Od návratu na Slovensko uplynulo už asi pol roka. Niekoľko dní som sedel nad prázdnou stranou papiera a rozmýšľal, čo napísať. Ako to ukončiť. Odchod bola totiž najťažšia vec, akú som kedy v živote spravil.

Keňa si ma získala ľuďmi, deťmi a budúcnosťou v nich ukrytej. Napriek všetkým zjednodušeniam a predsudkom, deti sú len obrazom komunity, v akej sa narodia. A spoločnosti vracajú len toľko, koľko spoločnosť dala im. 

V jedno krásne nedeľné popoludnie (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Posledný deň

Koniec sa neúprosne blížil a ja som si stále neuvedomoval, že raz budem musieť odísť. Ešte aj v úplne poslednú sobotu v centre ma decká naďalej hnevali ako obyčajne, boli sme na prechádzke, žartovali, bláznili sa. A zrazu prišiel večer. 

A ja som tam len stál, všetko to na mňa doľahlo. Napínal som všetky svaly na tvári, hral hrdinu. Po veľkom nádychu zo mňa vyšlo: „Pomodlime sa a potom spať, lebo ráno nevstanete!“ Po motlitbe nastalo hrobové ticho. Strašidelné ticho.

Bola to krásna prechádzka v prírode. Videli sme množstvo zvierat, hrali futbal pri jazierku a užívali si tento raj. Pred zotmením sme sa vybrali domov. Pred bránou nás čakalo jedno dieťa. Dieťa, ktoré som myslel že už nikdy v živote neuvidím...

Ale pekne poporiadku. Keď som prichádzal do centra, bolo novootvorené a bolo v ňom len zopár detí. Väčšina z nich bola v ňom po celý čas až na pár výnimiek. Spomínal som ich už v 7. časti. 

Odmietala pomáhať, odmietala jesť jeden deň staré zohriate jedlo. Cítila sa u nás veľmi nešťastná. Chcela ísť domov. Keďže nie sme väzenie a nedržíme u nás nikoho proti vôli, tak s ťažkým srdcom sme ju poslali domov. Asi 11-ročné dievča spravilo rozhodnutie, ktoré významne ovplyvnilo jej budúcnosť.

Máme tu tiež pravidlo, že kto opustí centrum, už sa doňho nemôže vrátiť. Pravidlo má racionálne základy. Deti svoju nespokojnosť často dávajú najavo vyhrážkami, napríklad že chcú odísť. Ale nikdy to nemyslia vážne lebo vedia, že keby odišli už by sa nemohli vrátiť. Porušenie tohto pravidla by niektoré deti posmelilo v správaní, ktoré by mohlo byť nebezpečné. A mohlo ohroziť krehkú harmóniu.

Tá vpravo je "ona", ešte u nás v centre (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

A po pol roku stála pred bránou. Nečakane, bola špinavá a sama. V tvári mala drsný až neprítomný výraz, chce la sa k nám vrátiť. Matka ju vyhodila z domu a je z nej bezdomovec. 

Keď si myslíte, že ste už dostatočne nad vecou a nič vás už nerozhádže, realita vie veľmi rýchlo vyviesť z omylu.

Klasická hra na telo medzi dobrovoľníkmi. Prvá otázka tiež "klasická" – ako to bolo "tenkrát poprvé". Blízka kamarátka Keňanka má zrazu vlhké oči a hovorí, že niekedy si človek nemôže vybrať ako o to príde. V mojich očiach to bola a je najsilnejšia a jedna z napracovitejších v centre. Nič ju nerozhodí, vždy má v sebe zápal pre všetko. V jej očiach prvýkrát vidím slzy. Neskôr sa medzi štyrmi očami zlomeným hlasom snaží opísať príbeh. Ako dieťa v živote verila len dvom dospelým ľuďom. A jeden z nich...... nie nedokončila príbeh. Nemusela. Nedokončili sme ani hru.

Kráčam s malou dvojročnou Oliviou - naším najnovším prírastkom ruka v ruke a ona začne plakať. V tom pribehne malá štvorročná Hannah, kľakne si a vezme ju na plecia. Je takmer rovnako veľká ako ona, neviem, kde sa v nej berie toľko sily. Očividne ju ani nevládze uniesť. Cestou jej všeličo vysvetľuje a ukazuje okolitý svet. Obidve sa pritom smejú. Hovorím jej so smiechom, že ja ju predsa ponesiem a odpovedala mi spôsobom, ktorý vyrazil dych. Ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete sa pozrie na mňa a odvetí: "ja sa musím o ňu postarať, odteraz je to moja sestra!"

Cez víkend sme mali návštevu. Prišiel CEO veľkej svetovej spoločnosti, ktorá je veľmi známa aj na Slovensku. Jeho návšteva Kene bola naplánovaná do poslednej minúty. Rozhodol sa zmeniť celý svoj program, aby navštívil naše centrum. Bol u nás asi hodinu, keď mal predniesť krátky prejav. Muž, ktorý precestoval celý svet sa postavil a ....nedokázal povedať jediné slovo. Oči sa mi začali lesknúť. Po pár sekundách z neho vyšla len tichá veta – „ja nemôžem.“ 

A ja som nemohol tiež...

--

Po ťažkej jeseni sa mi naskytla možnosť na pár dní si oddýchnuť a aj niečo pocestovať. A to v krajine s toľkými prírodnými krásami naozaj nie je ľahké. Môj prvý plán bolo Malindi, miesto s asi najkrajšími nekonečnými bielymi piesočnatými plážami. Asi deň pred odchodom som to musel zmeniť na Mombasu. Predsa len sa mi nechcelo tri zo šiestich voľných dní stráviť v autobuse či matatu.

Cesta začala tak klasicky - “africky.” Po príchode do Nairobi ma chytila dopravná zápcha a o 10 minút som zmeškal spoj do Mombasy. Druhý spoj odchádzal až o 12 hodín neskôr. Takže prvý deň dovolenky som musel chtiac-nechtiac stráviť v hlavnom meste. V rámci zabíjania času som sa začítal do dennej tlače, kde boli veľké titulky hlásajúce, že nie až tak ďaleko od Malindi bolo 11 zabitých ľudí v rámci medzikmeňových vojen. Aspoň som sa uistil, že Mombasa nebola zlá voľba. 

Zvyšok cesty bol okúzľujúci. Cesta v noci bola magická. Popri ceste nebolo vidno žiadne svetlá. Takmer žiadne autá. Len nekonečne dlhá vozovka, žiariace hviezdy a všade len tma a ticho. Po príchode ma čakal útulný malý hostel s domácou atmosférou priamo pri pláži, kúsok od centra Mombasy. Bol plný mladých cestovateľov z celého sveta. 

Mimo turistickej sezóny patria pláže zvieratám a rybárom (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Už na prvý dojem ide o odlišné mesto ako Nairobi. Ľudia sú pohostinnejší, mesto je o niečo bezpečnejšie (aj keď stále nebezpečné) a aj lacnejšie. Nad pobrežím vyčnieva staré mesto, v ktorého uličkách je radosť sa stratiť. V jednom momente sa cítite ako v stredoveku so všetkým čo k tomu patrí. Väčšinou sa tam nachádza moslimská komunita, ktorá vytvára naozaj príjemnú pokojnú atmosféru. Je tu možné nájsť staré swahilské kaviarne a reštaurácie ponúkajúce chutnejšiu stravu či lepšiu kávu ako hlavné mesto.  

Výhodou tohto miesta bolo, že natrafiť na nejakého turistu bolo takmer nemožné. Väčšina z nich je v luxusných hotelových komplexoch úplne izolovaná od reálneho života a aj tých pár belochov, ktorí opustia hotel ide do moderných nákupných centier vedľa hotelov. Samozrejme v sprievode mladých krásnych kenských žien.  

Vianočné sviatky. Boli špeciálne. Pre väčšinu z detí boli aj najkrajšie. Prvýkrát v živote mali vianočný stromček, prvýkrát dostali darčeky. Nič z toho nečakali a poznali to maximálne z filmov.

Ale pekne poporiadku. Najskôr som sa rozhodol ukázať deťom náš „piatok.” Keďže oni k zábave a divokému tancovaniu alkohol nepotrebujú (myslené žartom), aspoň ma to vyšlo lacnejšie. S Manuelou (našou precvičovateľkou jógy) sme sa zložili, nakúpili balóniky, vyzdobili miestnosť, urobili hotdogy, vychladili coca colu, pripravili aj pár malých darčekov.  

DJ Budaiko im púšťal hity a diskotéka bola veľmi rýchlo v plnom prúde. Úprimne, nikdy som nebol viac mŕtvy na konci diskotéky ako vtedy.  Pritom bolo asi len osem hodín večer, keď išli spať. 

Zvyšok predvianočného obdobia sa niesol v takom lenivšom duchu. Hranie sa vonku, dnu, prechádzky. Nič nenasvedčovalo, že by sa malo blížiť niečo špeciálne. Žiadna výzdoba v meste či hranie kolied. Dokonca aj v kostole to bolo stále o tom istom. Cez deň vyššie teploty, občas dažde. 

Napriek tomu som už dávno necítil viac predvianočnú atmosféru ako tento rok. Paradoxne som si ju vytváral sám pre seba. Snaha vytvoriť niečo špeciálne pre deti, plánovanie darčekov a zdobenie vianočného stromčeka (áno, mali sme krásny veľký ihličnan).  

Asi týždeň pred Vianocami som naozaj pocítil silného vianočného ducha. Nebolo to ani jedlom, program bol rovnaký ako každý deň. Dozdobil som jedáleň a stromček, kým sa deti hrali vonku. Po príchode sme zhasli svetlo a zapli vianočné osvetlenie. Decká sa ma so žiarivými očkami pýtali či už sú Vianoce. Bolo to krásne. 

Po pár mesiacoch v Keni som sa už cítil nad vecou. S prácou, deťmi a životom som bol vyrovnaný. A to bola chyba!

Tento blog som schválne nechcel publikovať počas sviatkov, lebo by sa do tohto obdobia ani nehodil. Najskôr je dôležité opísať základné fázy, ktorými deti prechádzajú od príchodu k nám. 

Prvá fáza - tú mám najradšej. Deti sem vždy prídu ako malé vystrašené kôpky nešťastia. Doslovne obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu nafúknuté brušká. Pri písaní to znie len ako nejaké vzdialené slová, ale pre ne to bola realita. Ak získate dosť veľkú otrlosť na jednotlivé príbehy, túto fázu musíte mať najradšej. Prvé dni sa snažia zapadnúť, sú nadšené z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú, delia sa. Prichádzajú aj prvé znaky dôvery. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku či sa usmeje, je to neopísateľný pocit. Náš psychológ mi raz povedal, že im tým dávame omnoho viac ako si myslím. Ja mám však pocit, že omnoho viac tým dostávame my.

Po prelomení ľadov prichádza druhá fáza. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú hranice, začínajú viac myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu so mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť. A keď ju nedostávajú, sú zlostný. Aby to nebolo jednoduché, veľa z toho „zlého“ správania sa je ovplyvnené tým odkiaľ sú, čo zažili. Preto je veľmi ťažké nájsť tú správnu hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame k tým ťažším dňom.

Život je cesta a prekonávanie prekážok počas nej (foto: Andrej Budai). Pre viac fotografií kliknite tu.

Všetko začalo jedným dievčatkom, ktoré prežilo za svoj krátky život viac, ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. Na začiatku to bolo milé dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy. Ale časom začala mať isté „záchvaty“.

Prišiel som na spôsob, ako „skrotiť“ deti v triede. Nečakajte ale nič objavné, zaviedol som autokraciu. 

Najskôr som mal veľmi dlhý príhovor na tému dôležitosti vzdelania, ich budúcnosti a že zmeny sú v ich prospech. Základné pravidlá sú:

• všetci sedia pri jednom stole (stále sú v triede len 4), 
• nemôžu chodiť na wc počas vyučovania, 
• kto pomaly pracuje, dostáva domáce úlohy, ktoré musí splniť.  

Tiež sa snažím neusmievať na ne počas vyučovania (ale samozrejme nápomocný som naďalej). A pomohlo to!

Decká opäť makajú, začali byť komunikatívnejšie, pracovitejšie, aj cez prestávky chcú pracovať, dokonca jedna študentka si pýta aj viac domácich úloh. Prešli len tri dni od zavedenia zmien, nechcem to zakríknuť, ale zatiaľ som nadšený. Či chcem, či nie, oni sú budúcnosť Afriky. Oni sú možní budúci učitelia, doktori, podnikatelia atď. 

A na dosiahnutie týchto mét musia na sebe pracovať niekoľkonásobne viac a musia byť aj omnoho silnejšie, ako iné deti vo svete. Tu sa s nimi nikto maznať nebude, ani sa nemôžu moc spoliehať na podporu rodiny. Sú to síce len deti, ale už teraz sa musia začať biť za svoju budúcnosť.

Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa zívam a večer vždy zaspím ako zabitý. No a medzitým frustrácia.

Musím napísať, že decká sú veľmi inteligentné. Preto ma hnevá ich rastúca neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín, keď sa sústredili a makali, tak som žasol ako rýchlo im to myslí a všetkému rozumejú. Keby boli cieľavedomejšie, tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť vysokú školu. 

Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a zatiaľ učím 4 predmety. Matematiku, prírodopis, angličtinu a predmet, ktorý je kombináciou dejepisu a zemepisu. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká jednoducho dokázali, že je 🙂

 Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, najmladšie deti po mne lozia ako po preliezke. Už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí.

Malá a veľká ruka (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Žiadna hra ani aktivita sa tak nikdy nezačne, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto, kde, s kým, ako, prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho, čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie. 

Pri domácich prácach sa stále cítím ako učeň. Deti mi vysvetľujú, koľko prášku mám použiť, ako mám správne prať v rukách, koľko štipcov by som mal použiť. Ja som mal totiž v ich veku na starosti akurát tak zaviazať si šnúrky na topánkach. 

