Zabudnite na matku s nadhľadom. Zabudnite na vtipné postrehy. Zabudnite na životom ostrieľanú trojkusovú matku. Teraz vám píše vystresovaná prvomatka prváčky, ktorá nenávidí systém, ktorý jej ukradol roky piplané bábätko, nenávidí tie inštitúcie, ktorý ten systém zabezpečujú a stále je presvedčená, že učiteľky na prvom stupni sú platené za to, aby spôsobovali deťom doživotnú traumu. Alebo aspoň ich matkám. Všetkým. Je to jedno, lebo v tomto prípade rozum dovolenkuje.

A tak roním krokodílie slzy, pretože vidím, že môjmu pokladu sa tam nepáči. Asi..? Neviem.

Blog na tému prvá trieda vo mne vrie už dlho, ale ja som stále nevedela čo mám doň napísať. Ak sa mám držať faktov, tak by som napísala, že prvý dojem – zlý. Päť detí z Mišutinej škôlky, ktoré šli s ňou do tejto školy, rozhodili do štyroch tried. Jedine spolužiačky - dvojčatá nechali spolu.

Asi po mesiaci som pochopila, prečo to spravili. Stretla som jednu známu, ktorá mala syna v tejto škole pred desiatimi (!) rokmi a s ním zo škôlky prešlo do jednej triedy tuším 17 spolužiakov. Rodičia týchto detí boli jedna partia, ktorá spolu chodila na dovolenky. Takéto rodičovské komando muselo tú pani učiteľku ničiť. Skúste hádať, ktorá pani učiteľka to bola. Jasné, že tá naša. V tom čase musela začínať, čiže má môj obdiv, že to ustála.

Záverom – Mišutka tam ostala bez kamošiek. Áno, ani to by nemuselo byť v zásade zlé, veď si nájde nové. Ale. Ale Miš sa s nimi nechcela kamarátiť. Vraj jej vadilo, že sú neposlušní a divokí. Myslím, že oni by sa s ňou aj kamarátili, vždy sa k nej správali pekne, ale ona radšej sedela v lavici a kreslila, vystrihovala a lepila.

Doteraz keď som pre ňu chodievam, má okolo seba strašný bordel, ceruzky a fixky všade, pod sebou more strihancov a pred sebou štós kresieb a koláží.

V úvode roka si vybrala dve divožienky, ktoré ju medzi seba veľmi nechceli. Skúšala si ich získať sladkosťami a tak sme vysvetlili, ako to funguje s naozajstnými kamarátkami. Pomohla nám aj pani vychovávateľka, ktorá ju na rôzne aktivity dávala do skupiny s inými dievčatami. A tiež som ju povzbudzovala, že sa môže hrať aj s chalanmi.

Teraz je to trochu lepšie a už sa zapája do rôznych skupiniek aj sama. Viem to, lebo vždy keď idem po ňu, tak ju trochu špehujem.

Srdce mi v každom prípade riadne krváca. A uvedomila som si, že to je presne ten moment, kedy ju už môžem iba z diaľky pozorovať, ale svoj boj si musí vybojovať už viac menej sama.

Nič nespravím ani s tým, že tam nechce jesť. Ani desiatu. Takmer vždy sa mi vráti prinajlepšom nakusnutá. „No..vieš, mami...mňe sa tie prestávky zdajú krátke..“. Ok, také zlé to nie je, niečo stihne - drobná sladkosť zmizne vždy.

Potom neje ani obed od ich fancy kuchára a keď jej obed náhodou chutí, tak mi nosí ochutnávky. Už som degustovala rizoto a domáce pečivo, čo im tam upiekli. A minule na mňa vyskúšala „Mami, ja som nemohla zjesť rožok z desiaty, lebo mi tak chutil, že som si ho chcela šetriť.“

Hm.

Pre mňa najväčší problém je, že moje decko je partizán. Nikdy nechce nič povedať. Ja, prirodzene, zúfalo prahnem po každej novej informácii a tá malá ma odbije niečím ako „Dobre.“, „Ja si už nepamätám.“ alebo „Pani učiteľka hovorila, že mám trénovať písanie...alebo také niečo.“ a viac potom už ani pol slova.

Skúšala som na ňu aj finty, ktoré som našla po internetoch „7 tipov ako sa originálne pýtať dieťaťa na školu“ alebo tak nejak. Nič.

Mojím najväčším úspechom bola veta:

„Mami, ale veď ty by si mala vedieť čo sme mali na obed, keď ho platíš.“

WTF?!

Moje decko je rezistentné na všetky formy výsluchu. Jediné, čo som ešte neskúšala, je svietiť jej stolovou lampou priamo do tváre.

Viac na www.omichi421.wordpress.com