, tak ju ponúknite, určite sa vám vráti.
• Výpredaje. Nie každý je ochotný nosiť bazárikové veci. Vo výpredajoch človek môže naozaj ušetriť. Len je treba dávať pozor a nekupovať zbytočnosti.
• Darovacie skupiny. Napr. Darujem za poštovné 
• Zručnosti. Štrikovanie a šitie je teraz opäť v móde. Látky sú síce drahé, ale mnoho oblečenia sa dá prerobiť alebo opraviť. Môžete vygúgliť stovky návodov čo a ako opraviť, ušiť, či prerobiť. Mnoho našich mám či starých mám štrikovalo, urobte si u nich rýchlokurz a možno vám samé dajú vlnu, ktorú nepotrebujú.
• Plienky. Kedysi ženy iné ako látkove plienky nepoznali. Za pár eur môžete kúpiť látkove nohavičky s vkladačkami. Ja som bohužial nemala tieto veci kde sušiť. Takže, keď som si zrátala peniaze minuté na jednorázove plienky, vyšla mi suma medzi  240 – 300 €. Slušné, čo baby? Ak máte podobný problém ako ja, alebo sa vám látkové plienky či nohavičky nepozdávajú, tak opäť odporúčam sledovať letáky. Vyskúšať, ktoré plienky sa vám osvedčia a potom sledovať, kde a kedy sú v akcii. Kúpiť viac balení  ak sa dá (požičať si rodiny, ak nemáte rezervu). Toto sa mi naozaj osvedčilo – na jednom balíku som dokázala ušetriť aj 3 - 4 eurá, na 10 balení to máte cca 35 eur.  To činí ďalšie 4 balíky.  Musíme rozmýšľať čo najviac globálne a do budúcna.

ENERGIE A HMOTY

• Investovať do úsporných spotrebičov sa oplatí. Peniažky sa nám skôr či neskôr vrátia. Napr. aj za umývačku riadu. Koľko vody potečie, kým stokrát denne poumývate riad? Veľa.
• Dávajte si pozor na zhasínanie svetla. Tiež úsporne žiarovky vedia ušetriť nejakú tú „korunku“.
• Paušál za telefón. Ak sa dá skresať, skúste to. Poprípade nájdite iného operátora a dlhšie rozhovory ponechajte na skype.
• Auto je skvelá a pomerne nevyhnutná vec. Ak však môžete ísť niekam pešo alebo autobusom, urobte to.
• Televízor? Načo? Všetko máme na internete. Ja už roky nemám televízor a som veľmi spokojná.  

SVOJPOMOCNE

• V rodinách sú častým problémom dary. Naozaj nie je nevyhnutné dávať horibilné sumy alebo dráčikovské darčeky. Čo viete, urobte sama. Je mnoho skupín s ručnými dielňami, kde viete urobiť veci sama, či s manželom. Veci efektívne, chcené a zaujímavé. Na narodeniny dieťatka nemusíte nič kupovať, hračky deti aj tak nezaujímajú. Skúste niečo vyrobiť.  Máte s tým nejaké skúsenosti? Ukážte! Toto som ja vyrobila svojej dcérke a nehnabila by som sa to darovať. 

Mnoho z vecí, ktoré som napísala, šetria síce peniaze, no potrebujeme na ne omnoho viac času ako na obyčajný nákup. Avšak, keď chceme ušetriť, inej cesty niet. Je potrebné, aby rodina bola súdržná, dohodli sa určite pravidlá, aby sme si všetci navzájom pomáhali a rozumeli si. Matka je v tomto prípade jednoznačne navyťaženejšou osobou. My boli sme štyri deti. A aj tak z biedneho rozpočtu dokázala mamina uzatvoriť štyri stavebné sporenia a každému ušetriť na svadbu. Nič nám nechýbalo (mne možno „barbie odmatela“ a „ škola v prírode“, ale vidíte – tu som, šťastná a bez ujmy). Mala som krásne detstvo, bez zbytočností, plne fantázie a chlebíka s džemom.
Nebojme sa šetriť, je to dôležité a deti sa učia od nás. Prajem vám, vlastne nám, veľa trpezlivosti, skromnosti a chute ušetriť. U nás na Koníku je skupina, kde si maminy v tejto oblasti navzájom radia.

