5,5-ročný syn v pestúnskej starostlivosti má ADHD. Čo robiť, aby neubližoval súrodencom a rodičom?

Dobrý deň,

5,5-ročný syn má diagnostikované psychiatrom ADHD. U neurológa bolo EEG v norme, ale podľa správania tiež zhodnotila ADHD rovnako aj psychologička v CPP.

Je u nás v pestúnskej starostlivosti, čiže ešte stále zvažujeme, či nejde skôr o ptsd (mesiac bol sám v nemocnici, potom u profi matky a v 9. mesiacoch prišiel k nám, v období silnej separačnej úzkosti vo vzťahu k profi mame).

Sú na Slovensku niekde odborníci, ktorí toto vedia odlíšiť?

Skôr koná ako si premyslí, často sa udrie, spadne (kľudne aj sediac pri obede napríklad, ale aj pri hre, či bežnom pohybe) - trápi ho to.

Dá sa mu s tým nejako pomôcť?

Máme ešte dve menšie deti, tie sa narodili nám. Obsedantne nadáva - nám aj im (hlupák, ty hovno, ty špina). Je to aj do 100x za deň, čo sú také slová u nás. Veľmi nás to trápi najmä kvôli mladším, že musia žiť v takejto atmosfére. Je to jeho reakcia na to, keď sa mu niečo nepodarí, alebo keď čokoľvek nie je ako on chce. Hranice máme pevne od malička. Vie, že keď niečo poviem v dôležitej veci, tak to platí a plač krik ani nadávky to nezmenia.

Okrem toho máva časté záchvaty hnevu, napríklad stoličkou urobil dieru do dverí. Plus strašne kričí, vytvára naozaj nepríjemné prostredie. Keď sa nahnevá, hádže po nás veci a žiaľ jediné, čo pomôže, je zamknúť ho v inej izbe. Tak, že len my odídeme preč, alebo poviem, aby odišiel, to absolútne nefunguje. Príde za nami a hádže čoraz väčšie a ťažšie veci, vykrikuje nadávky a podobne. Keď bola mladšia dcérka maličká, musela som ho často zamknúť pri kŕmení v inej izbe. Ak totiž sedel pri nás (aj keď som mu pripravila nejakú aktivitu, či snažila sa čítať mu), pchal sa poza mňa k nej, aby ju škriabal na nohe, alebo mi vyťahoval cievku, ktorou som ju kŕmila. Pri dokrmovaní cievkou potrebujem dve ruky, nemám ako ešte aj brániť ju alebo strážiť, aby neodstrkoval fľašu položenú pri nás a podobne. Ak som len ja odišla, prišiel za nami, ak som sa ja s ňou niekde zamkla, celý čas kŕmenia trieskal na dvere.

Neustále vyžaduje pozornosť (aha, pozri). Hrať sa ho baví iba "robiť akciu" (nejaké predstavenie, spev, tanec, klaun), nič, čo by nevyžadovalo pozornosť druhých - s autami či stavebnicou sa zahrá len ak sa mu pri tom niekto venuje, že je v tom sociálny prvok. Ešte má rád knihy - pri tom vydrží dlho, keď mu niekto číta a niekedy aj sám si dlho pozerá knihy.

Kreslenie a čokoľvek s jemnou motorkou nemá rád a nejde mu.

Mladším ubližuje aj fyzicky, škrabnutie, buchnutie, aj keď boli maličké bábätká. Včera napríklad 2,5-ročnej, keď som ho prosila, že ju ešte má nechať spať, lebo je veľmi chorá, z ničoho nič prišiel obliať hlavu studenou vodou. Keď bol chorý on pred týždňom, starala sa o neho, nosila mu veci, hladká, prikrývala. Teraz má ona už 5. deň horúčky do 40°C. Keď si odbehnem od nej ležiacej na záchod či niečo vziať do kuchyne, skoro vždy ju rozplače. Škrabne, buchne ju niečím, alebo aspoň tesne vedľa nej niečím búcha po posteli, na ktorej leží a ona sa samozrejme bojí. Neprestane ani keď ona už plače, ani keď mu ja poviem, aby prestal, až keď ho dotiahnem od nej. Potom začne ziapať, že sme všetci sprosté hovná.

