Keď vstanete o 4.45 hod...

Tak toto sa mi stalo dnes ráno. Nechápavo som s rozmazaným pohľadom pozerala striedavo na hodinky a na postieľku, v ktorej uz sedela Hanička, naznačujúc mi, že chce dať dole spací vak a je pripravená ísť sa hrať. Neveríííííím....tak toto dnes neprežijem....skúsim ju ešte prehovoriť.....eee.....vidím, že to nemá zmysel, už je v obývačke. S rukou na srdci, nekontrolovateľne mi vyskočili emócie hneď pri jej prvom zamurčaní, keď sa jej nepodarilo otvoriť knižku na strane ktorej chcela.

A potom sa to stalo. Moje podvedomie, ešte asi v nejakej alfa hladine spánku, si povedalo, že dnes mám vlastne 2 možnosti:

1. takto to bude bude pokračovať cele doobedie, budeme jedna druhu vytáčať, resp. ona mňa, keďže ja som tá veľka a ona malá, budem nervózna, podráždená, budem chcieť, aby sa tento deň skončil....

2. ponúknem jej, aby mi spravila poriadne silnú kávu (fakt, ona miluje naberať lyžičkou do pohára Nescu), spravím si raňajky Bebe Dobré ráno nech som nabitá energiou celé dopoludnie, zahráme sa, o 6.00 dáme spolu prať (naplní práčku), neskôr povešiame prádlo na balkón (podavá mi štipce, medzitým nekontrolovateľne behá kade-tade), uvarim mäso (nič komplikované, bravčové na cibuľke s tarhoňou), púšťame si dookola a dookola húseničku (rehoce sa pri tom ako koza), zavoláme cez Skype babke a dedkovi (pochváli sa im novými slovíčkami), rozhodnem sa upiecť bábovku v novej macíkovskej forme (mieša vajíčka, ochutnáva múku, cukor, hrozienka), skládame puzzle, bublifukujeme, zjeme polievku a odoberieme sa na obedňajší spánok, kde do 4 min. je tuháááá...

Tak ja som si vybrala druhú možnosť a čuduj sa svete, zvládli sme to bez sĺz a emócii (mojich či jej). Vlastne sme spolu strávili viacej času hraním sa dnu (ísť von sa nám nechcelo) bez toho aby sme sa ponáhľali von v rámci nášho každodenného stereotypneho programu. Nie, nezaspala som teraz s ňou a nadávala som si zato v duchu stráááášne dlho.

A pointa toho vsetkeho? Všetko je v našej hlave, že ide o to ako sa človek nastavi, že fakt prenášame našu náladu, našu energiu na naše deťúrence, takže čím sme pokojnejši, tým to bude lepšie, že je super nikam sa neponáhľať, neplánovať, len byť spolu, hrať sa...

Možno si na mňa a tieto slova spomeniete, keď budete nabudúce (tak ako ja dnes) čítať o 5.30 v obývačke knižku Môj Macík 🙂

PS: Viem - mám len jedno dieťa, viem - môžem ísť spať cez obed s ňou, viem - je ešte len 14.00 a koooopec času do večera (ďalšia káva to isti) tak hádam sa to nezvrtne, nie - nechcela by som takto vstávať týždeň-dva, to by ma ten optimizum a múdre reči rýchlo prešli..