Pred nejakým časom som tu na MK zahliadla super článok plný Monte aktivít pre deti do auta. Jednoduché ale veľmi zaujímavé aktivity, ktoré ma dostali a tak som sa začala troška zamýšľať nad tým, čo také by som na cestu vymyslela mojej malej šibalke. Monte aktivity síce boli super ale rozhodne pre staršie detičky. Naša Lianka oslávila koncom júla svoje druhé narodeniny a tak som si povedala, že jej na cestu vyberiem niečo čo ju baví aj doma a vie sa s tým pekne zahrať. 

Rozhodla som sa, že sa o tieto úspešné aj menej úspešné tipy podelím aj s vami a možno tak niekomu pomôžem pri zábave na ceste 😉 . Cestovali sme v zápchach aj 13h a Lilinka z toho prespala cca 5-6 takže o program sme museli mať kráľovsky postarané.

Magnetická tabuľka na kreslenie

Začnem teda od toho čo malo najväčší úspech a to bola magnetická tabuľka na kreslenie. Túto tabuľku si z detstva pamätám aj ja a so sestrami sme si na nej radi ulietavali. Na tabuľke je super, že si viete vybrať rôzne veľkosti (ja som vybrala do auta menšiu) a že má v sebe magnetické pero na šnúrke, ktoré dieťa len tak nestratí :-P Môže si teda čarbať hala bala bez toho aby pokreslilo seba alebo svoje okolie a navyše stačí jeden ťah s “páčkou” a čarbanica je fuč 🙂 Lianke som túto tabuľku dala 1x až na ceste v aute a hrala sa s ňou veľmi dlho 😀 

Vodové omaľovánky

Ďalšou osvedčenou vecou boli tiež omaľovánky s vodným perom Water Wow, ktoré po namaľovaní vyschnú a drobec môže spokojne maľovať znova. 

Navliekačky/prevliekačky

Do auta som vzala aj prevliekačky keďže tie ma Lia rada, ale v aute až taký úspech nemali a po pár minútach ich začala rozhadzovať po aute…Tieto navliekačky máme z Lidl a doma ju veľmi bavia, rovnako aj navliekací syr z Aliexpressu.

Detský náučný tablet

Tento tablet sme dostali vďaka môjmu ambasádorovaniu pre #fisherprice . Musím sa priznať, že som voči nemu bola veľmi skeptická, nakoľko sa snažím obrazovky obmedzovať a Lia má vymedzený čas na pozeranie Peppa Pig, či Super Simple Songs… 

Pred nejakým časom však tablet objavila medzi hračkami a začala sa s ním hrať. Stláčať “ikony” spievať si a napodobňovať zvuky zvierat či vecí, tak som sa rozhodla, že si tablet vezmeme do auta, keďže je v celku skladný 😉 V aute sme si spievali abecedu ( vie ju už takmer celú sama ;-P ) rôzne pesničky, stláčali sme zvieratká, napodobňovali ich atď… musím teda povedať, že aj napriek prvotnej neistote som s touto hračkou spokojná. Nevýhodou boli svetielka, zvuky a opakujúce sa pesničky aj 50x za sebou keďže moje dieťa miluje počúvať jednu vec dookola ako obohranú platňu 😀 

Knihy

Tie u nás nesmú chýbať a nie len na cestách :P . Našťastie už sa pre nás skončili tie časy keď bolo Lilke v aute zle a teraz si cestu autom užíva. Preto som si na cestu nabalila aj zopár knižiek, momentálne obľúbenú Peppu, ale aj ľudové riekanky a pesničky, super je tiež Od hlavy po päty - na precvičovanie tela podľa zvieratiek a neskôr si môžete vymýšľať aj vlastné zvieratká a cvičenia. (čo je ale v aute dosť obmedzujúce, no nám to nevadilo 😉 niektoré cviky sme vynechali). Odporúčam aj knihu 10 malých mackov a Čím budem? 🙂

Pesničky a riekanky, audiorozprávky

Hudba je pre Lilku momentálne top. Každý deň si spievame či už pesničky z rádia alebo ľudovky a poslednú dobu veľmi fičíme na starých hitoch z Repete 😀 takže som spravila menší výber Repete do auta, taktiež nesmel chýbať Miro Jaroš alebo audio rozprávky - z Lidl. No super sme si vystačili aj samy. Keďže sa Lilka rada učí rôzne texty a pesničky, opakovali sme si dookola jednu riekanku a ona ju za mňa doplňovala až sa ju naučila sama naspamäť 🙂 

Takže toto sú moje skromné tipy na dlhšiu cestu autom s malým dieťaťom. Niekedy nám už bolo dlho ale našťastie zvládli sme to. 😉

Ako hovorí klasik – rodina sa buduje za spoločným stolom. Preto už od malička vediem obe deti k tomu, že aj stravovanie má určité pravidlá – nejde iba o to, naplniť si žalúdok, ale záleží aj na tom, kde a ako jeme. 

