Tajomstvo - 1. kapitola

Irena

Keby Milan predsa len čítal knihy, ľahšie by si vypočítal, že na zneškodnenie osemdesiat kilovej ženy potrebuje vyvinúť oveľa väčšiu silu, než tú, ktorou sa na mňa zahnal. Ani on nebol žiadnou mušou váhou, no pár glgov borovičky mu urobilo škrt cez rozpočet. Priblížil sa ku mne odzadu, práve keď som pozerala Kriminoviny, avšak nerátal s tým, že ho uvidím v obrazovke televízora. Na tú nenávisť, ktorá mu na tvári priemerného štyridsiatnika vykresala výraz netvora, do smrti nezabudnem. Niežeby mi ostávalo veľa času. Už o pár minút mi vyprší exspirácia.

„Šibe ti?“ vyhŕkla som. Neviem, či som zo seba vôbec vytlačila tie dve slová, už mi po krku stekal prvý krvavý pramienok. Schytalo to ucho. S tým sa dá predsa fungovať. Rýchlo som sa vymrštila z vysedeného kresla, kedysi farby vanilkovej zmrzliny, z ktorej už nezaostala ani spomienka. Strach o vlastný život je ten najlepší motivačný prostriedok.

Inštinktívne som mu strelila zaucho. Skôr ho však zakymácalo z vypitého alkoholu, než z môjho chabého fyzického útoku. Iba čo ho to viac rozzúrilo. Možno keby som sa načiahla po popolníku z tvrdeného skla, ktorý dostal od kolegov k narodeninám, mala by som šancu prežiť. A proroctvo Na poslednú cigaretku, ktorý bol vygravírovaný na popolníku, by nemal kto naplniť. Ono sa ťažko fajčí s rozmliaždenou kotrbou. Milan do mňa začal búšiť tĺčikom hlava-nehlava. Spomenula som si na Toma a Jerryho, rozprávku, ktorú pozerali chalani, keď boli malí. Postavičky sa otĺkali kladivom a ani sa nezdalo, že ich to bolelo. Narozdiel od rozprávky som pocítila každý úder. Buchol ma po hánkach prstov, keď som si ukrývala tvár a tie mi v momente opuchli. Začala som sa báť. Asi sa na konci každá živá hmota usiluje o prežitie. Aj ten záchodový pavúk, ktorého som pripučila papučou. Viem, mala by som narýchlo zrekapitulovať svoj život, zamýšľať sa nad večnosťou a nemrhať vzácny čas malichernými spomienkami. Ešte som sa aj škodoradostne usmiala nad tým, že ten blbec poriadne nevie ani vybrať peniaze z bankomatu, netuší, ako sa varí lečo a triedenie špinavej bielizne je preňho španielskou dedinou. Bezo mňa bude úplne stratený.

„Skap už konečne!“ zúfalo zakričal. Vtedy som už ležala schúlená na koberci v embryonálnej polohe, v ktorej sa všetko končí, aj začína. Okolo mňa sa tvorila mláčka krvi a zvierače zodpovedné za to, že som bola schopná včas dobehnúť na záchod, akosi prestali fungovať.

„Aké príznačné,“ zasmial sa pološialene, „hovnom si bola, hovnom ostaneš,“ dopovedal a zahnal sa neviem koľkýkrát. Zvláštne, v živote mi nenadával. Mlčanlivo žil vedľa mňa a súvetie zo seba dostal len pri zmienke o počasí. Unikala zo mňa životná sila. Snažila som sa predstaviť si mladého Milana, ktorému nikto nepovedal inak ako Milo. Cez leto ho čaká maturita na elektrotechnickej, ten sa bude vedieť o seba postarať. Možno aj otcovi trochu pomôže.

„Otec, tu máš!“ ozvalo sa vo dverách. Keby som neležala na zemi a do očí mi nestekala vlastná krv, uvidela by som staršieho syna poddávajúceho otcovi kuchynský nôž. Fúha! Takto som si synovskú výpomoc zrovna nepredstavovala. Spravodajstvo preťal zvuk otravnej reklamy. Radšej by som umierala pri piesňach od Čechomoru. Asi nikto by nechcel zomrieť pri reklame na vylepšený saponát.

Milan sa na syna chvíľu nechápavo pozeral. Potom zobral ponúkaný nôž, priskočil ku mne, snažiac sa nestúpiť do telesných výlučkov a prudko ma pretočil na chrbát. Prekvapivo si pamätal, kde sa nachádza srdce. Áno, od hrudnej kosti to vôbec nie je ďaleko. Posledná myšlienka vôbec nepatrila Erikovi, synovi, ktorého nikdy neuvidím drať stredoškolské lavice. Niežeby na to mal. Len by som bola rada, keby bolo oňho patrične postarané. Z hlavy som nevedela dostať myšlienku na ten prekliaty popolník. Jedinú vec, ktorá by zo mňa miesto obete urobila vrahyňu, no na spätné rozhodnutia je už trošíčku neskoro.

Milan.

