Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    lillinka01
    4. aug 2013    Čítané 0x

    Kto by to bol povedal? II/II

    Nasledovala druhá dávka oxytocínu, už som bola mierne "omámená", čo bolo vtedy možno aj dobre, lebo som už začínala cítiť, že to také ľahké nebude. Premáhal ma akýsi smútok, nevládala som. Nechápala som, ako ja, silná žena, zrazu môžem byť taká slabá. Zrazu začal monitor opäť vydávať tie hrozné zvuky, ktoré nechceme nikdy počuť, ale tentokrát neprestávali. Všetci okolo sa začali pohybovať ako pomocou zrýchlenia - "rewind" na páske a ja som počula len "ukončíme pôrod sekciou". Bola som zlomená. Lekár sa ku mne naklonil a hovorí mi: "Lenka, vy ste nezlyhali, nie je to vaša chyba."..To mi veľmi pomohlo. Potom si pamatám len veľký šum, okamžite sa musela uvoľniť operačná sála, na ktorú ma sprevádzal pohľad skupinky medikov na chodbe. Posledné slová,ktoré si pamätám, boli od milej anesteziologičky: "Ako sa bude volať synček?"  "Tobias."

    Nikdy predtým som v plnej narkóze nebola, a dúfam, že už ani nebudem. To prázdno a ničota, ktoré si uvedomíte až spätne... Paradoxne, prvé som počula opäť meno - svoje. Lenka, vstávajte...videla som setričky, lekárov, chodbu, izbu...kde je moje bábätko? Pýtala som sa uslintaná nejakého zdravotného brata,  ktorý vyplašene na mňa pozeral. Po príchode na izbu som si  necítila polovicu tela, ale cítila som, že som mama. A bola som. Od 9:48. Chvíľu trvalo, kým mi moje kozliatko prinesli. (Taký mal plač - niečo medzi kozliatkom a mačiatkom.)

    Poobede sa manželovi nejak podario prísť až ku mne. Viem, že ma miluje, ale toľko lásky som v jeho očiach ešte nevidela. Ako neskôr vyšlo najavo, náš drobec dostal skóre 10 z 10. Skvelé. A? Lekár vraj povedal, že zásadne nepije, ale že dnes si dá. Za to, že sa rozhodol pre sekciu. Keď štupla vytiahli, zistili, že má asi 20 cm pupočnú šnúru.  Viete, aká je priemerná dĺžka. Viete, čo by sa stalo, keby ma veľmi trendovo, tlačil do prirodzeného pôrodu? Nevieme, lebo to mi nepovie intuícia, takto ex post. Podľa lekára by sa roztrhla buď šnúra, alebo čast maternice... Buď - alebo. Vykrvácali by sme obaja, alebo jeden z nás, alebo by ortoéd bábätko vybral otvorením lonovej kosti, ale to by sa zrejme nestihlo. Srdiečko reagovalo zle teda práve na oxytocín, ktorý sa ho snažil "vypudiť", ale on nemohol - šnúra už bola napnutá na maximum.

    Pozerám na môjho zdravého synčeka a ďakujem za šťastné konce.

    Ďakujem môjmu anjelovi strážnemu, ktorý mi dal život a nemôže si popestovať prvé vnúča, ale mohol byť pri mne tých pár minút "medzi nebom a zemou".

    lillinka01
    4. aug 2013    Čítané 0x

    Kto by to bol povedal? I/II

    Ženská intuícia je prastará a silná zbraň. Ak jej vieme načúvať, všeličo sa dozvieme. Alebo aj nie. Tak som aj ja vedela, že som tehotná ešte prv, ako som to vobec mohla vedieť, idúc hore schodmi k môjmu openspacu sa mi tak rozbúchalo srdce, že to by počul aj hluchý... rovnako, 80 percentné dievčatko, podľa môjho prvého gynekológa a okolia, som v sne videla jasne ako chlapčeka. A tak aj bolo. Moje tehotenstvo prebiehalo ukážkovo. Srdiečko bilo, žiadna cukrovka, pribrala som dovedna 10 kg. Snáď krvných doštičiek by mohlo byť viac, ale ber to čert, dopĺňala som vitamínmi. 

    Potom som z praktických dôvodov musela gynekológa vymeniť, a hneď po svadobnej ceste na 3D videl nášho Tobiaska. Poznáte to, mamičky, keď čakáte na výsledky tripple, keď čakáte na to, čo vám povie lekár pri ultrazvuku. Nepovedal nič, usmieval sa, bol spokojný. Čas bežal, rástli sme, priberali, pripravovali sa na den "p". Zvládli sme tehotní svadbu, kúpu bytu, sťahovanie, tak toto snáď dáme,nie? Zvažovali sme zazmluvnenie a epidurál, otecko mal byť pri pôrode tak ako tak. Nakoniec sme sa rozhodli pre všetky tri z možností, napriek rôznym radám a názorom. 

