Výsledky vyhľadávania pre slovo “#zamyslenie”
Zruš hľadanie
#zamyslenie #uvaha
PREČO SA VYTRATILI SEDLIACI?
>
> Sedliaci sú dnes v spoločnosti nežiadúcim elementom, preto ich za
> posledných 100 rokov systematicky ničili. Keďže sedliak bol
> sebestačný, mal svoje hospodárstvo, bol veľmi univerzálny, rozumel
> takmer všetkému, a ani v obchode nenakúpil viac, len toľko, čo
> potreboval. Nedalo sa na ňom ľahko zarobiť !!
> Čo chcel, to si sám vypestoval. Mal svoje jedlo, pálenku, víno,
> chlieb, mlieko, med a syry. Všetko si vyrábal svojpomocne doma. Ženy
> vedeli tkať, šiť, poznali liečivé rastliny, a nerady chodili k
> lekárovi.
> Pásavky zemiakové zbierali ručne, nepoužívali chemikálie.
> Môj starký vždy rozprával, že do obchodu chodili iba pre cukor a
> petrolejový olej. Všetko ostatné mali doma svoje!
> Nepáchali trestné činy, žili jednoduchým ale poctivým životom.
> Kradnutie bolo hanbou, právnikov a advokátov preto ani nepotrebovali.
> Sedliaci nikdy dobrovoľne pôdu nepredávali.
> Obchody a dohody sa uzatvárali podaním ruky a dané slovo bolo sväté.
> Preto, presne kvôli týmto veciam, neboli závislí od systému.
> Okrem toho, nezaujímali sa o hlúposti. Nemali radi , klamstvo. Žili vo
> veľkej, súdržnej rodine. Mali veľa súrodencov ktorí si navzájom
> pomáhali v dobrom aj v v zlom. Politiku väčšinou považovali za
> nepodstatnú (panský švindeľ)....
> Namiesto nich bolo treba vytvoriť spoločnosť, ktorá chodí na vysoké
> školy, žije v panelákoch, kde nevie vypestovať ani svoje paradajky.
> Najlepšie bolo, keď mu chýbala aj obyčajná vlastná záhrada, keď komoru
> mal prázdnu, a keďže nemal čo jesť, tak išiel pracovať. A čo je
> podstatné, nakupuje veľa. Kúpi všetko. Nakupuje z nudy, stále viac a
> viac,často nepotrebné veci lebo sú v akcii...
> A keďže ničomu nerozumie, za všetko čo v živote potrebuje, si musí
> zaplatiť. Preto začali slovo sedliak používať pejoratívne. Aby
> znevážili tento životný štýl.
> Pretože to nespĺňalo ich záujmy. K vzniku dnešnej konzumnej
> spoločnosti museli najprv rozbiť sedliacku spoločnosť. Tú, ktorá bola
> sebestačná, rozumná, so skutočnými vedomosťami a hodnotami.
> A tak povyberali deti z rodinných hospodárstiev do ďalekých škôl ,
> ktoré potom nedokázali prevziať vedomosti od svojich rodičov. V
> školách ich učia alternatívne veci, a tak ľudia zostávajú
> závislí.“......a postupne sa u nich vytratil cit, láska k rodnej zemi,
> k vlasti, k Bohu a všetkému čo sa nedá kúpiť....
#zamyslenie #vianoce
Po minulé roky som stále až do Vianoc čo to dokupovala pre členov rodiny,o to viac,že sa nám v decembri vyskytujú aj narodeniny,meniny u syna,dcéry aj manžela.Tohto roku som s tým doznáňaním darčekov prestala 6.decembra,asi tušíte prečo.Jedno nešťastie v našom meste a človek si uvedomí ,čo je podstatné a čo nie.Ale minula som už viac ako po iné roky,akoby nie,veď v tej bytovke bývali učitelia zo synovej školy aj zamestnanci z našej nemocnice,chorý chlapček,ktorého roky podporujem 2%tami z daní.....vôbec toto nepíšem ako moju samochválu,len možno niekoho budem inšpirovať...nedokupujte donekonečna,darujte tam,kde to ozaj je potrebné.🙂❤
Bruno Ferrero:
POISTKA
Žil raz jeden dobrý človek. Volal sa Romeletto a býval v domci na brehu Tiberu. Jedného jarného rána Romeletto videl, že Tiber mu omýva dvere domu. Stále pršalo, rieka sa vzdúvala a korytom sa hrozivo valila kalná voda.
Vyľakalo ho rádio: "Všetci, ktorí bývajú v blízkosti Tiberu, nech ihneď opustia svoje príbytky. Blíži sa záplava."
Romeletto bol veľmi nábožný a dôveroval Pánu Bohu. Kľakol si a začal sa modliť.
"Pane, zachráň ma!"
V tom počul zhora hlas:
"Neboj sa, Romeletto. Maslím na teba." Bol to hlas Pána.
Romeletto celý naradovaný vstal a dal sa do každodennej práce, akoby sa nič nedialo. O jedenástej bolo v dome už plno vody a Romeletto sa uchýlil na poschodie. Práve tade prechádzali požiarnici. Jeden ho zbadal a zakričal: "Rýchlo poď s nami! Hrozí nebezpečenstvo!"
