A noci sú tu tiché

Posledná infúzia pred spaním. Sledujem posledné kvapky, kým zazvoním na zdravotnú sestru.

Sestrička je naozaj jemná, keď mi príde vymeniť kanylu. Nerobí to rýchlo, ale predcízne, pýta sa, či neštípe, nebolí...

Ako mladá mamička má však - ako človek - veľa porozumenia, keď cítim nepokoj, obavy, strach... Všetko ma to zaskočí. Usmieva sa na mňa, je milá. Keď ležím v bolestiach, a ešte neviem, čo bude...

Drží ma za ruku a pozerá na prasknutú žilu.

Všetko bude dobré, tu som na správnom mieste, tu ma 24 hodín denne monitorujú, sledujú, dávajú, čo treba. Ubezpečuje ma, a ja iba súhlasím.

Ďakujem.

Za každým úkonom ďakujem.

Nechá pootvorené dvere, z dola zvonia, ohlasujú ďalší príjem. Po chodbe počuť náhlivé kroky, to bude doktor, pozdraví sa okoloidúcej pacientke, ktorá sa v tichých papučkách presúva do izby. Na chodbe, celom oddelení zavládne úplné ticho. Po chvíľke prichádza na izbu ďalšia mamička; v strachu o bábatko plače, nedá sa to ovládať. 

Ešte chvíľku myslím na sestričku, na jej nehu, úsmev, na láskavosť, ktorou nás častuje, jej veľké porozumenie, ako chápe matka matku, že som prvýkrát v odlúčení od prvorodeného dieťaťa, môjho synčeka, aké je to ťažké pre nás oboch...

Z prvých hodín hospitalizácie sú dni, čoskoro týždeň.

Babatenko v brušku cíti nepokoj, prihováram sa mu, nech ešte vydrží, kým sa stav stabilizuje, sby mohlo prísť k mamičke, ku mne do náručia.

Po chvíli sa upokojí, driemka si, a ja sa utiekam myšlienkami k prvorodenému.

Myslím na jeho pocity, čo sa odohráva v jeho hlavičke.

Chápe to, viem to. 

Po pár minútach príde správa od mojej mamky, že zaspal pokojne a so slovami mama, príde, mama...

Tečú mi slzy od dojatia, a som nesmierne vďačná za symbiózu medzi nami, že sme takto prepojení...

Všetko zvládneme, a budeme v poriadku, s takými myšlienkami na hodinku zaspávam...

...pokračovanie nabudúce...