Tajomstvo - 3. kapitola

Milan.

Otázka alibi mi nedávala spať polroka. Pri fantázii na úrovni črievičky papučkovej som mal veru čo robiť, aby som sa nezamotal. Pri sledovaní detektívok som objavil vraha až pri záverečných titulkoch, čo pri plánovaní vraždy nie je bohviečo. Samozrejme, že mi napadlo použiť internet. Ovládal som ho na úrovni priemerného chlapa, ktorý pol pracovného života strávil na stavbách v cudzine a teraz si spokojne maká ťahaním dvanásťhodinových zmien v neďalekom závode. Poznal som Facebook, dokonca som disponoval aj mailovou stránkou. Ale nebol som natoľko padnutý na hlavu, aby som sa odvážil cez Google vyhľadávať inšpirácie na alibi. Predpokladám, že ak sa tu náhodou objavia policajti, história webového prehľadávača ich bude určite zaujímať. Nájdu tam zopár stránok, kde som musel potvrdzovať, že mám osemnásť, niečo o rýchlych autách, pretože tie patria k chlapom a sondovanie cien v jednotlivých stavebninách. Hovorím, že nič také, čo by sa vymykalo priemeru.

Ľudmilka ma hypnotizovala šedým zákalom a mne na čele vyrazili kvapky potu. Milo sa tiež na mňa neprestával pozerať.

„S Irenkou sme sa pohnevali,“ začal som, ignorujúc výraz nesúhlasu, ktorým ma obdaril starší syn. Ešte stále som bol v pohode, vari si nemyslí, že svojej rodnej sestre sa pochválim, že som si ženu odprevadil na onen svet. Hoci, ako ju poznám, určite by ma pochválila za dobrý skutok. Som však dospelý chlap a tak si svoje problémy musím vyriešiť sám.

„To sa dalo čakať,“ nahrala mi do karát. S jej politickým presvedčením, ktoré sa blížilo k radikálnemu extrémizmu, sa jej ani nečudujem, že nikdy úplne neodsúhlasila, že som si zobral ženu z inej republiky. Aj keď v tých časoch sme tvorili jeden celok, ale to je už iná pesnička.

„Vravela mi, že si tu nikdy nezvykla. Hundrala na celé Strakovo, vraj ľudia sú tu prízemní, nevzali ju medzi seba a ja som sa vraj tiež zmenil,“ využil som fakt, že po dvoch desaťročiach v zväzku manželskom dokonale poznám Irenine sťažnosti. Všetko jej vadilo. Používanie nárečia, susedy, ktoré ju na ulici obchádzali oblúkom, pivné brucho, ktoré ma premenilo na hajzľového pavúka a pre nevyhodenú rolku od toaletného papiera by dokázala rozpútať tretiu svetovú. Milo asi pochopil, kam mám namierené a trochu sa uvoľnil.

„Hádali sme sa. Teda ja nie, vieš akú mám pokojnú povahu, ale ona hučala od rána do večera. Málo som zarobil, zle som umyl riady, na vynesenie smetí vraj potrebujem manuál. Preto, keď sa mi s tým priznala, viditeľne mi odľahlo. ..“ Ľudmila vytreštila oči a keď sa chopila slova, ani som ju nechcel prerušovať. Tušil som, že povesť klebetnice nezískala intenzívnym čumením do borovice. Okrem toho rada zveličovala a toho sa môžem chytiť.

„Ja som to vedela,“ pľasla si rukou po stehne a automaticky siahla po voľnej stoličke. Oprel som sa o kredenc. Zrazu na mňa doľahla neskutočná únava a do postele je ešte ďaleká cesta.

„Išlo jej to z očí, že ťa podvádza.“ Chvalabohu, že myslela na to najhoršie. Tak to má byť. Na Irene nesmie zostať ani jedna nitka suchá, žiadna cnosť, treba z nej spraviť negatívneho hrdinu, nech si obyvatelia Strakova vydýchnu, že konečne odpráskla z ich nudného života. Milovi pri tých slovách zabehol dúšok chlórovej vody, ale Ľudmila tomuto gestu neprikladala veľkú váhu.

„Už keď si ju prvýkrát priniesol domov, vedela som, že to nie je žena pre teba. Tú češtinu som nemohla ani zniesť. Prsiská vytŕčala na všetkých chlapov navôkol, to nespraví žiadna poctivá žena. Ktovie, koľkokrát ti nasadila parohy,“ zaklincovala a veru, mal som čo robiť, aby som sa nerozosmial. Nevýhodou klamania je, že musíte byť stále v strehu, inak sa môžete nepekne prezradiť. Spomenul som si na Irenine prsia. Kusiská, sto percent bio kvalita. Keď som ich uvidel raz, veril som, že nikdy nepodľahnú gravitačnému procesu. No po dvoch dojčeniach a poctivého odmietania nosenia podprsenky po tom, čo si prečítala, že vraj to spôsobuje rakovinu, jej klesli niekde k pupku. To by sa dalo zvládnuť, veď už aj na mojom tele začínajú byť viditeľné známky starnutia. Kúty sa mi rovnomerne urobili po oboch stranách čela, už dávno nechodím vystretý ako televízny vysielač a potencia... Neradno sa na ňu spoliehať. Moja žena bola v posteli hocijaká, len nie vášnivá. Ležala a čakala, kým sa to skončí. Neviem si predstaviť muža, ktorý by ju rozvášnil. A Ľudka div že z nej nespraví nymfomanku! Naposledy sme tuším sexovali, keď sme počali Erika. Nie, nebolo to plánované. Predtým som jej musel odprisahať, že si budem dávať pozor, no pridlhá sexuálna absencia hrala proti mne. Odvtedy sa zaťala, vraj sa na ďalšie dieťa necíti, stačia jej tri čo má doma, pričom nezabudla zdôrazniť, že ja som to najväčšie.

„Dobre si ju odhadla, sestrička,“ pritakal som. Mila som radšej poslal do izby za Erikom, pretože som sa bál, aby zo seba nevysúkal nejakú blbosť. Bez toho bol dosť v pomykove z informácií, čo sa dozvedal. Netreba mu ešte viac pomútiť rozum.

„Viem to zopár mesiacov. Najprv som si myslel, že to udržím pre dobro rodiny, pretože ja som ju miloval,“ zľahka som z ľavého oka vytlačil hranú slzu. Naposledy som plakal, keď sme sa nekvalifikovali na Majstrovstvách sveta vo futbale. Sestra mi to však zhltla aj s navijakom, páčilo sa mi jej nefalšované zdesenie.

„Mal si ju hneď poslať do psej matere, som si myslela, že som ťa naučila morálnym zásadám,“ začala kázanie. Ach, ako som to na nej neznášal, keď sa pasovala do pozície premúdreného rodiča. Ale dnes som zaťal zuby.

„Vedel som, čo robím. Okrem toho vieš, že rozvod mi je proti srsti. V Strakove by si všetci na mňa prstom ukazovali, nestačí, že nás ohovárajú kvôli Erikovi?“ zaútočil som. Nedovolil som v tomto štádiu sestru viac pustiť k slovu, pretože by som mohol stratiť niť.

„Menila sa. Začala sa o seba viac starať, zmenila účes, mám pocit, že aj schudla niekoľko kíl.“ V skutočnosti by som si na jej výzore všimol zmenu len vtedy, keby jej narástli dve hlavy, ale to je asi ojedinelý prípad. Zdala sa mi čoraz uhundranejšia, nervóznejšia, pulírovala viac, ako obvykle a sústavne si hundrala niečo popod nos. Len pri Erikovi sa jej tvárou mihlo niečo podobné vrúcnym citom, ale láska to nebola. To by som si všimol.

„Fiflena! Jedna z tých, čo si nevedia ceniť, čo majú doma a preto hľadajú šťastie v cudzích nohaviciach,“ nespokojne zavrtela hlavou. Aj tak si myslím, že z nej vravela žiarlivosť. Ostala starou pannou, pretože žiaden muž by nesplnil jej kritické nároky. Musím uznať, že oproti jej ťažkej povahe bola moja Irena hotovou sväticou. Aké čudné je vravieť o nej v minulom čase.

„Ono sa to nakoniec vyriešilo samé. Dnes ráno, keď som ti doviedol Erika, sa mi zdala nejaká iná. Pozerala na mňa nejako zvláštne, akoby si ma chcela zapamätať. Asi ju chytil oné... Sentiment. Ale možno som si to len namýšľal. Keď som prišiel z roboty, už tu nebola. Nechala mi list.“

„Tak mi ho ukáž!“ chytila sa udice.

„Už ho nemám! Tak ma nahnevala, že som ho spláchol do záchodu. Stálo v ňom, že pri mne je nešťastná, že ju psychicky týram a že si našla nejakého Pepa, či Honzu, ktorý sa jej nebude vysmievať za to, že nevie povedať guľôčka,“ vysypal som zo seba jedným dychom. To bolo dobré s tou guľôčkou, pochválil som sa v duchu. Čo sme sa s Milom nasmiali, keď sa to pokúšala povedať. Chvíľu som zvažoval, že ten list napíšem sám, ale ktovie, či by to potom neskúmal nejaký grafológ. Irena písala nádherne, bola predsa učiteľkou, aj keď po presťahovaní do Strakova neodučila ani jednu hodinu. Zamestnala sa v materskej škôlke, kde mohla do sýtosti buzerovať malých zasranov. Samozrejme, nadávala na nízky plat, vraj má na viac, než na utieranie osratých zadkov, ale myslím si, že by nebola spokojná, ani keby sa z nej stala pani prezidentovou. Pozorne som sledoval sestru. Vyzerala, že rozmýšľa, a to je dobré znamenie. Čím menej konkrétnych informácií poskytnem, tým lepšie pre mňa. Tušil som, že to bude v suchu.

„Prespím tu a zajtra vám niečo dobre navarím,“ informovala ma po chvíli ticha. Sestrina strava bola rovnaká ako ona. Bez štipky chuti a fantázie. Každá polievka, ktorú mi v detstve navarila, mala takú čudnú vechtíkovú príchuť. Ako jediný som neskôr nenadával na stravu v školskej jedálni. Nevedel som si predstaviť, že tu bude nocovať, zatiaľ čo budeme pucovať zakrvavenú obývačku.

„Ďakujem za podporu, ale na Erika by to bolo veľa. Milo ťa zavezie.“ Staršiemu synovi som hodil kľúče od auta, na ktorého hlučnosť sa sťažovali všetci susedia a sfučanú sestru som odprevadil na dvor. Však ona časom spľasne. Sme jediná pokrvná rodina.