#setrenie #peniaze #materska #materstvo
foto: archív autorky, pixabay

S bábätkom príde aj obdobie sucha. Poznáme to asi všetky. Problém však nastáva, ak neviete utiahnuť úver či hypotéku. Alebo naopak by ste potrebovali napr. hypotéku na bývanie, z dôvodu osamostatnenia sa, či ako investíciu do vlastného bývania (namiesto prenájmu). Dôvodov je veľa. Oba prípady si nižšie rozoberieme.
Poradí nám aj odborníčka na financie Martina Orosová, ktorá sa finančnému sprostredkovaniu venuje profesionálne už siedmy rok. Vďaka tomu pomohla už stovkám klientov vyriešiť otázku osobných financií.

1. Požiadanie o odklad splátok

Národná banka Slovenska vydala zákon o bankách, ktorý hovorí, že banky musia pri narodení dieťaťa ponížiť alebo odložiť splátku istiny. Konkrétne § 75 odst. 4, písm h) zákona 483/2001 Z. z. je „záväzok hypotekárnej banky, ak je klientom fyzická osoba podľa § 85a ods. 1, že jej umožní odložiť splátky istiny hypotekárneho úveru alebo znížiť mesačnú splátku hypotekárneho úveru až na polovicu jej výšky počas 36 mesiacov, ak sa tomuto klientovi narodí dieťa alebo tento klient si osvojí maloleté dieťa a tento klient o to hypotekárnu banku písomne požiada v lehote do šiestich mesiacov od narodenia dieťaťa alebo osvojenia si maloletého dieťaťa a k žiadosti priloží aj rodný list dieťaťa; hypotekárnej banke sa umožňuje určiť v zmluve o hypotekárnom úvere aj iné okolnosti a dôvody, pri ktorých umožní odloženie splátok istiny hypotekárneho úveru alebo zníženie mesačnej splátky hypotekárneho úveru." – (POZOR! Tento zákon je účinný len do júna 2017, potom príde jeho novelizácia!)

Zákon 483/2001 ďalej špecifikuje zákon §13 odst 16 zákona 90/2016 Z.z., ktorý hovorí: „ Ak je spotrebiteľom osoba, ktorá ku dňu podania žiadosti o úver na bývanie dovŕšila 18 rokov a neprekročila 35 rokov veku, zmluva o úvere na bývanie musí obsahovať aj záväzok veriteľa, že jej umožní odložiť splátky istiny úveru na bývanie alebo znížiť mesačnú splátku úveru na bývanie až na polovicu jej výšky počas 36 mesiacov, ak sa tejto osobe narodí dieťa alebo táto osoba si osvojí maloleté dieťa a táto osoba o to veriteľa písomne požiada v lehote do šiestich mesiacov od narodenia dieťaťa alebo osvojenia si maloletého dieťaťa a k žiadosti priloží aj rodný list dieťaťa.  ...“

Odložiť splátky sa dá, ale...

• Úplný odklad splátok je možný len na pol roka (sú výnimky, ale pol roka je bežná odkladná doba, závisí to konkrétnej banky)
• Odklad alebo poníženie splátok istiny môžete požiadať až na 36 mesiacov, ale to znamená úroky musíte platiť  úroky (t.j. ak máte splátku definovanú na 150 €, 65 € z toho môžu byť úroky). Úver sa vám predĺži a tak isto vznikne vyššia preplatenosť.
• Ak ste požiadali o odklad splátok, ste evidovaní v Úverovom registri. To znamená, že ste vedení takpovediac ako neplatič. V budúcnosti vám to môže robiť problémy pri inom úvere , alebo pri refinancovaní terajšieho úveru.
• Nezabudnite, že o odklad je možné požiadať iba do 6 mesiacov od narodenia bábätka (netýka sa hypotéky pre mladých - tam musíte požiadať o odklad ešte skôr)

Odkladajte, kým sa dá

Ak máte úver a plánujete alebo čakáte dieťatko, je dobré na financie myslieť čím skôr. Ideálne je vytvárať si finančnú rezervu, aj keď na to človek v tomto období asi nemyslí. Keď však  máte znížený príjem počas materskej dovolenky a potom rapídne počas rodičovskej dovolenky, môže to zabolieť váš rozpočet.

Radšej práca popri materskej, ako odklad

Ak už dieťatko máte a nastal tento problém, tak odporúčam si skôr privyrábať popri materskej, ako žiadať o odklad splátok. Napriek tomu, ak nemáte iné východisko, stále je lepšie požiadať o pozastavenie , či poníženie ako „len tak“ prestať platiť (to je najhoršie možné riešenie). Niektoré banky majú žiadosti vopred formulované, pri iných si žiadosť musíte sformulovať sami. Nesmú chýbať informácie ako: dôvod žiadosti – teda narodenie dieťatka, číslo zmluvy, vaše údaje, doba, na ktorú žiadate pozastaviť splátky. Tak isto nezabudnite vziať so sebou rodný list (kópiu by si už mal sám overiť v konkrétnej banke váš finančík). „Pri klasických hypotékach vám banka v žiadosti môže, ale nemusí vyhovieť. Najčastejším dôvodom býva nezamestnanosť alebo dlhodobá PN. Napríklad v SLSP majú podmienku, že PN musí trvať dlhšie ako 60 dní. Možno nie je ani tak dôležité,  čo si zobrať so sebou do banky, lebo keď sa niečo také deje, klient by nemal ísť do banky len raz, ale pred tým ako nevládze splácať sa tam má ísť informovať a aktívne svoju situáciu riešiť,“ hovorí finančný agent Martina Orosová.

Čo by ste odporučili rodine, ktorá nezvláda splácať svoj úver?

Odporučila by som tento problém aktívne riešiť vopred, keď sa už predpokladá, že nasledujúcu splátku si banka nebude vedieť zinkasovať. Keď „horí“, pomôže aj nastaviť si povolené prečerpanie na účte (kontokorent),  ak  vám to banka umožňuje. Tým predídete záznamu o meškaní splátky v úverovom registri. Nie je to však dlhodobé riešenie

2. Refinancovanie úveru

Poznáme aj alternatívu refinancovania úveru. Môže pri nezvládaní splátok pomôcť rodine refinancovanie úveru aj ako dlhodobé riešenie?

Refinancovanie úveru je častým riešením. Pri nezvládaní splátok (a nielen vtedy) je dobré znížiť si úrokovú sadzbu, teda aj výšku splátky. Zdupľovať efekt nižšej splátky v ťažkej situácii a pomôže aj natiahnutie doby splácania. Pri hypotekárnych úveroch je maximálna doba splatnosti 30 rokov, pri spotrebných úveroch len 8 rokov. Štandardom býva podmienka dosplácať svoj úver do veku 65 rokov. To znamená, že človek 45 ročný má maximálnu dobu splatnosti 20 rokov. Existujú však banky, ktoré dokážu úver poskytnúť aj na dlhšie.

Vieme však, že banky si účtujú poplatky, ktoré sa veľmi nespomínajú. Čo obnáša refinancovanie úveru v súvislosti s poplatkami?

Refinancovaním úveru začnite v banke, kde úver máte. Nie je to pravidlom, ale môže vám to ušetriť čas aj peniaze na poplatky za prenos hypotéky.

Podobne však ako je to u mobilných operátorov vám cudzia banka (ktorá vás nepozná – teda nemáte v nej žiadny záväzok) dá často krát oveľa lepšie podmienky ako banka, kde dlhé roky načas platíte a máte u nich všetky doplnkové služby.

