❄ Našla som dnes náhodou na internete tento obrázok a odrazu sa mi zo spomienok vynoril obraz. Obraz skutočnej zimy v skutočnom svete plnom skutočných ľudí skutočne sa tešiacich na príchod skutočných Vianoc. Keď som bola dieťa večery v období Vianoc u nás vyzerali presne takto - dedina bola plná ľudí, na potoku sa korčuľovali deti, ale pridali sa radi aj dospelí a kto nemal korčule ten sa kĺzal, kde bol kúsok miesta tam sa hral hokej a keď miesto nebolo hral sa aj na chodníku, stavali sme iglu a snehuliakov na ktorých sme nenápadne odnášali mamám z kuchýň mrkvy a zháňali uhlie na oči, vianočný stromček pred kostolom osvetlený pár obyčajnými farebnými žiarovkami sa nám zdal ako úplný zázrak a nebeský posol Vianoc a nemohli sme z neho spustiť oči, kradli sme babkám papuče v ktorých sa najlepšie šmýkalo, sánkovali sme sa na všetkom od zadku až po igelitové vrecia naplnené senom, olizovali sme cencúle, hádzali sa do ohrnutého snehu, vyrábali v snehu stupaje obrov, tajne sme polievali chodníky, aby sa nám tam na druhý deň dobre kĺzalo, prechádzali sme sa až do omrznutia mihalníc a vychutnávali si vŕzgajúci sneh, ktorý napadol každý rok, ale každý sa nám zdal zázračný a neskutočný, sledovali sme jagavé hviezdy, chytali sme vločky a víťaz bol ten, kto chytil najkrajšiu, robili sme v snehu anjelov, pred odchodom domov sme s vyštípanými lícami zo seba striasali tony snehu, ale aj tak po nás zostávali vodné kaluže všade kam sme stúpili, doma sme ohrievali oziabnuté ruky a nohy a sušili mokré oblečenie s nosom na skle pri obdivovaní kvetov mrazu namaľovaných na oknách ... a boli to tie najkrajšie zimné chvíle na svete. Čisté ako sneh. A skutočné. Ako radosť v nás 🙂❄