Nezvaný hosť

Vybrali sme sa k našej doktorke. Už asi po 186krát. Navliekla som si papierovú sukňu a tie tenké papuče, z ktorých mali tuším len univerzálnu veľkosť. Natiahla som sa na kozu, rukami podoprela hlavu a zahľadela sa na čiernu obrazovku pred sebou. Pani doktorka vošla do miestnosti, potľapkala ma po kolene a natiahla si rukavice. Žmúriac hľadela na obraz mojej maternice a niečo tam začala pomocou myšky počítača premeriavať. Vitaj, cysta!

Bola ešte malá. Zopár milimetrov. Aj tak sa mojej doktorke veľmi nepáčila. Samozrejme, že ani mne, ale nechcela som už nič odkladať a psychicky som bola pripravená na umelé oplodnenie aj s tými všetkými injekciami a vecami okolo toho. "Nie je to až taký veľký problém," poznamenala doktorka a pritom hľadela do počítača, "ale radšej by som bola keby ju dáme von." To znamenalo ďalší mesiac odklad. Potom sa otočila a vzala do rúk veľkú knihu. Sadla si pred nás a na obrázkoch nám začala vysvetľovať, ako vlastne umelé oplodnenie prebieha. Ja som to mala naštudované v troch jazykoch. Perom behala po šmykľavých stránkach knihy a my sme sústredene na ňu hľadeli. 

Pani doktorka nám všetko podrobne vysvetlila. Napísala nám recept, názorne ukázala, ako treba pichať injekcie- hormóny na zväčšenie vajíčok a pekne sa s nami rozlúčila s termínov ďalšej prehliadky.