Človek po spáchaní hriechu nemyslí hneď na zlé svedomie. To je naplno prevalcované rozumom, ktorý má na robote iné veci, než sypať si popol na hlavu. V obývačke sme mali väčší svinčík než na zakáľačke brava. Krv sa rozprskla až k snehobielym záclonám. Vedel som, že keby som do nich strčil raťafák, zacítil by som vôňu škrobu. Irena sa aj v zatuchnutom starom dome snažila udržať nadštandardný poriadok. Veď sa ma aj nabuzerovala, ak mi náhodou na koberec spadla omrvinka z rohlíka. Po čase som mal po krk jej kázania. Pre dobro veci som sa však musel podvoliť a večerať v kuchyni. Nedbala na to, že mi medzitým unikali dôležité futbalové zápasy. Hneď ako to tu upraceme, urobím si obložené chlebíčky, ktoré ma nikto nebude nútiť jesť za kuchynským stolom. No mal by som začať odstránením najväčšieho odpadu. Manželkinho tela.

„V záhrade ju zakopať nemôžeme,“ ozval sa Milo, v tvári biely ako liptovská bryndza. Opieral sa o zárubňu, snažiac sa pohľadom ani nezavadiť o matkino telo. Hlas sa mu triasol, no aj tak som bol naňho hrdý. Ešte síce stále mohol zo zadného vrecka nohavíc vytiahnuť mobil, ktorý si vydrankal k osemnástinám, ale asi tušil, že keby zavolal políciu, stala by sa z neho takmer sirota. Erik by skončil u mojej sestry a nechať sa vychovávať ženou, ktorá si vo voľnom čase vyberá ornamenty do rakvy, asi nie je najlepšou predstavou šťastného detstva. Okrem toho... ale to už odbočujem od témy.

„Máš pravdu,“ odkašľal som si, pretože hlas sa mi nechcel vydrať na povrch. Asi som bol v šoku, v ktorom sa celá krv nahrnula do mozgu, pretože potrebuje rozmýšľať a popritom nevydalo na ostatné orgány. Bolo pár dní po dušičkách. Dosť neskoro na ryľovanie záhrady. Okrem toho stará klebetnica Nosáková, ktorá býva na druhej strane ulice, stále obsmŕda v okne a určite by mi neuverila, že v záhrade hľadám zabudnuté pálenô, ktoré tam zakopal môj starý otec. Za jeho čias sedliacky dom mohol pôsobiť hrdo. Nepálená tehla, malé okná a prechodné izby, ktoré nezabezpečovali súkromie. Vtedy sa asi nepočítalo s generáciou pubertiakov túžiacich po vlastnej izbe. Viem však, že nad dedovou prácou nejeden majster úctivo sňal čapicu. Teraz na chalupe nie je čo obdivovať. Vytŕča z poctivého radu zrekonštruovaných domov, ktoré sa zmenili na nepoznanie.

„Oco, počúvaš ma?“ Synovi sa odnechcelo postávať vo dverách. Čas hral proti nám. Erik bol na nedobrovoľnom jednodňovom pobyte u sestry, z ktorého sa vráti za poldruha hodiny. Dobre som si zistil, kedy chodí posledný autobus.

„Hej, len rozmýšľam.“ Vlastne som presne vedel, kam starú upracem. Tam, kde ju v živote nikto nenájde. Samozrejme, že na vraždu som sa vopred pripravoval. Aj keď v chalupe nebol ktovieaký luxus, nevymením predsa nadobudnutú slobodu za väzenskú stravu a pruhované pyžamo. Nie som až takým debilom.

„Zatiaľ ju šupneme do pivnice,“ oznámil som pokojným hlasom. Verím, že i policajt s inteligenčným kvocientom na hranici debility by ju tam išiel hľadať, len čo by vstúpil do dverí. Ale dúfal som, že skôr, ako o štyridsaťosem hodín, ešte nikomu chýbať nebude. Erika zajtra šupnem opäť do stacionára. Ak sa mu tam nebude páčiť, pár buchnátov do pokrivenej chrbtice mu pomôže zmeniť názor.

Starší syn len nechápavo krútil hlavou, no na papuľovanie nenabral odvahu.

„Zajtra pôjdeme nakupovať. Rušia tie malé stavebniny na kraji mesta, ponúkajú likvidačné ceny. Bola by to škoda nevyužiť,“ predostrel som mu časť plánu. Žiaden učiteľ však svojmu žiakovi neprezradí celé tajomstvo. Znalosti znamenajú veľa a čím menej informácií Milo dostane, tým lepšie. Nenadarmo som čakal s akciou do novembra, pregĺgajúc Ireninu hubovú polievku. Konečne som sa dočkal ľudových cien, pretože prerábka domu, to je hotový majetok. Milo len mykol plecami. Torzo tela sme zabalili do koberca. Nikdy by mi však nenapadlo, že vražda to je hotový masaker. Filmová podoba je priam selankou oproti tomu, čo sa dialo v našej obývačke. Bol som si vedomý toho, že krv a fekálie úplne z prašivých chlpov nevyčistím. Koberec musel padnúť pre dobrú vec. Aby sme sa vyhli susedkiným očiam, koberec sme hodili do pivnice, do ktorej sa vchádzalo uprostred kuchyne. Kedysi slúžila ako vínny sklad, no posledné roky sa viniču v okolí nedarilo. Jeden zo zbohatlíkov si v záhrade nasadil nejakú cudzokrajnú odrodu, ktorá s exotikou doniesla aj pliagu ničiacu všetok vinič navôkol. Irena mala o prvotriedny nocľah postarané.