Len mať sa rád...

Mám sa rada. Naozaj.

Niekedy preto na ľudí pôsobím príliš sebavedomo. Alebo aj namyslene. Niektorí sa mi preto otočia chrbtom.

Ja som však na seba len hrdá. Viem si priznať keď som v niečom dobrá. Poviem to pekne nahlas.

Samozrejme, priznám si aj neúspech a zlyhanie. Príjmem ho. Je mojou súčasťou. A idem ďalej.

Nebolo to tak vždy. Bola to dlhá cesta. A stále po nej idem.

Ale už teraz môžem smelo povedať, že sa mám rada.

A toto som ja:

Smejem sa na hlúpostiach. Mám rada jednoduché filmy. Ale náročnú literatúru. Som bordelárka. Kreatívna. Milujem mlieko. Kazia sa mi zuby. Mám väčšie brucho ako by som chcela. Ale za to som hrdá na svoj zadok. Pekne maľujem a zle kreslím. Nie som organizovaná. Ale som dochvíľna. Milujem čokoládu. Niekedy som hádavá. Niekedy chcem byť sama. Niekedy plačem. Nadávam. Nemám všeobecný prehľad. Ale viem všekto o Disneyovkách. Snažím sa byť dobrou matkou. A asi som lepšou matkou ako partnerkou. Ale pracujem na tom. Rýchlo sa pre všetko nadchnem. Moja rodina je pre mňa všetko. Bojím sa lietať. Míňam veľa teplej vody. Som skôr chlapčenský typ. Mám viac kníh a plátených tašiek ako potrebujem. Som hlučná. Niekedy nepredvídateľná. Spontánna a akčná. Neznášam keď mi niekto je z taniera. Ťažko odpúšťam. Som tvrdohlavá. Úprimná, priateľská a empatická........všetko toto o sebe viem. A omnoho viac.

Som aká som. A mám sa rada.

Znie to jednoducho. Mať sa rád. Ono to však také jednoduché vôbec nie je. Je za tým mnoho. Spoznanie seba samého a prijatie sa.

Ľudia si vtvárajú vzžahy. So ženami. Mužmi. Deťmi. Tvoria priateľstvá, rodinné vzťahy, milostné.

Nemyslia však na tej najdôležitejší vzťah. Vzťah so sebou. Berú ho ako samozrejmosť. A práve vzťah som samým sebou je kľúčovým aj pri vytváraní iných vzťahov. Ak to vieme dať sebe, vieme to dať aj ostatným. Staneme sa prijímajúcejšími.

Nahliadnime do seba. Porozmýšľajme o sebe. Venujme si čas. Dajme si so sebou rande.

Kto som? A prečo?

Čo si myslím?

Je to môj názor? A stojím si za ním?

Čo mám rada? Čo nie?

V čom som dobrá? Určite mi aj niečo nejde.

Veľa krát som v niečom uspela. A ešte viac krát zlyhala.

Viem čo ma nahnevá. A rozosmeje. Zraní. Dojme.

Čo je pre mňa dôležité?

Otázok je mnoho. A odpoveď môžme nájsť len na jednom mieste.

Spoznajme sa. A príjmime. S chybami aj zlyhaniami. Úspechmi. Aj s radosťami.

Rešpektujme sa. A vážme si sami seba.

Máme obrovskú hodnotu.

Uspokojujme svoje potreby.

A odpúšťajme si.

Pozrime sa do zrkadla a usmejme sa na seba. Povedzme si niečo pekné.

Budujme aj tento vzťah.

Tak ako o každý iný, aj o tento sa treba starať. A najmä o tento.

Výsledok?

Láska na celý život 🙂

mickazebra

Alkohol je metla ľudstva.

Tak sa to vraví dlhý čas.

Zametá nami, nie sme jeho páni,

to on si robí sluhov z nás.

Chvíľu to býva sranda. Kým človek do toho nespadne.

Závislosť je raz taká. Vie strpčiť život poriadne.

Alkohol núti ľudí konať inak. Tak, ako by sme nechceli.

Muž kričí. A ženu bije. Normálne býva nesmelý.

Rodina stráca svojho otca a deti prichádzajú o matky.

Závislosť. Rodí sa v ľuďoch a v nich aj rastie.

Nejeden sme na ňu prikrátky.

Závislosť. To už neznie vlažne.

To nie je vypiť si. Do nálady a zas do normálu. Zas k sebe prísť.

Závislosť. To je veru vážne.

Blúdenie v kruhu. Konanie a slová, z ktorých môže duša hrýzť.

Závislosť. Z alkoholika je troska.

Človek, čo si tú metlu sám už nedrží.

Nekopme doňho ešte viac vás prosím.

Potrebuje niekoho, kto ho podrží.

Nie je to ľahké. Averzia je silná.

Pomôcť? Veď si za to môže sám!

