Návrat domov z domova

Tieto návraty ja už proste asi nedávam. Po mesiaci na Slovensku sme sa dnes vrátili naspäť do Talianska. Ach jaj... makarón vzal malú k svokre a ja si tu púšťam nostalgicky ľudovky, vybalujem kufre a chlípem popradskú kávu. V hlave mám včerajšiu fujavicu a Kristínkinu radosť zo svojho prvého snehuliaka. Pozerám z okna, svieti slnko a teplomer hlási 10 stupnov. Nie, nenabíja ma to optimizmom. Teraz nie. 

Cítim ťažobu tam niekde vnútri seba a v duchu nadávam na celú Itáliu. Ach jaj... nie som nasratá na svoj život, len mi je smutno. Smutno za tým pocitom, že som doma. Áno, že som doma...že som medzi tými svojimi. Už šiesty rok v Taliansku a vždy ma po návrate zo Slovenska bolí srdce. Ono to prejde za pár dní, len sa musím dostať do "švungu", skočiť si na pravé capuccino a chlípnuť si z prosecca...vlastne som tehotná, takže prosecco ruším. 

Práve mi dohrali Kollárovci, prepínam na Ramazzotiho a idem uvariť nejaké špagety. Dolu už počujem štebot mojej Kristíny. Ach Bože, ešte že ju mám. Moja baterka, moje sila, moja dobrá nálada, moje všetko. Už otváram dvere a idem si tú moju slovenskú talianku poriadne vyobíjmať. Makarón mi doniesol čerstvý kroasant a ružu. Ešte že je taký aký je. Nahodím úsmev číslo 875 a idem fungovať.