Som dobrá mama?

Otázka, ktorú si vlastne mnohé ani nikdy priamo nepoložíme... ale priznajme si, niekde tam vzadu v podvedomí, v každodennom živote, v jeden ten zlý deň, ktorý ma 500 hodín a nemá konca...človek zapochybuje. Či urobil dobre, či rozhodol správne, či nekonal unáhlene, či nespravil chybu.

V doterajšom živote matky som dostala dve poklony na moju rodičovský hlavu - poklony ktoré rozbúchali moje srdce a mierne podlomili moje nohy. Prvá prišla, možno prekvapujúco, od môjho svokra. "Si super mamka!" povedal mi na prahu svojich dverí, keď sme si po niekoľkých ťažkých prvých týždňoch nakoniec niesli našu Haničku domov. Mne sa leskli oči a už neviem, či kvôli významu jeho slov alebo od strachu ako to ja sama zvládnem. Ako sama zvládnem byt MAMA.

Ako sa vraví, prvý rok je ťažký, druhy je ľahší, tretí je za odmenu 🙂

Prvý rok bol ťažký - prešli sme si kadečím a byť dobrou mamou asi v tom roku znamenalo "len" naplniť všetky základné potreby bábätka. Prebaliť, nakŕmiť, ponosiť, v noci vstať, večer okúpať. Robila som viac - nenechala som vyplakať, venovala som maximum môjho života, energie malej osôbke vedľa mňa. Postupne sme sa spoznali, začali sa ľúbiť. Lebo nie každá je hneď mama, lebo nie každej to asi dôjde hneď na začiatku 🙂 Robila som menej - od únavy plakávala, nevedela som si predstaviť ďalší jedne deň ako cez kopirák k tomu dnešnému, chodila som predýchavať do obývačky nekonečné uspávania, mliečny štrajk, vychádzajúce zuby.

Druhy rok bol lepší - ako dve parťáčky, s režimom, s miliónom hodín strávených vonku, na piesku, v tráve, na prechádzke. Robila som viac - vymýšľala aktivity, prispôsobovala svoj život aby bola ona spokojná, fotila stovky záberov našich jedinečných momentov. Robila som menej - kričala som, sťažovala som sa, buchla dvermi, odišla sa vyventilovať pomedzi regále v obchode, strácala som trpezlivosť.

Prišiel tretí rok, zatiaľ určite ten najlepší a vyzerá, že aj za odmenu 🙂 Ale práve niekedy v tom čase si človek uvedomí, že tu už nestačí prebaliť, nakŕmiť, uspať. Z bábätka so zakladanými potrebami sa stal malý človiečik, s vôľou, vlastným rozumom, prejavujúci vedome emócie (či už pozitívne alebo negatívne). Robila som viac - rešpektovala ju, uznávala pocity, motivovala, túlila cez deň aj v noci, chránila. Robila som menej - kričala som viac, poznáte to...kričíte hoci váš mozog vám vraví, že je to nesprávne, bezvýznamne, človek si uľaví hlavne sebe, že dieťa nie je nahluchlé a bude počuť aj keď mu to poviete tichšie. A po "búrke", keď prichádzali tie výčitky, keď si bez emócii človek uvedomí, aké nesprávne to bolo...vtedy sa ozve ten hlas v hlave, ktorý sa pýta, či som dobrá mama.

Lebo tá zodpovednosť, ktorú máme voči deťom, je veľká. Zodpovednosť za to, čo nehmotné im dáme do života, ako sa k nim chováme, ako nás vnímajú a akú dôveru v nás majú, čo si budú pamätať, akých ľudí z nich spravíme...

Tu niekde prišiel druhý kompliment na moje materstvo, priamo od môjho manžela. Keď som sa ho zo srandy opýtala, čo sa mu na našej Haničke páči najviac, jeho odpoveď mi rozšírila zreničky a vyčarila na tvári úsmev. "To aká je šťastná". Len tak, vo všeobecnosti, šťastná ako jej základná vlastnosť. A vtedy sa zabúda na to, že práve pred týždňom mi v slabej chvíľke prebehla šialená myšlienka o predčasnom návrate do prace, zabúda sa na samo-nervozitu, kedy vás vytočí úplná drobnosť a vy ste zrazu nešťastná lebo...lebo...                                                                                                                                                                           A vtedy to dá celé zmysel.

Neviem presne aká je definícia dobrej mamy, koľko toho má zniesť, koľko chyb môže urobiť, či jej deti plaču alebo nebodaj či si poplače aj ona. Neviem či im vie nastaviť hranice a vie zvládnuť ich vzdor. Neviem či dobrá mama má niekedy všetkého plné zuby, či má výčitky svedomia a či kričí po deťoch, aj keby nemala. Ak je však dobrá mama tá ktorá miluje svoje dieťa viac ako svoj život, ak by taká mama nikdy nevrátila svoj predchádzajúci život bez detí, ak výčitky svedomia znamenajú, že jej konanie voči deťom nie je ľahostajné...tak OK. Spadám to tejto kategórie 🙂