Existujú aj banky, ktoré vám spomínané poplatky preplatia, alebo zaplatia za vás a nie je ich málo.

Štandardné poplatky pri prenose úveru sú nasledovné:

1. Hypotekárny úver

• Prenos mimo výročia fixácie Vás bude stáť 1% z aktuálneho zostatku na úvere
• Ak nemáte starý znalecký posudok na nehnuteľnosť pripravte si okolo 120 € a viac podľa typu stavby a lokality
• 66 € kolok na katastri za zápis záložného práva banky

2. Spotrebný úver

• Ak je výška Vášho úveru pod 10.000 €, za predčasné splatenie nebudete platiť pokutu. Ak je úver vyšší, pokuta bude 1% zo zostatku.

3. Úver počas materskej

Keď ste na materskej, či rodičovskej dovolenke a sama žiadate o úver, tak väčší úver nedostanete nikde. Všade je potrebné dokladovať príjem a podľa nového zákona pôžičku nedajú už ani nebankové subjekty. A na tie si aj tak treba dávať pozor. Národná banka Slovenska pred nimi varuje.  

V prípade, že žiadate o úver (hoci aj hypotekárny) s manželom, musí vaša spoločná bonita spĺňať určitú hranicu, aby po odpočítaní životného minima na všetkých členov rodiny a tiež  všetkých ostatných záväzkov ostalo toľko aby vám úver schválili. Každá banka má na to iné parametre. Dôležité je však ostať v pluse.

Čo sa ráta do bonity (príjmu) klienta?

Bonitu klienta určuje každá banka individuálne. Pri posudzovaní bonity sa vychádza najmä z aktuálneho príjmu rodiny, počtu členov domácnosti a existujúcich záväzkov. Kredit vám pridá vysokoškolské vzdelanie a dlhodobé stabilné zamestnanie (aspoň partnera, keď ste na materskej-rodičovskej). Banka zohľadňuje aj ďalšie faktory, ako napríklad doterajšiu platobnú disciplínu pri úveroch, či máte niečo našetrené a či ste jej existujúcim klientom.

Z bonity klienta sa potom sťahujú ostatné záväzky a životné minimá na všetkých členov rodiny. Životné minimum, ktoré sa sťahuje pri kalkulovaní úveru je stanovené každou bankou inak, alebo je na to určená suma 200 €? Je to na každého člena rodiny rovnaká suma, alebo sa líši dieťa – dospelý?

Životné minimum je stanovené každou bankou inak ale nečakajte extrémne odlišnosti.

Za dospelú osobu sa odrátava 200 €

Za druhú dospelú osobu 140 €

Za každé dieťa 91 €

Napríklad známa banka si sťahuje za 2 dospelých a 1 dieťa 426,70 € ako životné minimum. Pri známej stavenej sporiteľni je to 431 €.

V prípade, že si rodina potrebuje požičať menšiu sumu peňazí, čo by ste odporúčili, aby preplatili čo najmenej? Na čo by si mala dať pozor?

Všetky vyššie spomínané úvery aj napriek nízkym úrokovým sadzbám na trhu patria k najdrahším. Nevýhodou je vyššia úroková sadzba a krátka doba splatnosti(nie každý sa dostane k reklamovaným 3,50%). Dlhšiu dobu splatnosti a pritom nič nezakladať viete získať cez stavebnú sporiteľňu. Aby klient preplatil čo najmenej, odporúčam úver z budúcich úspor čím skôr zlikvidovať, prípadne spojiť s hypotekárnym úverom.

Riziká v oblasti financií na nás číhaju všade. A tiež chyby z nedostatočnej informovanosti. Akých rizík, či najčastejších chýb  by sa mala rodina vyvarovať, alebo o čom si vopred zistiť informácie?

Ak si riešite nový úver odporúčam si dať vyhotoviť ponuky zo všetkých bánk. Teda nie len z tej, kde mám bežný účet. RPMN(ročná percentuálna miera nákladov) je podľa zákona akýsi ukazovateľ všetkých poplatkov spojených s úverom vyjadrený v percentách. Pri návšteve pobočky sa s tým stretnete.