Nech nepije, je to také ľahké!

Veď ublížil už toľko nám...

A liečiť sa nejde! Prečo?

To je otázka, čo v hlavách sa nám motá.

Prečo takúto zlobu nechá ukrajovať si zo života?

Nevie to inak.

A alkohol je sviňa.

Hoci odháňa všetkých blízkych preč.

Len s ním vie nájsť po večeroch reč.

Je to začarované. Porazení sú všetci, niet tu víťaza.

Niekedy stačí aj pol deci. A metly víťazia.

Alkoholizmus je choroba duše.

Skúša ju. Láme nastokrát.

Je oslabená z toho boja.

Nečakala, že jej to toľko sily bude brať.

Jeden sa liečiť nechce. Iný nevládze. Dôvodov majú veľa.

Trpezlivosť obom stranám prajem. Aby tá metla navždy odletela.

A nevyhrala. Nezmietla nikoho preč.

Aby človek s človekom našiel opäť spoločnú reč...

mickazebra

Svetlo v duši je náš vnútorný maják. Ochranca. Kým ho máme, máme sa.

Jeden chlapec. Alebo dievča. Človek. Ako ja alebo vy. Nahnevaný na celý svet. Smutný a sklamaný. Ide von, neužíva si to. Je vnútri, stále ho niečo zožiera. Ponorený do seba. Nerozpráva. Nechce. A ani nemá s kým. Nevšímajú si ho. Nepozerajú na neho ako na ľudskú bytosť. Nemajú ho radi. Chce byť úplne neviditeľný. Myslí si, že zlyhal. Cíti sa na dne. Prestal už veriť v dobro v ľuďoch. A čo je horšie, aj v seba. Úplná tma.

Chlapec. Dievča snáď. Skrátka človek. Ako ja, alebo aj vy. Možno býval kúsok od vás. Vo veďľajšom vchode. S vami.....

Buďme všímavejší. Zdvihnime hlavu. Obzrime sa. Prizrime. Prihovorme sa. Porozprávajme. A naslúchajme. Buďme ľudskí. A ľuďmi. Nesúďme. Chyťme druhého za ruku, za plece. Niekedy stačí len byť tam. Snažme sa pochopiť. Usmejme sa. Nás to nestojí nič, no pre niekoho to môže znamenať všetko.

Aká tenká je tá hranica...

Zažínajme svetlá v dušiach iných. Len svetlo dokáže dávať svetlo. Stačí iskra. Šírme ho.

Lebo možno raz bude zhasínať v našej duši...

mickazebra

Pamätám si, že na strednej som písala sloh na tému: „Priatelia sú rodina, korú si vyberáme sami“. Napísala som to celkom dobre a dostala som jednotku. Keď ak nad tým teraz rozmýšľam, vôbec to nie je také jednoduché.

Keby to tak fungovalo, jedným z mojich najlepších priateľov (a možno aj viac 🙂) by bol Johnny Depp. Ale nie je. Nepriali nám okolnosti. A hlavne, keď si vyberieme nejakého priateľa, musí si aj on vybrať nás.

Aby vzniklo priateľské puto, treba iskru. Chémiu. Vzájomnú sympatiu. A vybudovať vzťah. Lebo priateľstvo je vzťah. Ako každý iný. A tak, ako o každý iný vzťah, aj o priateľstvo sa treba starať. Lebo to, čo priateľom dáme, sa nám sto krát vráti. A o taký vzťah nikto z nás prísť nechce.

Dôvera. V každom vzťahu veľmi dôležitá. A v priateľstve obzvlášť. Otvára srdcia a dušu. Buduje blízkosť. Mocná a krehká. Keď ju raz zradíme, nedá sa to zvrátiť.

Spoločné zážitky. Posilňujú vzťah a vytvárajú spomienky. Smiech. Spoločná káva. Pretancovaná noc. Ubolené nohy v lavóri. Slzy. Telefonáty v ktorúkoľvek hodinu. Rozhovory. Ticho. Zábava aj nuda. Fotky. Vysokohorské túry aj krátke prechádzky. Nákupy. Filmový maratón. Spontánnosť aj plány. Bláznovstvá. Večery na lavičkách. Večenie psov. Sťažovanie sa. Radosť.

Moji priatelia sú moja rodina. Je to pre mňa niekto, kto so mnou ide na rozprávku do kina. Vyspevuje si so mnou detinské pesničky. Niekto, komu môžem zavolať s otázkou: „Nevieš, ako sa volá ten herec, ktorý hral vo filme s tým chlapíkom s veľkým nosom?“ Prídu, keď som smutná, aj keď som veselá. Pred priateľmi som sama sebou. Poviem im všetko. A aj si všetko vypočujem. Vravíme si pravdu. Aj tajomstvá. Priatelia ma majú radi takú, aká som. Podporujú ma, nech sa rozhodnem akokoľvek. Stoja pri mne. A ja stojím pri nich. Môžme sa na seba spoľahnúť.

