Prečo sa trojročné dieťa bije po hlavičke?

Zodpovedané
7. jún 2022

Dobrý deň,

mám syna, ktorý bude mať v lete 3 roky. Je trochu hyperkatívny a málo poslúcha. Bežne sa aj vonku rozuteká a neposlúcha. Nevadí mu ani keď ma nemá v dohľade. Tak isto neposlúcha, že nemá biť deti a podobne.

Keď nepomohlo dohováranie (čo nepomáha nikdy u neho), tak občas dostal od muža alebo odo mňa po zadku. Viem, že sa to nemá a nechcem byť rodič, ktorý bije svoje dieťa, no niekedy mi už vážne praskli nervy. Napr. Hádzanie sa v obchode na zem, trieskanie vecami o zem, bitie mňa alebo rovesníkov, utekanie...

Posledné 2 týždne pozorujem, že keď zvýšim na neho hlas, alebo ho za niečo karhám (hoci aj bez kriku ), tak on sa začne sám biť po hlave. Netuším, kde to videl a ani prečo to robí. Vysvetľujem mu stále dookola, že sa nemá biť po hlavičke. Stále to robí dookola pri takýchto príležitostiach. Neodpovie prečo to robí, pretože rozpráva len pár slov.

Je to následok toho, že občas dostal po zadku, alebo to videl niekde?

Bol asi 2x v jasliach, tak dúfam, že to nemá odtiaľ.

Ako ho od toho odnaučiť?

Akú metódu zvoliť, keď znovu urobí niečo zlé?

Ďakujem

Dobrý deň,

synček je aktuálne v období vzdoru. Niektoré deti svoju frustráciu z toho, že niečo nemôžu alebo nedokážu vyjadrujú cmúľaním prsta. Niektoré detičky potrebujú svoje emócie ako keby vyvážiť fyzickými vnemami, že sa hádžu o zem prípadne tlčú do hlavičiek a pod. Niektoré dieťa má svoj temperament viditeľne silnejší. Následne aj jeho vôľa je potom neoblomná, preto práca s ním na zmene je trochu ťažšia.

Pripravte sa však psychicky na to, že možno toto obdobie bude pre vás náročné. Snažte sa nájsť aj čas pre seba a učiť sa zvládať aj svoje vlastne emócie. Tým svojmu dieťaťu rozhodne pomôžete.

Jeho správanie ešte rozhodne nie je zlomyseľné. Nevie si predstaviť v mysli dopredu, že keď urobím toto, tak tým sa moji rodičia budú cítiť zle. Jeho mozog toho ešte jednoducho nie je schopný. Koná impulzívne a robí činnosti, ktoré ho fascinujú.

Pripravte sa však psychicky na to, že možno toto obdobie bude pre vás náročné. Snažte sa nájsť aj čas pre seba a učiť sa zvládať aj svoje vlastne emócie. Tým svojim deťom rozhodne pomôžete.

Najviac mu pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohol vaše správanie neskôr napodobňovať. Aj keď sama dobre viem, že je to niekedy veľmi ťažké ak vám urobí cirkus aj 50x do dňa, no s takýmto prístupom by sa tie emočné výbuchy mali redukovať.

Synove správanie vás dostáva určite do stresu. Vtedy máme najčastejšie tendenciu buď utiecť - útočiť. Rozhodne v prípade dieťaťa radšej na chvíľu utečte (odíďte do inej miestnosti) ako keby ste mali reagovať agresívne. Ak sa aj taká situácia stane dôležité sú tzv. korektívne skúsenosti - prebrať si to s dieťaťom (bola som nahnevaná, viem nemajú sa takto riešiť veci, chcem sa ti ospravedlniť a pod.).

Syn v tomto veku rozhodne potrebuje pevné, ale zároveň láskavé hranice vo výchove. Hranice by mali byť jednotné aj s manželom. Myslíte na to, že keď už zadáte nejakú hranicu, tak nemôžete z nej povoliť.

Ak si za hranicou nestojíte, tak dieťa bude svoje nevhodné správanie iba stupňovať a nebude vás brať vážne. Preto pozor na to, keď sa ako keby "vyhrážame" a potom to aj tak nesplníme. Napr. Poviete mu, že mu nejakú vec zoberiete, keď neprestane a nakoniec sa to aj tak nestane. Vec mu necháte, pretože rezignuteje.

Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Teda kritizujeme správanie, nie samotné dieťa. Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí. Mali by ste byť synovi príkladom, ako sa vyhrotené situácie riešia.

Následne:
1. Prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu.
2. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe.
3. Dám nejaké možnosti výberu.

Napríklad: Áno, ja ti rozumiem, že sa ti táto hračka zdá veľmi zaujímavá, chcel by si sa s ňou hrať. Ja ti to nedovolím, pretože sa bojím, že by si si ublížil. Môžeš sa hrať s...

Postarajte sa teda o to, aby z každého záchvatu sa naučil niečo pozitívne. Takto reagujte aj v prípade búchania do hlavičky. Len dbajte pri tom na zvýšenú bezpečnosť a vyčkajte kým hnev prejde s ním. Môžete mu tiež zadať hranicu: Rozumiem ti, že ťa to nahnevalo/rozrušilo/si smutný, ale nedovolím ti búchať sa do hlavy. Kľudne mu aj pridržte ruky, objímte ho a pod. Keď sa hneváš, môžeš si udrieť do vankúša, môžeme spolu hnev vyskákať, odfúknuť a pod.

Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládol. Alebo: Vidíš spoločne sme to zvládli a pod. Následne sa už ku tomu nevracajte a dbajte na to, aby sa s každým výbuchom emócií niečo naučil.

Dôležité je poznamenať, že toto vzdorovité správanie by sa malo so stúpajúcim vekom redukovať. A preto v prípade, že si nebudete niečím istá, nebudú fungovať žiadne metódy vyhľadajte pomoc.

Veľa zdaru.


Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička