Začalo to slovami: "Pustime sa do toho." Viete, čo mám na mysli. Jednoducho posteľová rozkoš končiaca sa bolestivým pôrodom a krásnym pocitom užitočnosti v znamení matky. Lenže, náš príbeh presne takto začal, ale tým "happy endom" sa neskončil. Teda, dúfam, že ZATIAĽ sa ešte tak neskončil.

Myslel si, že sa to hneď podarí. A ja tiež. Aj keď som nemala predtým páru, ako presne funguje ovulácia a čo sú to plodné dni. A to už mám svoj vek. Pochopila som to až vtedy, keď sme si na chladničku s magnetkou z dovolenky z Talianska pripli ručne písaný kalendár. Poznámky boli nasledovné: krížik znamenal, že sme makali na novom člene rodiny, krúžok zase značil plodné dni, no a M, samozrejme, bolo to najhoršie - červená armáda. Začalo to júnom. Pokračovalo to ďalšími načarbanými pondelkami a číslami až do októbra. Nešlo to. Nedarilo sa. Taká poloha, oná poloha, čím väčší vankúš pod zadkom, tým lepšie, nohy hore dve hodiny, na záchod až po troch. Nič. Ideme k doktori. 

Mám PCOS. Kedy sme sa zoznámili? Asi pred dvoma rokmi. Nebolo to vôbec emotívne stretnutie. Keď to na mňa doktorka vybalila, mávla som rukou. Popravde, veľmi som jej nerozumela. Nikdy som predtým o syndróme polycystických vaječníkov nepočula. Verte mi, doteraz si nepamätám presný názov, aj pri písaní tohto článku som si ho musela vygúgliť. 

Nie som jediná, viem. Ale týka sa to aj mňa. Hlavne mňa. A teraz mi to už nie je jedno. Že vraj mám spodnú hranicu. Žiadna katastrofa. Deti budem mať, povedala doktorka. Nakoniec sa to podarí. Ale kedy? Koľkokrát budem rátať plodné dni? Koľko mesiacov budem so slzami v očiach pozerať na krabičku tampónov? Koľkokrát budem hľadať príčinu? Koľkokrát sa budem pýtať prečo?

A viete čo? Hnevám sa. Raz na celý svet, raz na matku, ktorá tlačí v kočíku rozkošné dieťa s červenými líčkami, inokedy na seba a hnevala som sa aj na Boha. Odpusť mi. Som veriaca. A modlím sa každý deň. Je ľahké uhádnuť za čo. Už ako malá školáčka som každý večer pred spaním spínala ruky a hľadela do neba so slovami: "Pane Bože, nech nie sú vo svete vojny, ochraňuj moju mamičku a ocinka, prosím Ťa, nech dostanem jednotku z písomky z fyziky, nech ja i sestra, keď raz vyrastieme, môžeme mať vlastné deti." 

Vravia, nemysli na to. Tiež hovoria, zamestnaj sa niečím, choď na dovolenku, nájdi si nový koníček. Kiež by to bolo také jednoduché...Roky utekajú, všetko naokolo sa množí a ja len stále dúfam.