Ako "prirodzený následok" či trest nefunguje nič. Vie, že ak rozhadzuje jedlo, tak potom už buď nedostane nič alebo nič "špeciálne", nejakú dobrotu. Vyzerá to tak, že sa na niečo nahnevá a začne rozhadzovať alebo poučiť v rukách jedlo. Upozorním ho, aby s tým prestal, poviem následok a on začne ešte viac. Potom nám ešte vynadá a je nešťastný, lebo on nič nemôže.

Má rád kontaktné hry so silným dotykom, napríklad na sendvič, že si mám na neho ľahnúť a on je akože chlieb a ja šunka a podobne, zápasenie s ockom a podobne. Nedokáže ich opustiť, akokoľvek dlho to robíme, aj ak ukončíme postupným prechodom do niečoho kľudnejšieho, väčšinou je nakoniec krik a hnev.

Empatiu nemá podľa mňa žiadnu, to nás desí najviac. Vôbec mu nedochádza, že to, pri čom sa on cíti zle, tak rovnako zlé sa cíti aj druhý ak mu to spraví on. Buď mu to nedochádza, alebo mu je to jedno. Keď trápi bábätko tým, že si sadne oproti nemu a rýchlo priblíži tvár k jeho tvári na vzdialenosť tak 1cm a popritom zaziape z celej sily - a to opakuje, kým bábätko nedám z dosahu. Keď som mu skúsila viackrát ukázať, že pozri, robíš mu toto, tak sa strašne zľakol a zahnal sa na mňa a vynadal mi. Poučenie z toho žiadne, že ako sa to aj tebe nepáči, preto to nemôžeš robiť.

Vnútorná motivácia nič, má vysokú mieru frustrácie, keď mu niečo nejde.

V CPP práve dokončil hrovú terapiu, výsledok viditeľný žiadny. So mnou dávnejšie absolvoval filiálku, tam hrovú polhodinku má rád, doteraz si ju zvykneme spraviť. Možno hrová polhodinka ako odmena by v niečom fungovala, ale pokiaľ viem, tá nemá byť ničím podmieňovaná.

Ešte sme neskúsili prejsť vyslovene na systém odmien, za čokoľvek, motivačných.

Mohlo by to fungovať?

Ako odmena by pre neho mohlo fungovať nejaká "mňamka", tiež pozrieť si niečo (bežne nepozerá, resp. raz denne niečo môže ale často to zrušíme, keď opakovane ubližuje), tiež čas len so mnou (ale to neviem, či dávať ako odmenu, príde mi to ako opak bezpodmienečnosti), má rád darčeky, čiže sľúbiť nejakú maličkosť ak vydrží neublížiť (lenže to celý deň nevydrží a zase kupovať 10 veci denne).

Máme skúsiť celý deň hodnotiť po hodinách?

Že plus alebo mínus a večer vyhodnotiť a čo preváži, tak podľa toho?

Lebo akonáhle si uvedomí, že hups, tak už nič, tak potom už schválne robí ešte viac zlé (je to ako keď sa snažím schudnúť a zjem hrozienok v čokoláde a potom mám pocit, že už je to aj tak jedno a dám si celú tortu.