Kedysi som sa práci vyhýbal a dnes súťažím s deťmi, kto urobí prácu rýchlejšie a lepšie. Tiež som nemal vôbec k deťom vzťah. Úprimne, považoval som to za niečo malé, urevané, čo len vylučuje tekutiny z rôznych otvorov. A ako keby to deti o mne vytušili. 

Získal som si ich maximálnu pozornosť. Nedávno som si uvedomil, že už mi nevadia cudzie tekutiny na sebe. Sliny, slzy, špina rôzneho druhu od zdravých detí aj od deti s AIDS.

Ale stále mám isté hranice. Ako keď za mnou prišlo jedno dievča a ukázala mi kývajúci sa mliečny zub. Chcela, nech jej ho rukou vytrhnem. Tak toto sú asi moje najnovšie hranice.

Verili by ste, že aj tieto deti dokázali plakať pri každej neprávosti? (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Musím tiež napísať, že som bol na omši. A bolo to jedno veľké, prenádherné predstavenie. Kostol bol nový a plný. Jediným negatívom boli policajti, ktorí kontrolovali, či v prichádzajúcich autách nie sú bomby. Takisto ľudia boli kontrolovaní detektormi kovov. 

Už som tu druhý deň a začína sa moja práca. V hlave mám množstvo navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom ako mi napadnú.

V minulom článku som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta, aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom prejdete detektorom kovov.

Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tieto hrozby sú tu reálne dlhodobo, preto nedávny teroristický útok, ktorý v októbri okupoval titulné stránky našich novín, nebol až taký prekvapujúci.

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách, o zvieratách). Na druhej strane vedieť výsledok a postup niekedy nestačí.

Len vysvetliť obyčajné sčítanie, alebo prepísanie čísla na slovo je sizyfovská úloha. Mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90 % času hovoria svahilsky. 

Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť. Neskutočne sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké pomery), až som prekvapený.

Už je to tu. Musím priznať, že ma máločo dojme. Je september 2012 a ja sa vybaľujem vo svojej izbe v Keni. Ale pekne poporiadku.

Celé to začalo ako nevinné nadšenie v lete 2011, keď som mal šťastie na úžasných a inšpiratívnych ľudí. Ich cestovateľské príhody ma inšpirovali natoľko, že iné, ako cestu do Afriky, som si nepripúšťal. Rok na to som mal končiť školu, nemal som žiadne záväzky, ideálna východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že rodičia nevystúpili ostro proti môjmu plánu a po istom čase som začal mať pocit, že ma podporujú. 

Nie je to prvýkrát, čo som išiel do zahraničia úplne sám. Ani prvýkrát, čo som navštívil rozvojovú krajinu. Vždy som radšej trávil prázdniny takto, ako klasickou dovolenkou spojenou s ležaním na pláži. Ale teraz je to iné, úplne iné.

Strach z neznámeho bol u mňa niekoľkonásobne vyšší. Pôvodne som mal ísť do Južného Sudánu, ale mesiac a pol pred odletom mi plán padol. Na naše miesta už mali sľúbených Američanov.

Do Kene som sa dostal úplnou náhodou. Jeden Kanaďan otváral nové centrum a súrne potreboval dobrovoľníkov. Síce ho nikto poriadne nepoznal, ani nikto nevedel, kde presne mám ísť, ale ja som sa rozhodol risknúť to.

Aby nebolo všetko ideálne, cestou v lietadle mi boli moje najslušnejšie veci, aké som si niesol do Afriky, obliate červeným vínom. A to rovno 2x. Ani raz síce mojou vinou, letuška mala asi zlý deň. Paradoxne, zlepšilo mi to náladu a ďalšia fľaška vínka sa už niesla pre mňa.

Ahojte.

Pred dvomi týždňami som začal stážovať na Modrom koníku a rád by som prispel mojimi zážitkami 🙂

V najbližších mesiacoch sa s Vami podelím o moje nedávne skúsenosti, ktoré som získal za posledný rok počas práce v Keni. Pomáhal som v novootvorenom centre asi 10 km od mesta Naivasha. Centrum sa venovalo zneužívaným deťom vo veku od 4 do 14 rokov.

Chalanisko z Martina, teda ja, som prvýkrát spoznal, čo je to starať sa o deti, robiť im rodinu, učiteľa i psychológa. Prvýkrát som zažil ako vyzerá "reálny" svet mimo vyspelej Európy. Počas roka som si písal na kolene zápisky. Každý utorok budem publikovať jednu časť príbehu. 

Na prechádzke za domom. (foto: Andrej Budai)

Hlina, náš večný nepriateľ. (foto: Andrej Budai)