A sú vôbec nejaké? Príbeh o tom, ako som hľadala pôrodníka.Odohralo sa v marci 2010 v čakárni v nemocnici na Kramároch. Mňa už zlosť dávno prešla, no vám táto informácia možno pomôže...
Už vyše týždňa mám kýchačko-kašlačko nádchu, ktorá intenzívne dolieha na moje tehotenstvom nafúknuté telo v 34tt. Nie je nič horšie ako obsmrkať päť záchodových roliek a pri každom smrku počuť kvílenie a popukávanie v ušných bubienkoch. Napokon pred dvoma dňami mi odíde, ako na truc, aj hlas. Takže mi rozumieť tak asi polovicu z toho, čo vyslovím a môj hlas znie ako po poriadnom žúre, akúrat, že ho asi absolvoval niekto iný. V tomto stave, zdeprimovaná z rôznych modrokoníkovských príbehov mamičiek, sa vyberám na Kramáre hľadať pôrodníka môjho nenarodeného ale túžobne očakávaného dieťaťa.

Mysliac si, že ak slušný človek platí dane, je ochotný zazmluvniť si finančne pôrodníka, a pre istotu skúsiť nájsť aj nejakú ľudskú väzbu na konkrétneho doktora, sa mi nemôže nič stať a všetko musí vypáliť na výbornú prichádzam na Kramáre, ignorujúc splesnivelé stropy, mračná podobne nafúknutých žien žiadostivo upierajúcich pohľad na jedny jediné dvere.

Keď sa po prvýkrat po patnástich minútach otvoria dvere a vidím v nich stáť sestričku arogantne odháňajúcu ženu, ktorá potrebuje len kus papiera, začínam cítiť problém. Sestrička vyhúkne na auditórium žien "kto ešte čaká k doktorovi?!!!" prichádzam k nej spolu s ostatnými a podávam jej kartičku poistenca, odvrkne mi "chcem od vás tehotensku knižku!", vravím, že som nová, som tu prvýkrát a neviem, ako to chodí, ona "doneste mi knižku, načo mi dávate katičku! knižku, rozumiete?!" Už tuším, že ten problém bude väčší. Donesiem knižku a čakám.

Čakám. Sestrička postupne vyhukuje mená, aj tie, čo prišli dávno po mne... Nevadí, ja čakám. Prejde polhodka, čakám, čo iné mi zostáva. Už stihli vojsť asi všetky ženy do dvier s názvom ultrazvuk a vyjdu a znovu čakajú - nechápem to. Ja nie som po trištvrte hodine ani len zavolaná. Po hodine aj pol, už sestrička vreští namiesto mien len "ďalší!!!", tak sa tam vocpem, povzbudená ostatnými, že už som určite právom na rade.

Ocitnem sa v malej prezliekarni, kde sestrička vydáva povel - bez dobrý deň, veď načo by ku mne bola aspoň elementárne slušná - "vyzliecť! nohavičky dole", protestujem, snažím sa vysvetliť, že som ju ani pána doktora v živote nevidela, že sa chcem porozprávať a dohodnúť o možnostiach pôrodu", nepočúva ma a znovu prízvukuje nervózne "sa vyzlečte, som povedala!!" a buchne dverami a zmizne v priestore, kde sa nachádza môj toľko očakávaný doktor - prešla hodina a pol, kým som sa dostala vôbec do prezliekarne, ktorého som ešte ani nevidela. Znovu čakám. Oblečená. Po piatich minútach prichádza. Vidím ako pení, že som neposlúchla, opakujem "som tu prvýkrát, ani vás, ani pána doktora som nikdy nevidela, chcem sa s ním najskôr rozprávať, potom sa môžem vyzliecť, chcem poznať pána doktora". sestrička už vrieska "ste nepočuli, som vám povedala, že sa vyzlečte!", skúsim to posledný krát "hádam logicky uznáte sama, že sa tu nebudem len tak vyzliekať"... ona "vyzlečte sa". ja "ok, ak ma teda nepustíte najskôr k doktorovi, tak mi prosím vráťte knižku a dovidenia". ona "ako myslite, pani babuščáková", je mi jasné, že tá sviňa má z celej situácie radosť. vychádzam von, na perách sa snažím zachovať si aspoň zvyšok hrdosti a nedať tej svini najavo, ako ma nasrala, "nesmiem plakať, nesmiem plakať" opakujem si potichu....

ženy vonku sa pýtajú, čo sa stalo, sú zmätené, rovnako sú tu po prvýkrat a nevedia, čo si o tom celom myslieť, nik s nimi nezaobchádza ani natoľko slušne, aby s nimi rozprával, posúvajú si ich ako kusy nábytku. až jedna prehovorí "bola k vám nepríjmná však, ona je taká, lebo ona má veľa doktorov, veľa pacientov a je nechutná, tiež som s ňou mala problém, ale zato lekár je skvelý, oplatí sa prehrýzť sa tým". vravím si, že buď som alebo nie som ovca, čo skloní hlavu a pokorne prijme, že sa na nej niekto evidentne zakomplexovaný vyvršuje... a aj si odpovedám, prečo by som mala byť?????

ak budeme všetky ticho tolerovať, že na nás serú, nechať si otierať do tváre urážky kadejakých sestier, tak kedy sa to potom zmení???

a tak sa pýtam, okrem odchodu zo spomínanej ordinácie, aké mám možnosti sa proti takýmto ľuďom brániť???? komu môžem podať sťažnosť? na koho sa mám obrátiť, aby sa niečo zmenilo? nechcem spasiť zdravotníctvo, ani riešiť poddimenzované platy v ňom, či prechorľavelý slovenský národ, ja chcem len jedno: aby so mnou bolo slušne zaobchádzané. nič viac a nič menej.Dovetok (august 2010):Rodila som napokon na Antolskej, som maximálne spokojná. Hoci pôrod nebol jednoduchý a to, čo mal byť spontánny porôd sa náhle po 8mich hodinách kontrakcií zmenil na cisársky rez, môžem povedať, že pôrod prebiehal úplne hladko a to všetko vďaka vysoko profesionálnemu ale aj ľudskému prístupu personálu a pôrodníkov. Rovnako musím povedať, že personál na novorodeneckom na Antolskej je to, čo si žena môže priať, aby ju postretlo po pôrode - milí ľudia, obetavé sestry, príjemné tety sanitárky, geniálny primár, klobúk dole pred každým jedným z nich a veľké ďakujem odo mňa a mojej dcéry.