V CVI nám neponúkli nič, aj keď sme chceli, iba seminár o senzorickej integrácii, ktorý mi veľa nepovedal. Iba to, že je hyposenzitívny na taktilné podnety, preto jeho dotyky a podobne sú silnejšie, často až nepríjemné, teda že nie vždy, keď ublíži, tak je to náročky. Možno sa tak správa aj preto, že keď bol menší tak aj my sme často vyhodnotili buchnutie ako že urobil, čo nemá, hoci to nebolo úmyselne z jeho strany. Aj teraz často jeho kamaráti majú pocit, že im ublížil, aj keď to je z jeho strany len omyl, len neodhadnutý dotyk. Možno preto teraz viac ubližuje, lebo už prijal, že je "ten zlý". My sme mu nikdy nepovedali, že je zlý. Hovoríme mu, že je dobrý Boží chlapček, len občas robí niečo zlé. Priznám sa, že ale už som mu povedala párkrát aj jeho slovami - že po tom, ako na nás kričal nadávky a do toho ešte povedzme niekomu schválne ublížil (alebo aj nie schválne, ale keď mu hovorím, že nesmie bábätko nosiť a dvíhať a on vystriehne nestráženú chvíľku a dvihne ho a spadne s ním, hoci mu ešte stihnem povedať, aby ho pomaly položil, nepoloží, ide ďalej a spadne, skôr než stihnem prísť - to tiež nie je celkom neúmyselne, lebo chápem, že mu samému nenápadne, ale keď ho upozorním, že to je nebezpečné, je to už schválne ďalej, že ho nepoloží, neposlúchne, pád je už len následok..) - tak, že po tom som mu bežiac za plačúcim bábätkom povedala, že je fakt sprostý, alebo keď sa vyslovene smeje na tom, ako je niekomu ťažko, tak som povedala, že je chudák, čo neznáša. A áno, dostal už aj po zadku, aj facku viackrát. Výsledok žiadny a hlavne nechcem to robiť, viem že to ubližuje jemu aj vzťahu.

Čítali sme Od strachu k láske. Je to super na pochopenie, čo sa v ňom deje, ale žiadne fungujúce rady sme tam nenašli.

Ešte chodíme v Bratislave do Avare centra, ale tiež nebadám nejakú zmenu v správaní. V jemnej motorike áno, aj sa už občas vie prekonať aj skúšať robiť niečo, čo mu hneď nejde.

Existuje ešte niečo, čo by sme mohli skúsiť?

Nejaká terapia, ideálne kde by robili aj s nami ako rodinou. Kontaktovali sme aj nejaké centrum rodinnej terapie či ako to bolo, ale tam že len filiálka a hrová terapia, že nič iné sa najbližšie roky nedá.

Berie Esprico, teraz sme skúsili k tomu horčík a B6. Dostal Risperidón, ale nechceli sme ho dávať skrz váhu. Tam hrozí nárast hmotnosti a on už teraz je na hranici obezity. Aby bol v škôlke kľud, tak ho nechajú zjesť viac a potom veľmi priberá. Teraz čo je 2 mesiace skoro stále doma, schudol 2 kilá, lebo stravu riešim len ja. Nie je to chlieb 2x denne a k tomu knedle na obed. Tiež sme nechceli, lebo to nie je dlhodobé riešenie.

Je šanca, že ako dozrieva CNS, tak ho už nebude treba?

Skúšali sme ho 2 týždne, keď mal ťažké obdobie, neviem, trochu to asi fungovalo, ale nie veľmi. Dnes práve sme ho začali znovu dávať s tým, že skúsime dlhšie a popritom sledovať váhu.

Som totálne už odpojená od neho, teraz po 2 mesiacoch, kedy skrz vianočné prázdniny a následne choroby je skoro stále doma, ho už doslova neznášam. Snažím sa ho objať, pohladiť, má rád masáž, ale už ho tu proste nechcem. Nechcem, aby tieto naše ďalšie, také maličké, deti museli vyrastať v takomto prostredí. Nechceme ho dať preč, hoci právne by to bolo možné úplne jednoducho, ale proste tu má domov. Hoci som opísala len to zlé, sú aj pekne chvíle. Súrodencov má rád, bojí sa o nich, keď niečo. Keď sme s ním jeden na jedného, je to fajn. Vie byť vtipný, aj starostlivý, je rád, keď môže pomáhať (ale nie tak, že keď ho o niečo poprosím, iba ako on chce, hlavne učiteľkám v škôlke, tam musí mať nejakú "dôležitú úlohu"). Keby sme boli len ja a manžel, tak ok. Ale strašne mi je ťažko a nahnevane z toho, ako takéto prostredie ubližuje našim ďalším deťom. Ako musím často na neho zakričať, aby prestal, lebo povedzme sa mi nedá hneď ísť zachraňovať situáciu a kým vyslovene nezrevem, tak neprestane ubližovať (stále sa snažím najprv pekne, s rešpektom, aj pomenovať emóciu, ale jeho to len hecuje).

Ďakujem