• Najčastejšou chybou je porovnávať úver podľa RPMN, hoci vo všetkých médiách počuť, že takto to je správne. Každá banka si to číslo ráta po svojom, a preto si radšej náklady spojené s úverom vyrátajte sami - v každej banke samostatne alebo sa poraďte s nezávislým odborníkom.
• Druhou najčastejšou chybou je nechať sa „prehovoriť“ vo svojej banke, že refinancovanie sa vám neoplatí. Skúsený finančník vám vyráta všetky plusy aj mínusy refinancovania. 

Aj tu sa vyvarujte porovnávaniu úspory na najbližších 20 či 30 rokov. Zaručene určiť úsporu sa dá len do doby, do kedy má klient zafixovaný úrok.

Najčastejšie je to prvých 5 rokov – vtedy vám banka či sporiteľňa garantujú úrok. V bankách sa tieto úroky menia – väčšinou rastú. Avšak preplatenosť vám vypočítajú podľa prvých piatich rokov a aplikujú to na celú dobu splácania (napr. 30 rokov) – čo určite nebude pravda. Napr. v určitých sporiteľňach vám pri takýchto úveroch oznámia známu úrokovú sadzbu, a je vysoko pravdepodobné, že sa nebude meniť a ak áno tak len o nejaké stotiny.

#peniaze #sporenie #hypoteka #materska #materstvo
Foto: pixabay, archív M.O.

Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias... Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je? Na tieto i mnohé ďalšie otázky nám zodpovie psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne sa vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a v odbore soiálna psychológia. V súčasnosti pôsobí ako spolulektorka výcvikov drogovej prevencie u vysokoškolákov a ako psychologička v Košickom poradenskom centre.

Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí?

Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú.

Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.

Prečo tieto obavy vznikajú? Čím je to spôsobené?

To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb.
Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami – nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie.
Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.

Zaujímavé, kam až siahajú faktory, ktoré na to majú vplyv. Môže mať na takýto postoj vplyv aj doba?

Do istej miery určite. Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.

Nevylučujú sa sloboda s hranicami nazvájom?

Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť.
Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.

Hranice dávajú deťom najavo, kam môžu a kam už nesmú zájsť v správaní sa voči iným ľuďom a svojim spôsobom umožňujú deťom rozlišovať medzi dobrom a zlom a usmerňovať ho. Sloboda a hranice sa navzájom nevylučujú, skôr by som povedala, že spolu tvoria určitú rovnováhu, umožňujúci zdravý proces zrenia osobnosti.

Ako nastaviť dieťaťu hranicu? V čom mu nechať pole pôsobnosti v zmysle zdravého správania? A kde naopak rodičia musia dieťaťu ukázať, že sú "pánmi situácie"?

Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité – hranice, ktoré mu rodiča dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.

Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať.
Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia. Aj tu môže byť koreň tohto tak častého javu, nedostatok komunikácie, ochoty, či síl dieťaťu vysvetľovať svoje postoje a radšej len snaha presadiť svoju vôľu bez toho, aby bola pre dieťa opodstatnená.

Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za nich zodpovednosť. Napr., že ak si neuprace izbu, nebude sa môcť hrať na počítači. Keď budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť, pretože dopredu vedelo, čo bude nasledovať. Ak si teda neuprace izbu, je potrebné vysvetliť mu, že nie je vina rodiča, že sa nemôže hrať na počítači, ale ono samé sa rozhodlo, že si neuprace, aj keď mu bolo jasne povedané, aký to bude mať následok.
Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe. Ak si neurobí poriadok, už sa jednoducho hrať nebude. Rodič ho za to nebude fyzicky trestať, ani krik nie je dobrá cesta. Skôr by mu mal láskavo vysvetliť, že sa takto vopred dohodli, prejaviť poľutovanie, no neustúpiť. Dieťa musí vidieť, že tieto pravidlá majú zmysel a nie sú len bezduchým strašiakom, ktorý rodičia aj tak neuplatnia. Dieťa vždy musí vedieť, že ho rodič ľúbi, ale to neznamená, že bude svoje požiadavky a rozhodnutia iba tak meniť.

Netreba ale zabúdať pri stanovovaní hraníc dieťa aj veľa odmeňovať a chváliť za každý úspech. Tým sa žiadané správanie posilní. A to nám otvára možnosť deťom isté výsady rozšíriť. Pochopia tak, že za svoju spoľahlivosť a dodržiavanie pravidiel, dostávajú aj viac slobody.

Ak by sme to mali zhrnúť, ide teda o učenie detí prispôsobovať sa? 

Do istej miery áno, učiť ich fungovať vo svete spolu s ostatnými. Samozrejme, že nie je dobré ani aby bolo dieťa príliš prispôsobivé, príliš podriaďujúce sa až submisívne, aby sa samo nestalo terčom šikany. Istá miera vzdoru sa od detí očakáva a je zdravá.
V záujme vychovať z nich úspešné a autonómne bytosti je potrebné ich podporovať v rozvoji schopnosti sebapresadzovania, asertivity, sebaúcty, no zároveň rozvinutie rešpektu voči iným ľuďom, nie len voči sebe.
V rodine je potrebné budovať atmosféru vzájomného rešpektu jednotlivých členov voči sebe navzájom a naučiť deti, že je normálne zažiť odmietnutie, či neuspokojenie svojej potreby, a že sa frustrácia z toho dá prejaviť konštruktívnym spôsobom, s rešpektom voči ostatným členom rodiny. Prirodzene si dieťa naučené návyky a vzorce správania z rodiny potom prenáša aj do svojho správania voči širšiemu okoliu.

Takže najlepšie je správať sa prirodzene príkladne zo strany rodiča. V čom robia rodičia pri výchove najčastejšie chybu?

Prirodzene sa väčšina rodičov snaží dať svojim deťom len to najlepšie a robia to spôsobom, aký poznajú a ktorý považujú za správny. Preto aj ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu.
Zoberme si takého rodiča, ktorý prešiel rozvodom, alebo finančnou krízou a má pocity viny za ťažkosti, ktoré tým svojmu dieťaťu spôsobil. Aby túto svoju vinu zmiernil, snaží sa to dieťaťu vykompenzovať v podobe poskytnutia bezhraničnej slobody bez obmedzení. Príkladom môže byť aj prehnane úzkostlivý rodič, trpiaci nutkavou potrebou ochrany a neustálej kontroly dieťaťa, ktorý svojim nadmerným dozorom nad ním vysiela k nemu signál nedôvery a pochybností o jeho vlastných schopnostiach. Takéto správanie u dieťaťa taktiež môže podnietiť hnev a odpor voči rodičovi.

Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu. Pri nejasných hraniciach môže práve dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Stále častejšie tak možno vidieť rodičov, ktorí sú výchovou svojich detí celkom vyčerpaní, ktorí kapitulovali v snahe presadiť svoju vôľu pri výchove dieťaťa a tak už nerobia nič. Paradoxne pri snahe dať svojim deťom čo najväčšiu slobodu sa nimi nechali sami zotročiť.

Hranice teda vlastne nestanovujeme len dieťaťu, ale aj sebe. Obe strany ich musia dodržiavať. Ako rozpoznať, že sa už veci vymkli kontrole?

Spomínané primerané testovanie hraníc dieťaťom sa zvykne vyznačovať sťažovaním sa detí na požiadavky rodičov, odfrkovaním, podráždením, či podpichovaním. To sú skôr neškodné formy skúšania toho, čo si môžu dovoliť a či rodič myslí svoje požiadavky vážne. Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory. Nezastavia sa pred ničím, kým nedostanú to, čo chcú. Chýba im empatia, pretože nepríjemné psychické vypätie, ktoré týmto správaním spôsobujú svojim rodičom, pre nich nie je podstatné pri orientácii na svoj vlastný prospech. Budú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.

