Jedno vajíčko, dve, tri, štyri

Samozrejme, nič sa nedialo. Žiadna radosť z dvoch čiarok. A tak veľa sme vkladali do toho sebeckého vajíčka. No nevadí. Už sme si zvykli. Pokračujeme ďalej. Veď umelé oplodnenie to vyrieši a tie dve čiarky sa tam jednoducho objaviť musia. Aj keby ich tam mám sama dokresliť.

Pani doktorka nič nenechávala na náhodu. Keď som spomínala, že sme k nej chodili často, tak tentokrát sme tam boli ešte častejšie. Stále. Či to bolo v stredu o siedmej večer alebo v nedeľu na obed. Už sme si v čakárni dokonca obľúbili jedno kreslo, a keď náhodou tam na ňom niekto už sedel, tvárili sme sa urazene. 

Boli sme presvedčení, že tento mesiac ideme na to. Vajíčka pekne všetky rovnako narastú, pani doktorka ich odoberie, oni sa budú poslušne deliť, rásť a šup s nimi do mojej maternice, so zvyškom do mrazničky. Aké jednoduché, však? Injekcie som si poctivo pichala. Brucho som mala také nafúknuté, že podľa mojich odhadov som tam mala minimálne 36 vajíčok vo veľkosti tých slepačích. Takže žiadne malé čierne, ale široké tričko s Mickey Mousom, ktoré ocenili najmä deti v škôlke.

Tentokrát sme sa nemýlili. Ležala som na nemocničnej posteli s rukami preloženými na bruchu. Pribehli sestričky a už ma viezli na sálu. Tešila som sa. Pretože som vedela, že len tak nečinne nečakáme na zázrak a snažíme sa tomu dopomôcť. Že je tu nádej. A že veda je tak vyspelá a pomôže nám dostať sa do vytúženého cieľa. 

Prebudila som sa v nemocničnej izbe. Vo dverách sa objavil manžel s prekvapeným výrazom. Ani si poriadne nestihol vonku dať cigaretu na ukľudnenie a už som bola späť. "Tak," prišla i pani doktorka, "všetko prebehlo hladko a bez problémov," Usmiala som sa. "Vybrali sme 27 vajíčok," usadila sa vedľa mňa na posteľ. Tak to som nebola až tak vedľa s tými počtami. 

Bol to len začiatok. Počet pekný, ale uvidíme, koľko z nich vyberú a koľko z nich prežije. Ostávalo nám len čakať. Ako vždy.