    Bol utorok 23. októbra, týždeň pred termínom pôrodu. Bolela ma chrblica, tak som sa trošku natiahla do vane. Asi o tretej popoludní mi začala odtekať voda, či to s tým nejak súviselo, neviem. O piatej ma prijali v pôrodnici a ja som nečakane šla na čakačku. Samozrejme, že sa ešte na poslednú chvíľu doťahovali papiere, lebo sme nerátali s tým, že to príde takto skoro. Na tú noc na čakačke nezabudnem. Najprv kontrakcie, ale nič sa nedialo, ani o 8, ani o 1, ani o 4.... Nekonečné čakanie, sprevádzané neskutočným revom, výkrikmi a vulgarizmami mladej budúcej mamičky istej etnickej skupiny. Bože, hovorím si, len nech ma to takto nebolí, len nech nemusím ísť až na dno...Pochopiteľne, nespala som. Azda hodinku nadránom. A od tej noci som sa už nevyspala...

    O pol šiestej prišiel môj lekár, zobral si ma do svojej vyšetrovne, vraj otvorená na 1cm. Hm. Vyšetrenie spustilo kontrakcie. Už pri ňom som cítila bolesť, čo lekár absolútne nechápal, čo ma môže bolieť.  O hodinu už som bola na boxe a môj manžel na ceste ku mne. Keďže sa stále nič nedialo, a bábätko bolo už pridlho bez ochrannej plodovej vody, šli sme na oxytocín. Kontrakcie silneli a boleli viac a viac, ale žiadne otváranie. Všimla som si, že po dávke oxytocínu vydával na chvílu monitor iný zvuk a všetci spozorneli, ale čakalo sa ďalej. Medzitým som dostala epidurál a mne sa neskutočne uľavilo. Tlak bol, ale bolesť nie. Už som začala byť dosť vyčerpaná, ale príchod manžela mi veľmi pomohol. Bolo niečo okolo ôsmej ráno.

    lillinka01
    12. mar 2013    Čítané 0x

    Dieťa - naše zrkladlo

    Nie, naozaj nebudem tútorovať o výchove, na to mám pramálo skúseností. Vyhradzujem si právo označiť toto ako súhrn doterajších pozorovaní.

    Som celkom komplikovaná osobnosť, v pozitívnom aj negatívnom zmysle, a dosť premýšľam, tak si viete predstaviť ten nápor ideí, keď som zistila, že sa o 9 mesiacov pravdepodobne stanem mamou. Hneď som si spomenula na vlastné detstvo, hry, krásne spomienky, aj to, čoho som sa bála, na rozmanité zákutia a vône, príjemné aj nepríjemné. Premýšlala som, aká som a akou mamou asi budem.

    Každý deň uvažujem, aký bude môj syn.

    Seba teda ako - tak poznáme. Keby sme si mohli pustiť živoť otcov našich detí ako film, aby sme ich ešte lepšie pochopili a  videli aj ich ako deti, bolo by to ešte jednoduchšie. (S možnosťou prekročiť niektoré pasáže. 🙂 Ale aj bez toho sa denno denne vidíme v deťoch. V ich pohľade, gestách, náladách. Sú našou súčasťou a dávame im všetko zo seba. Napriek tomu, čas sa nedá zastaviť a začnú sa z nich formovať samostatné osobnosti, vykročia do života a my tu budeme na to, aby sme im ukázali správnu cestu. Lebo oni sú našou vizitkou, našim pokračovaním.

    Viete, vždy, keď počujem o niečom strašnom, čo vykonal psychicky zdravý a v rodine socializovaný jedinec, poviem si, veď toto je niekoho syn, niekoho dcéra. Kde sú ich rodičia - kde boli, keď ich potrebovali k vytvoreniu vlastnej morálky. (?) Prečo sa rodičia hovoria učiteľom: môj syn/dcéra by toto nepovedal,neurobil, nikdy a nikdy.... Urobil. Povedal. A s najväčšou pravdepodobnosťou to počul/videl doma. Ak robí manželka manželovi doma slúžku,  a syn sa na to pozerá, myslíte, že otvorí starenke dvere? Ak žena trávi nekonečné hodiny v kúpeľni, lebo je posadnutá vlastným výzorom, myslíte, že jej dcéra bude vybavená vedomosťou, že výzor nemôže byť alfou omegou jej vlastného manželstva, lebo raz sa zmení? Alebo - že násile plodí len násilie?

    A teda, ak môj syn bude vykazovať fragmenty negatívnej časti povahy svojich rodičov, budem s tým zmierená. Ale ak z neho nebude slušný človek, ak nebude vedieť prejaviť emócie alebo nimi bude plytvať, ak nebude zodpovedný za svoje činy, ide len a len o moje - naše zlyhanie.

    Lebo tu začínajú a končia všetky životné tragédie. Doma.