Tajomstvo - 4. kapitola

Irena.

„Ja mu dám Honzu, kreténovi jednému nevyvinutému!“ Obracala som sa vo svojom pomyselnom hrobe pri slovách, ktoré vypúšťal. Keď som sa trochu upokojila, škodoradostne som sa usmiala. Nech si nemyslí, že so mnou vybabral. Som zvedavá, ako sa budú tváriť vyšetrovatelia, keď sa dozvedia o Ondrejovi. Začalo to presne pred rokom. Tiež tiesne po dušičkách. Asi to je nejaké magické obdobie, v ktorom ľuďom hrabe väčšmi, než obvykle. Inak si to neviem vysvetliť. V utorok doobeda som strážila čertov a anjelikov odpočívajúcich na škôlkárskych lehátkach. Nudila som sa. Fyzicky božeuchovaj, doma som mala roboty ako na kostole. Ale chýbal mi vnútorný impulz. Taký, čo núti ľudí zo seba niečo vydolovať, urobiť sa lepšími. Chýbala mi zmena. Na starom počítači, na ktorom sme sa obvykle prihlasovali na obed, som zapla internet. Služby si striedam so staršou kolegyňou, ktorá nemá paru, aké možnosti skrýva malá modrá ikona. www.pokec.sk, naťukala som ukazovákom do klávesnice. Milo strávil nejeden večer vysedávajúc pri zánovnom notebooku, ktorý som mu kúpila, aby nemusel písať práce do školy u spolužiakov. Stačilo mi priniesť vyžehlené tričká a nenápadne nakuknúť cez synovo plece. Neskôr nám domov priniesol frajerku Katku, dievča s obrovskými očami, chuďučkú ako latka a skromnú ako môj učiteľský plat. Hneď mi bola sympatická. Keď som pri miešaní segedínskeho gulášu od nej sondovala, ako sa to zoznámila s mojím hanblivým Milom, zalial jej rumenec, keď priznala, že cez internet. Žoviálne som mávla rukou nad úprimným priznaním, nech si mladí nemyslia, že som starou korytnačkou, ktorá bude svojho syna posielať s dychovou hudbou na vohľady. Kráčam s dobou a nebojím sa technológií. Škoda len, že prídem o veľa. Nebudem na Milovej stužkovej, ktorá bude o dva týždne. Dám ruku do ohňa, že starému to vyfučalo z gebule.

Milan upratoval. Započúvala som sa do rytmického šúchania mopu po kuchynskom linoleu, na ktorom určite ostanú šmuhy, pretože ho ani nenapadlo vymeniť špinavú vodu za čistú. Spomenula som si na inzerát, ktorý som narýchlo skoncipovala.

„Vôbec nič nehľadám. Ani manžela, ani sponzora, ani milenca, ani mladého šušňa, ktorý trpí nereálnymi erotickými snami. Mám záujem vymeniť si pár slov, bez vedľajších úmyslov. Nechcem vedieť tvoje meno, ani bydlisko. Stačí, keď ukážeš, že myslíš aj na niečo iné, než na chladené pivo, sex a futbalové zápasy. Som ako orech. Navonok možno tvrdá, no stačí ho otvoriť a objavíš to, čo očiam býva ukryté. Zuna.“

Podpísala som sa ako Nevesta hôľ, postava, ktorá mi bola literárne najbližšie. Už len ten, kto príde na to, že to nie je meno pre psa, získa u mňa body navyše. Nemohla som však čakať na odpoveď. Zobudil sa Mojžiš, chlapčiatko, s doživotnou traumou zo svojho biblického mena.

„Pančelka, mne sa už nechce spať!“ zahlásilo tenučkým hlasom. Nič mi neostávalo, len vypnúť počítač a potichu sa venovať malému chlapcovi, pretože keď sa zobudí jedno dieťa, zvyčajne z toho býva reťazová reakcia.

Na Milov počítač som ísť nemohla. Pozná kadejaké finty a verím, že raz-dva by vystopoval moju aktivitu. Vtedy, v tú noc, keď nám novembrový dážď išiel vybiť staré okenice, som takmer oka nezažmúrila. S nechuťou som sledovala mužové rituály, ktoré mi išli na nervy dve desaťročia. Na nočný stolík si položil fľašu piva. Nadarmo mu vysvetľujem ako bezprízornému, že keď už musí byť takým prasaťom, nech si dá aspoň pod fľašu podložku. Ráno to budem musieť poutierať. Na chlpatý zadok si natiahne rozťahané trenky, tie, ktoré som mu už zopárkrát vyhodila, no vždy sa nejakým zázrakom ocitli pod jeho vankúšom. Bude sa ma snažiť pobozkať, opäť stiahne brucho a bude sa tváriť zvodne a pritom ma ťarbavo chytí za prsník. Prevrátim oči, pretože už nemám silu mu vysvetľovať, že na ženských prsiach sa nenachádza gombík, ktorý by ma prepol na erotickú vlnu. Párkrát som sa mu pokúšala naznačiť, že erotika je v hlave. To, že bez príkazu umyje riad po večeri, je len taká predohra. Keby sa sprchoval častejšie, ako v stredu a v sobotu, možno by vrstvu štipľavého potu prebil prirodzený feromón. Ale Milan mu nedal šancu. Bol zato, že správny chlap má voňať pivom, cigaretami a potom drevorubača. Aj vtedy, keď som si stokrát v hlave prehrávala znenie emailu, vzdychla som si nad chrápaním neatraktívnej hmoty muža ležiaceho vedľa mňa. Akoby vedel, o čom premýšľam, spokojne si vypúšťal bioplyny pod spoločnú perinu, naivne si mysliac, že jeho pozíciu nemôže nikto ohroziť.

