Kanisterapia

Canisterapia Kanisterapia (lat. canis = pes; therapy = liečba) je alternatívny spôsob liečby ochorení psychického alebo fyzického pôvodu za pomoci špeciálne vycvičeného psa. Využívajú sa pri tom jeho prirodzené vlastnosti - schopnosť podriadiť sa vôli človeka, pochopiť danú situáciu, v ktorej sa pri styku s pacientom ocitne, spolupráca a komunikácia zvieraťa s pacientom.

Kanisterapia sa delí na:

  • živelnú - klasické držanie psa v domácnosti ako spoločníka a priateľa,
  • riadenú - pes patrí terapeutovi, ktorý so psom navštevuje pacientov.

Živelná canisterapia

  • Osamelí a osamotene žijúci ľudia: so psom sa necítia osamelo, v staraní sa o psa nachádzajú životnú úlohu, ľahšie nadväzujú a udržiavajú priateľstvá. Zviera vzbudí v majiteľovi radosť do života, nedovolí mu zamýšľať sa nad starostami.
  • Deti, zvlášť problémové: pes sa stane nielen spoločníkom v ich hrách, ale s jeho pomocou sa naučia aj zodpovednosti a ohľaduplnosti. Zaháňa pocity osamelosti jedináčikov. Ochotne prijíma emocionálne potreby dieťaťa, hlavne telesný kontakt. U agresívneho dieťaťa sa zlepšuje postoj k okoliu. Hyperaktívne dieťa sa uvoľní a upokojí.
  • Ľudia v stresujúcich podmienkach: môžu so psom ľahšie „vypnúť“ a lepšie zvládajú každodenné stresy. Interakcia so zvieraťom - dotýkanie i rozprávanie sa, znižuje psychické a fyzické vnímanie stresu človeka.
  • Osoby s chorobami obehového systému a srdca, s nadmernou hmotnosťou, diabetici…: vynútený pohyb, nutnosť vychádzok so psom, telesnej aktivity.
  • Starí ľudia: psami sú povzbudzovaní v telesnej aj duševnej aktivite. Pomáhajú predchádzať pocitom osamelosti, pocitom nepotrebnosti a sociálnej izolácii.
  • Depresívne osoby: pes pomáha získať späť pohodu a radosť zo života, nájsť životnú úlohu, odvádza pozornosť od starostí, zjednodušuje sociálne kontakty.

Riadená kanisterapia

Pes sa stáva prostredníkom medzi liečiteľom (lekár, psychológ, liečebný pedagóg, rehabilitačný pracovník...) a pacientom, ktorý sa ľahšie skontaktuje so svojim klientom, z ktorým je za iných okolností ťažké nadviazať kontakt (pri autizme, depresii, downovom syndróme).
Pes kladne pôsobí na psychiku pacienta a je motiváciou pre ďalšie cvičenia (napr. pri mozgovej obrne – precvičovanie jemnej a hrubej motoriky). Dnes je kanisterapia pomerne známou a vo svete stále viac využívanou metódou alternatívnej terapie. Jej základy spočívajú v motivácii a následnom silnom emocionálnom zážitku pacienta.

Využitie kanisterapie v praxi

Kanisterapia sa môže využívať pri akejkoľvek diagnóze, využitie je veľmi široké s klientmi s rôznym stupňom postihnutia, v psychologických či logopedických poradniach, v denných stacionároch pre deti, mládež, ale aj dospelých, domovoch dôchodcov, v pedagogickej praxi pri deťoch s rôznymi poruchami správania i v nemocniciach s dlhodobo chorými pacientmi.

  • Pacienti s detskou mozgovou obrnou (DMO): pes sa stáva nielen priateľom, ale aj motiváciou k pohybu a rehabilitácii. Je zdrojom nových podnetov, spestrením života. Odvádza pozornosť od vlastných problémov. Vychováva k zodpovednosti a k empatii.
  • Starí ľudia, domov dôchodcov: starší ľudia často trpia depresiami, pocitmi nepotrebnosti, straty motivácie ďalej žiť. Psy prebúdzajú v týchto osobách pozitívne emócie. Sú zmenou v zabehaných koľajach ich života. Umožňujú telesný kontakt. Zlepšuje sa vzájomná komunikácia obyvateľov domova dôchodcov, spoločná radosť uvoľňuje často napäté vzťahy. Pre niektorých je psík zdrojom relaxu, so psom sa maznajú a hladkajú ho. Pre iných zase aktivity: štvornohý terapeut aportuje, behá, nabáda k pohybu, spoločným hrám, prechádzke. Znižuje sa potreba vyžadovania pozornosti od ošetrovateľov. U ľudí trvale podráždených výrazne klesá miera agresivity voči okoliu.
  • Mentálne postihnutí: pes udržuje duševne zaostalého človeka v pozornosti dlhšie ako iné objekty, pozoruje a skúma ho. Udržuje ho v aktivite. Dotyky a hladenie uspokojujú potrebu po nežnosti, ktorá je u nich mnohokrát zvýšená. Je výchovným prostriedkom: ako sa správne chovať k zvieratám, neskôr k ľudom. Zvyšuje samostatnosť a zodpovednosť. Motivuje k rehabilitácii a rozvoju jemnej motoriky (hádzaním loptičky, hladkaním, napodobňovaním činnosti psa…), podnecuje k naháňaniu a skákaniu pri hre a tým k rozvoju motorických schopností. Prispieva k zníženiu osamelosti a uzavretosti, podporuje spontánnosť prejavu. Zvyšuje neverbálne komunikačné schopnosti mentálne retardovanej osoby.
  • Autisti: do seba zahĺbeným autistickým deťom aj dospelým pomáha pes obracať ich pozornosť navonok. Vytrháva ich z ich vnútorného psychického sveta. Zmierňuje ich agresivitu voči okoliu. Zlepšuje sa spoločenské správanie autistickej osoby.
  • Deti a dospelí v nemocnici: zvieratá v cudzom prostredí nemocnice predstavujú spojenie s vonkajším svetom. Zmäteným, rozrušeným a depresívnym osobám pomáhajú komunikovať. Sú rozptýlením v nemocničnej rutine, odvádzajú pozornosť od choroby, bolesti. Taktiež fungujú ako výchovný prostriedok.

Vždy záleží na vôli ošetrujúceho personálu a na pripravenosti nielen psa, ale aj jeho psovoda. Je veľmi dôležité vybrať si kvalitný kanisterapeutický tím, ideálne je, keď môže spoločne pracovať viac psov, najmä ak pracujú v kolektíve viacerých klientov.

Metódy

AAA(Animal Assisted Activities) poskytuje príležitosť pre motivačný, výchovný, odpočinkový alebo terapeutický prospech, zameraný na zvýšenie kvality života klienta.
AAT(Animal Assisted Therapy) je cielená intervencia, pri ktorej je zviera neoddeliteľnou súčasťou terapeutického procesu.

Hlavný rozdiel medzi oboma skupinami je, že zatiaľ čo výsledky AAA možno vyjadriť len v pojmoch radosti, spokojnosti a šťastia, výsledky AAT sú objektívne pozorovateľné a merateľné.

Ako vybrať správneho psa?

Kanisterapeutický pes sa nerodí, ale sa musí k tejto práci viesť. Je to práca náročná na odbornosť psovoda. Kým sa vydáte na cestu kanisterapie, je dôležité preveriť si odbornosť a spôsob práce CT-tímu (CT-tím = psovod + pes + odborný pracovník).

Terapiu nikdy nevedie psovod so psom sám. Musí byť vždy prítomný lekár, fyzioterapeut či iný odborný pracovník, ktorý určuje spôsob práce. Psovod zodpovedá za správanie psa, jeho zdravotný stav, hygienu a bezpečnosť.

Terapeutické psy sú vyberané už ako šteniatka, hneď ako je možné rozoznať povahu psa a jeho vrodené povahové vlastnosti. Na tie vplýva aj napríklad fakt, či boli odchované v rodinných podmienkach alebo v kotercoch. Ranná socializácia má najväčší vplyv na ich neskorší psychický vývin. Pes terapeut musí spolunažívať vo vnútri príbytku, aby nebola narušená väzba na ľudí a rozvoj inteligencie. Ak by žil psík vonku vo svojej búde, nezískal by dostatok podnetov. Ak by žil psinci s inými psami, tak by sa prispôsobil svojmu druhu a schopnosť vcítiť sa a komunikovať s ľuďmi na potrebnej úrovni by stratil.

