Ako si uchovať zdravý rozum

Napríklad aj tak, že na chvíľu vypadnete od dieťaťa. Život ženy po pôrode, najmä ak je prvomatka, sa zmení o 180 stupňov. A nemyslím tým len to, že sa šesť týždňov pohybujete po domácnosti s rozstrapateným drdolom, ožužlanými bradavkami a obrovskou vložkou medzi nohami, čím vytvárate uveriteľnú napodobeninu porazeného sumo zápasníka. Myslím tým najmä to, že ako mama už nikdy nie ste sama. Táto lyrická veta vo mne rezonovala odmalička, ale až po pôrode som pochopila jej pravý význam. 

Začne sa to tým, že máte tohto miniprísavníka stále na prsníku. Či už aktívne pripojeného ako svorka na elektrickom obvode, alebo len pasívne oddychujúceho po tom, ako z vás vysal všetok život - ehh, teda mlieko. Aj keď nekojíte, tak to musíte len stále držať na rukách. V sprche počujete fantómový plač - aj keď dieťa reálne neplače, vám sa zdá, že hej. Ale toto je dobré obdobie, pretože potomok vždy ostane tam, kde ho položíte. V momente, ako sa začne presúvať sám, sa dobré časy skončili. Ruku hore všetky, ktoré deti sprevádzajú na toaletu!

Takže moja najväčšia obava v živote - teda že ostanem naveky sama - sa vytratila v momente, ako sa mi narodil syn. Ako každá prvomatka tesne po pôrode som vystriedala plejádu emócií. Od nepríčetnej radosti po zúfalstvo z toho, že pred tým revúcim uzlíčkom “radosti” niet úniku. Ako jedináčik som sa musela zžiť s myšlienkou, že moje vždy prítomné útočisko samoty tu odrazu nebolo. Ale bolo tu dieťa. 

Tým, že bol Philip to najkolikovatejšie bábätko zo všetkých kolikových bábätiek na svete (nepreháňam!, no dobre, možno trošku), som ho prvé tri mesiace primárne šatkovala. Išla som sa s ním prejsť, keď mi zrazu volala mamka. Nechcela mi veriť dni predtým, že malý hučí od rána do rána. A tak jej odrazu z plného hrdla začal hulákať do telefónu. Mamka preto urobila to, čo by urobila každá matka pre svoje dieťa - išla mi, odvážne, na pomoc. To, že zutekala po štyroch dňoch, lebo sa to nedalo s tou minisirénou vydržať, už je o inom. Ale má plusové body za snahu! 

A tak sme mali zrazu babysitterku. Philip bol toho času kŕmený z fľaše odsatým mliekom a prebaľovanie s Pamperskami je blbuvzdorné, takže starostlivosť bola vyriešená pomerne jednoducho. Bola som nervózna najmä z toho, že keď malý spustí, mamka bude panikáriť a nebude si s ním vedieť rady. Mamka sa však úlohy zmocnila s nadšením, a tak sme mohli s mužom podniknúť… vlastne čokoľvek. Rozhodli sme sa ísť do kina (lebo to sa naozaj s dieťaťom podniknúť nedá). 

Išli sme na Guardians of the Galaxy, vol 2. Romantika „ako hovado“, ale ja som si dala záležať. OHOLILA SOM SI NOHY!!! Nalíčila sa. Dokonca som si dala záležať aj na dokonalom instagramovom obočí. Pol fľaštičky concealeru padlo na zakrytie mojich kruhov pod očami. Keby niekto silnejšie buchol dverami, tak zo mňa make-up spadne ako jednoliata maska. Ale cítila som sa po prvýkrát od pôrodu krásne. Áno, je mi jasné, že v kine ma aj tak nikto nevidel, ale robila som to pre seba. 

Tak som sa ešte raz uistila, že mamka je na večer pripravená, a my dvaja sme vyrazili do bijáku. Nákupné centrum s kinom je od nás 5 minút autom. Nestihli sme ani zaparkovať a už mi volala mamka. S hrčou v hrdle som zdvihla telefón. “Počuj, kde máš také tie vatové tyčinky?” Tv,l to snáď nie. Ja s infarktom na srdci vykresľujem katastrofické scenáre 240 myšlienok za sekundu a ona si chce umyť uši! Dobre, uistila som sa, že je všetko v poriadku a mohli sme ísť na film. Počas neho som asi len dvakrát nenápadne skontrolovala telefón, ale žiadne správy. Po dva a pol hodine som volala domov, aký je stav situácie. Vraj úplná idyla, že môžeme ísť kľudne na drink. Malý sa najedol a spí. Chvíľu som premýšľala, či mu mamka do mlieka niečo nedala, lebo toto neznelo ako moje dieťa. 

Tak reku, poďme! Nuž, ale tá neviditeľná pupočná šnúra, ktorá s vami ostane už naveky, ma potiahla smerom domov. Stačil mi jeden film v kine s mužom, ako za “starých čias”, aby mi synček začal chýbať (pritom v ten deň doobeda by som ho vymenila za dve sliepky). A v momente, ako som zaspomínala na malého, sa ozvali aj moje prsia. To je ďalšia vec, na ktorú som dovtedy nepomyslela - že som vlastne mobilná pumpa s načasovaným odčerpávaním. Tak sme išli domov, ja som si zvliekla svoje silonky na “špeciálne udalosti” (rozumej nie tie z Tesca za euro päťdesiat) a ako som si odsávala mlieko, civela som na to rozkošné spiace bábätko, ktoré ma niekedy privádza do šialenstva. 

Závisí asi na každého povahe, ako zvláda materstvo. Ale verím, že každá máme slabé chvíľky, kedy by sme tie naše detváky najradšej vyviezli niekam do lesa. Preto je podľa mňa nesmierne dôležité, dať si od nich niekedy aj pauzu. S mužom to máme vymyslené tak, že mám raz do týždňa “vychádzku”, a teda idem na dve-tri hoďky niekam na kafe a čítam si. Len tak. Alebo si idem kúpiť spodnú bielizeň (to sa tiež neľahko skúša s deťmi… som raz zistila…). Ale vždy keď prídem domov, sa z nich teším rovnako ako v deň, keď mi ich dali prvýkrát do rúk. 

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers