zuzinapipina
23. sep 2018
832 

Jeden chromozóm navyše nie je žiadna hanba ❣️

"Je to hanba!", zaznelo na chodbe pre návštevy v pôrodnici. "Je hanba mať postihnuté dieťa, mala ísť na potrat, v dedine radšej nič nebudeme hovoriť, !", povedala potichu, ale rázne matka čerstvej mamičky, ktorá onedlho prišla na chodbu.
Zabolelo ma v srdci. Sedela som hneď vedľa a v tej chvíli som nachvíľku prestala dýchať. Ako sa musí tá mamička cítiť? A čo to malinké?

Slza mi padla na tvár môjho malinkého syna, ktorého som držala v náručí. Pocítila som úľavu, to moje dieťatko je zdravé, ale zároveň aj trpkú bolesť. Prečo je hanba mať také dieťa? Prečo spoločnosť také deti tak veľmi odsudzuje? Prečo som pocítila veľkú úľavu? Je to už v nás zakódované, že postihnuté dieťa znamená len hanbu a kopu starostí či nejakú stratu určitého komfortu na ktorí sme zvyknutí ?

Prišla na chodbu, stretli sa nám pohlady. V jej očiach bol veľký strach, bolesť, hnev. Po ťažkom pôrode ledva stála na nohách, ale skôr jej chcelo srdce padnúť na podlahu. Všetci ju zavrhli, všetci na ňu pozerali. Akoby sa jej každý chcel pozrieť do tváre a vidieť jej reakciu, ako to prijala. Ako prijala dieťa s Downovým syndrómom. Chcela utiecť, ale bez dieťaťa. Nebola nato pripravená. Nevedela to prijať. Nemala nikoho, kto by ju podporil, povzbudil, či povedal, že to zvládne. Nikoho, kto by ju pochopil a vypočul. 

Viete čo je na tom najhoršie? Že spoločnosť súdi matku aj také dieťa akoby to bol odpad, akoby spravili niečo zlé! Začo presne sa majú také maminy, otcovia a detičky hanbiť? Zato že nespĺňajú  kritériá konzumnej spoločnosti, ktorej je úplne jedno, ako sa človek cíti, dôležité je ako vyzerá? Je toto vôbec možné v 21 storočí? Je vôbec môžné, že dokážu byť ľudia až takí úbohí a mať také lacné a zarážajúce názory? A pre pofíderny vlastný komfort sa dokážu takého dieťaťa zbaviť, alebo to budúcim mamičkám kážu?
To je hanba! Každý má predsa dôvod byť, každý má právo žiť. Presne taký, ako ho ten 🔝 chce mať! Všetci sme odlišní, v tom spočíva naša krása. Ale tá najdôležitejšia krása vychádza z nášho ♥!

Už ste stretli niekedy dieťa či dospelého s DS? Áno? A ako ste sa cítili v jeho prítomnosti? Nepocítili ste náhodu veľkú úľavu, pretože ste sa konečne nemuseli na niekoho hrať, pretvarovať, snažiť sa zapôsobiť? Dostali ste od neho úsmev? Určite áno, človek s DS sa predsa často smeje a túži len po jednom, byť šťastný. Jeho šťastie je však o niečom inom, ako to naše šťastie. Nestojí nič ❗ Ale to naše šťastie je často krát len lacné a povrchné. Kupujeme si drahé veci,  častejšie a častejšie, pretože prahneme po tom skutočnom šťastí a nepriznáme si to. Radšej ideme do obchodu kúpiť niečo a klameme, že toto nám ku šťastiu stačí. Nestačí, ani nikdy nebude. A v takomto klame žijeme často celý život, bohužiaľ nato prídeme až tesne pred naším posledným výdychom. Človek s DS možno nežije tak dlho, no umiera s úsmevom. Od života nič neočakával, nemusel spĺňať žiadne spoločenské podmienky krásy či postavenia(aspoň si ich neuvedomoval, vďakaBohu) a predsa bol šťastný. Jeho chápenie bolo nastavené predsa tak, že byť šťastným je poslaním človeka na zemi. A to ide aj cez maličkosti a skromnosť. Prečo si nemôžeme aj my nastaviť takéto chápanie?

Je obrovské šťastie mať dieťa, nech už je hocijaké, každé chce byť šťastné. Dajme im tú možnosť 💜.

Boze,pobedz,ze ten lrvy odstavec je vymysleny.🙏

23. sep 2018

@natalka13 je napísaný tak, aby som na nikoho neukázala prstom. V skutočnosti je to súhrn všetkých emócií a reakcií, ktoré sa ku mne dostali po narodení človiečika s DS do našej rodiny.

23. sep 2018

Velmi múdro napísane

12. okt 2018

Začni písať komentár...

Odošli