Spoločné stolovanie bolo u nás v rodine alfou a omegou. Z neúčasti na nedeľnom obede nás mohla ospravedlniť len choroba alebo celodenná neprítomnosť. Mamina si vždy dala záležať, aby bolo „nedeľné menu“ a na stole muselo byť slávnostne prestreté. Samozrejme, cez týždeň nebolo spoločné stravovanie vždy možné, hlavne keď sme už boli starší a každý mal svoj program. Ale cez víkend sme jedli spolu. Raňajky, obedy, večere už podľa programu. Počas víkendov na záhrade sa nás o 12:30 za stolom zišlo v najlepších časoch aj 15. Ale to sa už obed stal spoločenskou udalosťou, ktorá trvala vyše hodiny. 🙂

Chcem tým povedať, že „kultúra stolovania“ a isté zásady sa mi už od malička vryli pod kožu, a tak je len prirodzené, že k nim vediem aj moje deti. Ako však zvládnuť obed s malými deťmi bez toho, aby všetci účastníci nezošediveli? Podelím sa o pár zásad, ktoré praktizujeme. Výsledkom je, že vďaka takémuto „domácemu tréningu“ sa dokážeme od toho roka – roka a pol najesť pomerne komfortne všetci štyria súčasne. A to považujem za úspech 🙂 .

1. Jeme 5x do dňa v ustálených časoch

Za základ považujem, aby dieťa v čase „jedla“ bolo hladné. Svoju porciu potom zje relatívne bez vymýšľania. Preto deti raňajkujú, desiatujú, obedujú, olovrantujú a večerajú. A to je všetko. Pomedzi to si dáme maximálne trochu ovocia, ale väčšinou vôbec nič. Iba pijeme vodu. Rôzne keksíky, piškóty a pod. používam ako núdzové riešenie len vo výnimočných prípadoch.

Výsledkom je, že deti majú jednak pravidelný rytmus – ich telo je nastavené a vie, kedy má aké jedlo očakávať. Zároveň medzi jednotlivými dávkami drobci dostatočne vyhladnú na to, aby potom ochotne zjedli svoju porciu.

Rozvrh nášho stravovania približne od roka vyzerá takto:

7.00-8.00…………….raňajky………….műsli/ koláč/ chlebík s niečím

9.30-10.00....……….desiata……….….ovocie

(Pri staršom som ignorovala, lebo ovocie aj tak nechcel jesť a mne sa to nechcelo čistiť a ešte ho ním aj nasilu tlačiť. Slečna si sama príde vypýtať niečo pod zub už okolo pol desiatej)

11.30…………….....….obed…….....…….polievka + druhé

(Viaceré kamošky dávajú na obed len polievku a druhé až na olovrant, keď sa deti zobudia. To mi tiež celkom dáva zmysel.)

cca 15.30....………….olovrant………….jogurt/ puding/ koláč

18.00-19.30………….večera…………....zvyšky z obedu/ rýchle teplé jedlo/ chlebík s niečím

2. Jeme len za jedálenským stolom

Znamená to, že neporiadok z jedla vzniká len v kuchyni a nie po celom byte 🙂 . Zároveň ich to učí „kultúre stolovania“ – najesť sa neznamená len zaplniť si žalúdok, ale aj vnímať to, že jem.

Výnimku tvoria len návštevy a oslavy. Jediný čas, kedy som ochotná deti s jedlom „naháňať“ je desiata, keď ju jeme vonku (na ihrisku).

3. Každý má svoje miesto

Deti majú svoju „istotu“, pevné miesto. Aby bol ich vnútorný svet „v poriadku“, vyžadujú aj od nás rodičov, aby sme dodržiavali „naše“ miesta za kuchynským stolom. Navyše, každý sedí na inej stoličke primeranej svojej výške a potrebám. 

4. Od stola sa neodbieha

Deti nemajú dovolené (v podstate im to ani nenapadne) odísť od stola, kým nemajú prázdny tanier. Keď dojedia, poďakujú sa (!) a idú sa sami umyť do kúpeľne.

Samozrejme, iné je to v reštaurácií, kde treba polhodinu čakať na jedlo. Vtedy nech sa hrajú v detskom kútiku. Ak je však už jedlo na stole, tak od neho neodbieham, pokiaľ nedojem. 

5. Každý sa kŕmi sám

Primerane svojmu veku a schopnostiam. Inšpirovalo ma, keď kamaráti žijúci vo Švédsku hovorili, že deti v jasliach sa musia už v roku nakŕmiť samé. V tom veku ešte viac rukami ako lyžicou, ale zvládnu to. Snažila som sa to zaviesť aj u nás doma. Neviem presne, odkedy jedol samostatne starší, ale určite od tých 19. mesiacov, ktoré mal, keď nám pribudla slečna. Tá sa mu strašne chcela podobať a dobehnúť ho, takže ona sa sama kŕmi od roka. Najskôr to bola dosť hrôza… ale do pár mesiacov natrénovala lyžičku a odvtedy „bagruje“ ostošesť. Inak – náš mladý muž si viac obľúbil vidličku a doteraz ju preferuje. 

Ešte musím dodať, že naozaj nemám trpezlivosť len tak sedieť so založenými rukami a pozerať sa, ako sa každý trápi sám so svojou porciou. Najmä v začiatkoch som mala veľmi veľké nutkanie pomáhať im. Takže radšej sa kŕmim spolu s deťmi, pozerám sa do vlastného taniera a oni to nejako zvládajú 🙂 . Pomôžem im len vtedy, keď to naozaj potrebujú. Okolo tých dvoch rokov deti prešlo nadšenie zo samostatnosti a už by boli najradšej len niekým kŕmené. Preto je tiež dobré, že jem s nimi – vidia a rešpektujú, že mám „plné ruky“ a nemôžem im teraz pomôcť. Lebo keď pri nich len tak sedím, je to samé „Mama pomôž.“

6. S jedlom sa nehráme

Nepodporujem ich v tom, aby sa v jedle rýpali, robili experimenty a nalievali doň vodu z pohárika, hádzali jedlo na zem a podobne. Nehovorím, že to občas nespravia 🙂 . Ale vždy im jasne poviem, že takto sa za stolom nespráva. To je tá kultúra stolovania, ktorú považujem za dôležitú. 

7. Prázdny tanier

Väčšinou viem odhadnúť, koľko deti zjedia, a tak po nich na konci obeda ostáva len prázdny tanier. Niekedy si vypýtajú aj duplu. Občas, samozrejme, nevládzu. V tom prípade ich nenútim a odložím im to do ďalšieho jedla a potom im to dám zjesť ako prvé. Až keď si dojedia, môžu mať to, čo ostatní. 

8. Pred jedlom sa modlíme

Deti sa tým učia dvom veciam – poďakovať sa za jedlo, nebrať ho ako samozrejmosť. A tiež ovládať sa, počkať. Aj keď som už veľmi hladný, ešte tú minútku vydržím a začneme jesť všetci spolu (kultúra stolovania). 

Na záver

Keďže nie sme roboti, nefunguje u nás doma všetko na 100%. Ale pracujeme na tom a deti sa väčšinou správajú pomerne slušne. Uvedené tipy považujem skôr za ideál, ku ktorému sa ich snažíme viesť. Niekedy sa nám darí lepšie, inokedy viac bojujeme, ale maláči už teraz vedia, čo sa patrí a čo nie. A to je pre mňa dôležité. 

Musím ešte poznamenať, že moje deti sú relatívne dobrí jedáci. Hoci všetko sa časom mení a každý má potraviny, ktoré preferuje a ktoré nemusí. Našťastie, nie sú veľmi vyberaví a keď treba, privriem oči. Ale myslím si, že relatívne pestrý jedálniček akceptujú aj vďaka systému, ktorý máme doma nastavený. 

Viac mojich skúseností s výchovou si môžete prečítať na www.spokojnamamina.sk. 

#dieta1az2roky, #dieta3roky, #jedlo, #kulturastolovania, #rezim, #rodina, #stolujemesdetmi, #tipyatriky

Často som dostávala otázku, ako to robím, že viem pózovať, či som sa to učila a podobne. Rozhodla som sa teda podeliť sa s vami o moje tipy, ktoré sa dajú zužitkovať napríklad aj pri svadobnom či rodinnom fotení 🙂