Vzťah. Vzájomnosť. Dôvera. Zážitky. Bez masky a pretvárky.

Priatelia sú ľudia, ktorých cestu skrížila tá moja a odvtedy sa naše cesty umýselne stále prepletajú.

Mať priateľov je dar a vzácnosť.

Vážim si svojich priateľov. Neviem si bez nich predstaviť život. A som im vďačná za to, že tak ako som si ja vybrala ich, vybrali si aj oni mňa.

„Čau, ako sa máš“

„Ty, ja ti mám takú depku že až!“

Možno aj vy ste boli niekedy svedkom takéhoto rozhovoru, poprípade ste ho boli priamo účastní.

Takže.

Osoba z rozhovoru s najväčšou pravdepodobnosťou „depku“ nemala. Ono tento slangový výraz pre vážnu chorobu depresiu natoľko zľudovel, že ho používajú už aj na základnej škole malé deti. Potom to znie tak, že depresiu má skoro každý a že to nič nie je.

Chcela by som to trošku uviesť na správnu mieru, lebo ma to hnevá.

Depresiu má mnoho ľudí. To je pravda. Je veľmi rozšírená. Ale rozhodne to teda je NIEČO.

Depresia je choroba. Duševná. A veľmi vážna.

Postihuje celé telo, nie len dušu. Človeka paralyzuje. Nechodí vtedy na kávičky a neštebotá o tom. Nemá energiu.

Je unavený a smutný. Intenzívne. Stratený v hĺbke samého seba. Nevníma krásu. Ani šťastie. Štebot vtákov ani detský smiech. Nič. Prázdnota. Nechce sa mu už ani plakať. Ani ležať. Ani počúvať hudbu. Ani si vychutnáť skvelé jedlo. A tento stav trvá dlho. Nie je to len zlá nálada. Z tohto sa vyspať nedá. A netreba to zľahčovať.

Dá sa liečiť a to celkom úspešne. Avšak veľa ľudí pomoc nevyhľadá. Nechce hovoriť. Alebo si myslia, že to zvládnu sami. Že zajtra bude lepšie. Veď čo to je, taká „depka“. To dnes má kde kto. A tá hanba, že treba ísť k psychológovi. A brať lieky! No to určite.

Nie je hanba sa liečiť na depresiu, ani na inú duševnú chorobu. Depresia nie je prejavom slabosti. Ani zlyhania. A ani si človek za ňu nemôže sám.

Je to len zastávka na ceste k radosti. Len na tej zastávke treba nastúpiť na správny spoj a vydať sa šťastným smerom 🙂

mickazebra

Každý deň si umývame zuby. Aby sme zmyli baktérie a nános, ktorý sa na nich vytvoril, a tým ich aj ochránili pred kazmi. A tiež, aby boli biele, zdravé, aby sme vyzerali dobre. Ale staráme sa tak aj o svoje vnútro?

Včera mi prišiel email od môjho zubára, že už je čas ísť na preventívku. Na preventívke u všeobecného som už bola. A potom mi napadlo, aké by bolo fajn, keby nás niekto upozorňoval na to, že máme spraviť niečo aj pre svoje duševné zdravie. Postarať sa oň. Posilniť ho.

Obzvlášť v dnešnej hektickej dobe by to bolo dokonca veľmi potrebné, keďže dnes sa ľudia zabúdajú aj najesť a nieto sa ešte o seba starať.

Preto by som rada na tomto mieste apelovala: Starajme sa o svoju dušu! Následky zranenej duše sa niekedy liečia oveľa dlhšie ako fyzické zranenia. Treba im preto predchádzať.

Psychohygiena. Prevencia. Aby pri zvýšenom riziku naša duša odolala. Aby ju zmena nezaskočila nepripravenú.

Každému samozrejme pomáha niečo iné. Dobrá kniha. Vynikajúce jedlo. Prechádzka lesom. Zvieratá. Plánovanie. Manuálna práca. Kreativita. Spánok. Objatie. Vykecať sa. Nákupy. Zdravá strava.Fyzická aktivita. Tanec. Hudba. Stretnutie s priateľmi. Cestovanie. Dýchanie. Zmena prostredia. Film. Záhrada. Varenie. Bubnovanie. Stretnutie s rodinou. Zorientujte sa vo svojom okolí a budťe asertívni.

Nech už pre vás funguje čokoľvek, držte sa toho. Osvojte si to a pridávajte si ďalšie a ďalšie veci, o ktorých viete, že vás nesklamú. Že vás obrnia, ochránia. Ako gumáky v daždi 🙂

Buďte sami sebe lekármi duše a posielajte si email s pripomienkou. Každý deň je ten správny deň na psychohygienu. Začnite hneď 🙂

Prajem Vám krásne dni!

mickazebra