Ďalšie ráno som sa vo dverách škôlky takmer zrazila s kuchárkou.

„Čo ste tu tak skoro, Irenka?“ oslovila ma. Väčšinou som netrávila v škôlke viac, než nevyhnutne potrebný čas, ale teraz som sa nachádzala v stave najvyššej pohotovosti. Milana som vyslovene musela ťahať z postele, aby nezabudol chlapcom nachystať desiatu a zaviesť Eričenka do stacionáru. Nemusí sa predsa zakaždým so mnou trepať autobusom.

„Ale, čakajú ma papierovačky. Doma nemám veľa pokoja, tak to chcem stihnúť, kým je ešte kľud.“ V krátkosti som ju informovala, pretože naozaj mi neostávalo veľa času, dokiaľ sa do škôlky začnú hrnúť prví haranti. Vonku vládla absolútna tma a kým som si zalievala kávu, zívala som ako kobyla. Nikdy si nezvyknem na skoré vstávanie.

Aj v posmrtnom stave si pamätám to sklamanie, ktoré mnou prebehlo, keď som sa prihlásila na Pokec. Žiadna odpoveď, ktorá by sa na intelektuálnej úrovni hrabala aspoň na prvý stupeň základnej školy. Pár návrhov na sex, sľubujúce diskrétnosť, nič viac. Žiaden princ, ktorý by ma zachránil z nudného, dlhého života, v ktorom najväčším vzrúšom bolo vyskúšať nový recept na ríbezľový džem.

Možno môj princ nemá prístup na internet, prebehlo mi mysľou, no verím, že v dnešnom svete bezplatného wifi pripojenia, by sa mu žiaden človek úplne nevyhol. Vtedy som sa rozhodla trošku dopomôcť šťastiu. Nastavila som si smartfón, ku ktorému som prišla jediným podpisom potvrdzujúcim predĺženie doby viazanosti u mobilného operátora, na samospúšť. Rozpustila som si vlasy. Gaštanové, jemne sa točiace v kučerách, v ktorých som ešte neobjavila známky starnutia. Zasvietila som len jedno malé svetlo, nemusím sa predsa fotiť pod neúprosnou neónkou. Stačilo pár záberov a hneď som vedela, ktorý z nich zavesím na internet. Ten, na ktorom nie je na prvý pohľad badať moju identitu. Ktovie, či si aj nejaká stará dievka zo Strakova nehľadá na internete manžela. Ľahko by sa to mohlo doniesť do uší môjmu Milanovi. Síce som ho za tie roky ako tak vycvičila, ale nemusím zbytočne riskovať.

Fotografiu sa mi podarilo nahrať práve keď som započula hlas prvého ranného odloženca. V duchu som poďakovala nebesiam za správne načasovanie a utekala som venovať sa pracovným povinnostiam. Deň sa mi vliekol neskutočne pomaly. Ledva som vydržala, kým počas obedňajšieho oddychu zaspalo aj posledné dieťa. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo prihlásiť, pretože nervozita urobila svoje. Išla som sa pominúť od šťastia, keď som medzi rozmnožujúcim sa hnojom perverzných správ našla tú jedinú.

Milá Nevesta hôľ (uznajte, že už len to oslovenie svedčí o tom, že prečítal viac, než aktuálny program v televíznej prílohe),

hľadám presne to, čo ty a vlastne nehľadám. Ubíja ma monotónnosť všedných dní, márnenie života pred televíznou obrazovkou, absencia kritického myslenia a stádovitosť spoločnosti. Tvoj list mi vlial do dňa inakosť a ako vidím, si pôvabná. Nie tuctovým spôsobom vyžehlených vlasov a našpúlených pier. To by si sa nemohla volať Zunou. Ak som ťa zaujal, budem rád, ak mi venuješ pár virtuálnych okamihov. Som Ondrej, muž Zďaleka.

Samozrejme, že som mu hneď odpísala. Úplne som sa odtrhla od reality a v dlhočiznom maili som mu opísala milión vecí, nad ktorými som fantazírovala už ako dieťa. Že verím na duálne duše (aj keď ich na Facebooku spomínajú akosi pričasto), že mi nezáleží na fyzickom vzhľade, len na vnútornom súznení. Nemala som mu dôvod písať o nepodarenom manželovi, ktorý sám od seba nevie ani smeti vysypať, o dvoch deťoch a robote, ktorá ma už pradávno prestala napĺňať. Asi som mu mala niečo z toho prezradiť. Potom by ľahko prišiel na to, kto ma zavraždil.