Skúsme prejsť ku konkrétnej situácii. Čo robiť, keď sa nám dieťa hodí na verejnosti (v obchode, v kostole, u lekára...) na zem? Akým spôsobom môžeme túto situáciu zvládnuť? Je riešením začať dieťa tíšiť, len aby sa okolie na nás nepozeralo? Len aby sme sa necítili ako "zlí" rodičia?

Spôsob, ako najlepšie zvládnuť takúto situáciu nie je univerzálny a závisí tak od veku dieťaťa, ako aj od príčin jeho frustrácie. Povedala by som ale, že základom je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj úzkosti dieťaťa, nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať.

Ak ide o opodstatnenú požiadavku dieťaťa a úzkosť prejavuje zo zmysluplných príčin, akými môže byť neprimeraný stres, či strach, je na mieste rodičovsky intervenovať. Ak však ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča kúpiť mu najdrahšiu hračku v obchode, ide o správanie, ktorým testuje rodičovské medze a ich výdrž. Tu je veľmi dôležité a veľmi náročné tomuto nátlaku odolať. Ak sa rodič podvolí, aby bol konečne pokoj a krik ustal, môže si byť istý, že sa s týmto spôsobom detského tyranizovania stretne čoskoro opäť. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť svoj cieľ a tak ho prirodzene bude pri ďalších svojich požiadavkách, ktorým rodičia nebudú chcieť vyhovieť, opakovať.

Áno. Dieťa sa naučí, čo na rodiča platí. Môže to byť však aj o hanblivosti? Že si rodičia na verejnosti nechajú skákať po hlave, ale doma sa správajú inak?  

Určite áno. Je celkom možné, že toto správanie dieťa doma ani nevyužíva, pretože mu neprinesie želaný efekt. Rodičia môžu byť za zatvorenými dverami viac schopní ustáť tieto výlevy. Avšak dieťa sa rýchlo učí a veľmi rýchlo si všimne, že na scény na verejnosti reagujú rodičia inak ako doma a chcú ich čo najskôr zažehnať, aj za cenu toho, že sa musia podvoliť požiadavkám dieťaťa.

Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia.Rodičia majú byť empatickí voči svojim deťom, ale rovnako tak predstavovať určité jasné hranice a piliere správania. Vyjadriť dieťaťu svoje porozumenie, ale i stáť si za svojim: Viem, že túžiš po tej hračke, ale dnes ti ju nekúpime. Bodka. A keď dieťa pokračuje v žobronení, prípadne plači, musia opustiť obchod. Samozrejme sa rodičia stretnú s odsudzujúcimi pohľadmi. Ale je potrebné urobiť, čo je dobré pre ich dieťa, aj keď to znamená pošramotenie ich imidžu v očiach okolia.

Pre takýchto rodičov je dôležité uvedomiť si, že povedať svojim deťom “nie” ich deti nezlomí, nepoškodí. Aj keď sa v aktuálnej situácii návalu detského hnevu či smútku môže zdať, že tomu tak je, z dlhodobého hľadiska ich to posilní a zocelí. Aj skúsenosť odmietnutia a nevyhovenia každej, najmä neopodstatnenej a sebeckej požiadavke dieťaťa, je cennou skúsenosťou do života, ktorá dáva priestor naučiť sa v živote popasovať aj s odlišnými názormi a byť schopnejší prispôsobovať sa ťažkým situáciám a ťažkostiam, inými slovami – byť v živote nezdolnejším. Tiež učí rešpektovať, že rovnako ako deti majú svoje želania a požiadavky, taktiež ich majú aj rodičia a iné ľudské bytosti, ktoré sú im rovnocenné a nemusia im v každom smere za každých okolností v živote vyhovieť.

Vidíme, že to, čo je na prvý pohľad možno nesprávne, je v skutočnosti naozaj správne a naopak. Keď však padla posledná kvapka a rodičia to nevedia ustáť, čo by ste im poradili? Čo môžu robiť v prípade, že sú dlhodobo tyranizovaní svojimi deťmi?

