Dalšie spomienky

Keď sme sa chceli zabaviť, stavali sme si vonku bunkre z diek a iných plachiet a nepotrebovali sme na to už hotové rozkladacie domčeky.
Deti z celej ulice sa hrávali hry ako Kráľu, kráľu daj vojačka, Sochy, Káva čaj rum bum a podobné a vôbec nám neprekážalo, že nemáme zapnutý počítač a dookola musíme robiť to isté, pretože vždy to bolo inak zábavné.
Zbierali sme céčka, guličky a športové kartičky hokejistov, futbalistov basketbalistov.
Tancovali sme lambadu, macarenu a hriešny tanec.
Ak sme túžili po nejakom frajerskom oblečení, naši rodičia museli získať bony a kúpiť nám niečo v Tuzexe po tom, ako si vystáli dlhý rad. Niektorí mali aj to šťastie, že mali príbuzných v zahraničí, ktorí im občas poslali nejaké malé potešenie.
Ale aj tak sme všetci mali len jeden sezónny "outfit", ktorý sme nosili takmer každý deň a nikto sa z toho nesmial.
Kto mal doma telefón, bol bohatý a telefonovať od neho chodili všetci susedia. Inak sme fungovali len na telefónnej búdke z ulice.
Po večerníčku sme poslušne ľahli do postelí a spali a nehádali sa s rodičmi o tom, že chceme pozrieť aspoň kúsok z večerného programu.
Telefón, fotoaparát, kalkulačka, prehrávač hudby, herná konzola. Na toto všetko sme potrebovali päť samostatných zariadení, dnes nám na to postačí jeden smartfón.Keď sme chceli ísť s niekym vonku, zazvonili sme mu u dverí a vypýtali ho od rodičov a nedohadovali sme sa cez SMS-ky ani sociálne siete, bez ktorých sú dnešné deti stratené.
Patrick Duffy bol ten sexy pán z Dallasu a nie usadlý otecko z Kroku za krokom. A ten, komu sa podarilo vidieť večernú epizódu bol absolútny frajer!
Fičali sme na chlapčenských skupinách a odpadávali sme z New Kids On The Block, Backstreet Boys alebo N Sync.
Nemali sme doma desiatky hračiek, pri ktorých sme nevedeli s čím sa hrať a vždy sme vedeli čo robiť s tým málom, ktoré sme mali k dispozícii.
Ak sme sa chceli hrať trebárs na rytierov a nemali sme meč, tak sme si ho vyrobili a neutekali do obchodu kúpiť si ho v hračkárstve.
HDD našich počítačov mali takú veľkosť, že by sa na ne nevošlo ani 10 súčasných kvalitných fotografií. Mohli sme si na nich iba písať a kresliť v jednoduchom programe.
Windows 95 bol obrovská novinka, po ktorej každý nesmierne túžil a bol z nej úplne hotový.
Keď sme chceli vidieť fotky, ktoré sme nafotili, museli sme čakať niekoľko dní, pokiaľ nám ich vyvolali.
Vystačili sme si s rodnou slovenčinou a nepoužívali sme slová ako LOL, sqwelý, xrústik...
Emócie sme dávali najavo našou mimikou a činmi a nie pomocou smajlíkov.
Jediný počítač v okolí bol zväčša v škole a aj to s ním naraz robila celá trieda.
Nápadníci nám nevolali na mobil, ale nám zapískali pod oknom a každého sme vedeli rozlíšiť podľa jeho štýlu pískania.