Výcvik psov pre kanisterapiu

Psy sa začínajú cvičiť v šteňacom veku a to v základnej ovládateľnosti, kde musia svoje schopnosti preukázať zložením predpísanej skúšky, testom povahy a až potom sa psík cvičí na kanisterapeutického psa, absolvuje špeciálny výcvik, t. j. okrem základnej poslušnosti (sadni, ľahni...) musia vedieť prinášať rôzne predmety, dať „pac“, zatancovať, čím upútajú pacientovu pozornosť.

Pacienti tým, že dávajú psom povely, získavajú sebavedomie a nového priateľa (psa), ktorý ich motivuje na ďalšiu spoločnú prácu. Hádzaním aportov, starostlivosťou o srsť a podávaním odmien si pacient precvičuje jemnú motoriku, dávaním príkazov (povelov) je nútený rozprávať. Pes súčasne podporuje psychiku pacienta tým, že zabraňuje pocitu samoty, pri depresii pacient často získava nový zmysel života.

Akýkoľvek prejav agresivity na ľudí, iných psov a zvieratá psa z výcviku definitívne vyradí. Žiadny pes by nemal mať certifikát o absolvovaní špeciálneho CT výcviku a záverečnej skúšky starší ako dva roky.

Uplatnenie kanisterapie

  • Jemná motorika - pacienti si precvičujú jemnú motoriku odmeňovaním psov, používajú sa malé granule; česanie srsti; nasádzania a rozopínanie obojka, hádzanie loptičky.
  • Hrubá motorika - prekračovanie psa, podliezanie, slalom medzi psami,...
  • Polohovanie so psom - najúčinnejšia aj najnáročnejšia metóda, pri ktorej dochádza k priamemu fyzickému kontaktu psa a pacienta, ktorý sa doslova obloží psami (psy sa prikladajú na miesta, kde je pacient schopný najviac prijímať teplo a energiu od psa). Polohu pacienta určuje rehabilitačný pracovník podľa potreby pacienta. Malo by sa vykonávať v známom prostredí, aby nebol pacient v strese. Počas polohovania dochádza:
  1. k navodeniu krásnych pocitov,
  2. k upokojeniu (najmä u hyperaktívnych pacientov),
  3. k zahriatiu (najmä končatiny bývajú studené),
  4. k uvoľneniu (ruky – päsť, nohy – natiahnuté),
  5. k oživeniu mimiky,
  6. k zvýšeniu citlivosti,
  7. ku skvalitneniu a prehĺbeniu očného kontaktu,
  8. k prehĺbeniu dýchania (synchronizácia so psom) a tým aj k lepšiemu prekrveniu, čo má sekundárny vplyv na uvoľnenie,
  9. k ľahšiemu prijatiu inej polohy, ktorú pacient inak odmieta.
  • Logopedická poradňa - malé deti veľmi dobre spolupracujú, ak slovo, ktoré majú správne vysloviť, má nejakú spojitosť so psom, ktorého si obľúbili (napr. pri vyslovovaní „r“ – Povedz meno psíka. Rony. Aký pes je Rony? Labrador retríver). Pri správnom vyslovení môže dieťa psa odmeniť. Na takto vedenú hodinu logopédie sa dieťa teší a usilovne trénuje aj doma, aby psovi urobilo radosť.

Kde hľadať kanisteraupeuta

NázovKontakt
AniteraWeb 
CanisterapiaTeamWeb 
Kynologický klub EkoiuventaWeb 
Slovenská asociácia psích terapeutovWeb 

Súvisiace články

Viac o kanisterapii na modrykonik.sk

Použité zdroje

  1. http://www.solen.sk/pdf/Fridrichova.pdf
  2. https://sk.wikipedia.org/wiki/Canisterapia
  3. http://www.uvplp.sk/Co-je-canisterapia.143.0.html
Pomohol ti tento článok?
 / Nie

Skúsenosti s kanisterapiou

Máš skúsenosť s kanisterapiou?
Podeľ sa o ňu a pomôž tak ostatným mamičkám.
Napíš svoju skúsenosť