narodila som sa 17.1.1977 v Bratislave ako pekne zdrave dievcatko.no ked som mala 2 roky mavala som silnu bronchitidu az taku ze som sa na vecer a v noci dusila az som omodravela,trvalo to dost dlho brala som tabletky lenze tie zaberali ale nie tak ako by mali potom som z toho dostala zapal priedusiek mavala som ich dost casto takze ine riesenie nebolo len ist na liecenie bola som 3 rocna odcestovana od mojich najblizsich jeden dlhy mesiac davali mi tam silne antibiotika a injekcie aby mi pomohli,este raz by sa to dalo vydrzat ale bola som na lieceni 3 krat za sebou a to nevydrzala moja detska dusicka a psychika ano pomohli mi lekari vdaka bohu ale ako som prisla z posledneho liecenia mala som asi 6 rokov a zacali sa mi vytvarat biele flaky na kozi.kozna lekarka maminu upokojila ze je to pliesen ktora sa bezne chyta na lieceni kde je vela deti,lenze ta pliesen ako doktorka konstatovala neustupovala ako mala podla masticiek a lekarky sa rozsirovala sa, tak potom stanovila inu diagnozu VITILIGO.prezila som s tym zakladnu skolu,strednu skolu jasne ze sa mi decka vysmievali bolo to hrozne velmi sa trpela nikomu som to nikdy nepovedala,nepriznala sa,tak som trpela sama...a to mam rodicov s ktorymi sa da o vsetkom porozpravat len som im nechcela pridavat dalsie starosti a trapenie vytrpeli si dost spravili pre mna maximum chodili po lekarov ktory s usmevom na perach im povedali nevyliecitelne..tak sme boli v bulharsku,v rakusku,v polsku potom sme behali po lieciteloch kopu masticiek,sirupov,kvapiek a nic.ako som zacala pracovat tak som si povedala ze musi nieco nato byt, musim sa vyliecit tak som cakala na vyplatu a uz som si zacala kupovat kremiky ktore neboli lacne takze som ich potrebovala vela, lebo mam toho dost asi na 50%tela....pracovala som  na poste kde ma ludia zacali brali taku aka som, brali ma uplne v  pohode ziadne cudovanie vysmievanie a to som potrebovala velmi som sa dobre citila.mala som asi jeden vztah este ako 20rocna a ten hajzlik mi povedal v lete aby som si dala dlhe nohavice a nie kratasy ako som povodne chcela,tak vtedy som pochopila ze sa za mna hanbi,a ukoncila som vztah.teraz mam manzela martina ktory mi v zivote nevycital tuto chorobu mohli sme by pohadani na smrt nikdy mi nepovedal aka som.zato mu velmi pekne dakujem.lebo vam poviem jedno, "ZIT SA S TYM DA, ALE VYROVNAT NIE"Mame spolu dve krasne deticky dakujem bohu ze tuto chorobu nemaju,hned ako som ich porodila som sa pytala sestricky ci to nemaju.velmi som sa bala. A teraz som stastna.........konecne..............tak preto moje motto je -  " CO TA NEZABIJE, TO TA POSILNI"