Rovnako ako v mnohých oblastiach v živote pri snahe dosiahnuť zmenu, aj tu platí, že najlepšie je začať od seba. V tomto smere je preto dobré predovšetkým preskúmať svoje vlastné postavenie rodiča a to, do akej miery rodič zastáva rolu „kapitána lode“, do akej miery svojim správaním podporuje, či vyvoláva tyranizovanie zo strany svojho dieťaťa. Častou odpoveďou, ktorú po tomto bádaní môžu rodičia nájsť je práve to, že správanie ich detí má hlboký súvis s ich vlastnou neistotou v rodičovskej pozícii a s nejasne vymedzeným rodičovským správaním voči dieťaťu.

Vo výchove je základom rodičovský vzor. Ak rodič reaguje krikom, vyhrážkami, dospeje k tomu, že takéhoto správania sa čoraz častejšie dočká aj od svojho dieťaťa.

Zásadnú rolu samozrejme zohráva aj podpora partnera a najmä jednotnosť vo výchovných hodnotách a princípoch. Na jednotnosti rodičov či iných osôb, ktoré priamo dieťa vychovávajú, stojí i padá snaha o zmenu. Nejednotnosť vo výchovnom štýle i praktikách je často aj pôvodcom celej tejto situácie, spôsobujúcej u detí zmätok.

V prípade pretrvávania problému je potrebné prelomiť tabu tejto témy a nebrať konfliktné vzťahy so svojimi deťmi ako niečo, za čo je potrebné sa hanbiť. Naopak, priznať si svoje rodičovské nedostatky a pre dobro svojho dieťaťa odvážiť sa požiadať o pomoc. Cestou môže byť aj to, že do prevýchovy dieťaťa rodič zapojí ďalšie osoby, najmä tie, ku ktorým dieťa istým spôsobom vzhliada, alebo od ktorých vo svojom prostredí závisí (starí rodičia, učitelia, tréner), aby sa prevychovávalo spoločne, aby sa novoskonštruované správanie vyžadovalo aj inými osobami a v iných kontextoch, ako je rodina.

Posledným krokom pri neustálom pretrvávaní problému je vyhľadanie odbornej pomoci, od podporných rodičovských skupín až po terapeutickú pomoc, či rodinnú terapiu.

Predovšetkým je potrebné vyzbrojiť sa vytrvalosťou a nepodľahnúť vyčerpaniu. Bude to dlhý boj, a tým dlhší, čím dlhšie bolo toto správanie dieťaťu tolerované. Treba si formulovať reálne ciele a postupovať po malých cieľoch, oceňovať každý úspech a zmenu v správaní dieťaťa. Taktiež byť zhovievavý sám k sebe a nepohŕdať sebou za svoje zlyhania, ale naopak, navzájom sa s partnerom povzbudzovať k vytrvalosti. A vytrvalá snaha môže priniesť ovocie. Rodičovstvo a výchova vždy boli aj budú psychická drina.

Celý tento proces pomoci a výchovy, od začiatku a bez konca, musí byť sprevádzaný rodičovskou láskou, ktorá je poskytovaná bezpodmienečne a bez ohľadu na správanie a úspechy dieťaťa, a bude predstavovať pre dieťa oporu v zlyhaniach na ceste osobnostného rastu a pilier, na ktorý sa môže spoľahnúť.

Mgr. Kulanová odporúča

Rodičom, ktorí riešia túto situáciu, by som na záver odporučila v tejto oblasti značne prelomovú knihu Jiřiny Prekopovej – Malý tyran, z ktorej sama čerpám mnoho myšlienok, kde pojednáva najmä o týchto aktuálnych témach, o potrebe citlivého stavania hraníc a podpore pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta fyzické tresty detí, či manipuláciu a prehnanú disciplínu, ale zároveň podporuje aj zdravú a zmysluplnú mieru zastávania rodičovskej roly.