"Kdeže! Ja mám predsa poistenie zhora," odpovedal Romeletto a ukázal na nebo. O tretej bolo už vody po pás a Romeletto sa uchýlil do podkrovia. Práve okolo plával záchranný čln a ktosi naňho zavolal: "Rýchlo nastúp. Tiber bude stúpať ďalej!"
Romeletto odmietol: "Ja mám svoju záchranku."
O piatej voda vystúpila nad odkvapové žľaby a Romeletto vyliezol na strechu. Plával tadiaľ záchranný čln, ktorý zbieral posledných nešťastníkov. Márne sa usilovali Romeletta odviesť. Držal sa komína ako kliešť." Nepotebujem vás. Mám svojho záchrancu!"
Voda stúpala ďalej a desať minúť pred šiestou sa Romeletto utopil.
Len čo sa ocitol v raji, strašne sa nahneval. Predstúpil pred Pána a zaprotestoval: "Povedal si, že sa o mňa postaráš. A ja som kvôli tomu umrel."
Pán sa naňho milo pozrel.
"Ale ja som na teba stále myslel, Romeletto. Poslal som ti tri člny."
#zamyslenie
Často si myslíme, že Boh musí konať len tak, ako si to sami predstavujeme a prehliadame príležitosti, ktoré nám posiela, aby sme mohli žiť.
Deň bez elektriny
Zvoní budík, je 6:30. Otvorím oči, vypnem tie lesné vtáčiky, poprajem deťom dobré ráno a premáham chuť zavrieť oči naspäť. Dcérka mi oznamuje, že by ešte chcela spať a jediný, kto u nás vstáva s dobrou náladou, je synček. Pohľad z okna - a sneh, zase sneží. Tá zima snáď tento rok ani neskončí, či nebodaj, začína nová doba ľadová?
Čo na tom, že kalendár ukazuje dátum 19.4., dcérke som dala šál, hrubú čiapku a zimnú bundu, malého do nosiča (vďakabohu za tento vynález) a šup! odprevadiť škôlkarku. Domov sa ponáhľame, potrebujem si mixnúť raňajky a rýchlo uvariť kolienka k zvyšnej omáčke na obed. Elektrinu nám mali vypnúť o 7:30, našťastie, ešte funguje. Raňajky nachystané, vodu zohrievam v rýchlovarnej kanvici, nech sú cestoviny uvarené rýchlejšie. Práve, keď som ich do vriacej vody nasypala, nastala tma, zatváram hrniec a popod nos si frflem. Rozmýšľam, čo teraz. Ešte dobre, že mama neposlúchla moje rady a má plynový sporák. Rozhodla som sa, že najprv sa naraňajkujem, a potom vezmem hrniec aj drobca a uvaríme u mamy. Po pár minútach dvíham pokrievku, premiešam a čuduj sa svete, cestoviny sú akurát hotové. Tak to ma veľmi potešilo, navariť na sklokeramickej doske bez elektriny 😀 paráda.
To pochmúrne počasie mi uspalo dieťa (večne plné energie) už o deviatej, rýchlo si varím u našich kávu a beriem si pero a zápisník a píšem tento text. Ešte som ju ani nemala dopitú a už si v postieľke tlieskal, rovných 50 minút spánku, no nič, pôjde dnes ešte raz.
Hráme sa s huncútom celý deň s autami, chlapča sa nezaprie. Priebežne chodíme kontrolovať okno do ulice, okno do dvora a garáž. Drobec si nedá vysvetliť, že auto tam nie je a zbožňuje chodiť po schodoch. Nosí mi ovládač od telky, stláča gombík na predlžovačke a čuduje sa, že v žiadnej polohe nesvieti. Doma máme prítmie, okná malé, obloha zatiahnutá a Perinbaba skáče po svojej perine a nedá si pokoj. Maxim je po obede už unavený, zaspí mi na rukách. Uložím ho do postieľky a nechce sa mi nič, líham si v detskej na posteľ a čítam. Zobudím sa na pípanie - drobec si stláča v spálni budík. Je pol tretej, čas chystať sa po bambuľku. Pozeráme z okna, okrem sneženia sa pridal aj vietor, nechce sa mi ani nos vystrčiť z domu. Voláme mame, ide domov z roboty, cestou si vnučku vyzdvihne. Keď zazvonil telefón, myslela som si, že mama mi chce ešte niečo povedať, ale nie, nastal svetlý bod dnešného pochmúrneho dňa. Kuriér s balíčkom letných vecí pre deti, aká to symbolika. Privolávame teplo skúšaním, ale biele vločky sa sypať neprestávajú.
O pol piatej došiel manžel z práce, nesie tanier do mikrovlnky, slečna na neho kričí: "tatooooo, veď nejde elektrina!!!!" Mám pocit, že mi z toho šibne, odratávam posledné minúty, odstávka má byť do 17:30, keď tu zrazu, blik, a bolo svetlo. Huráááááá, ani neviem kto sa teší viac, či ja alebo deti a manžel.
A prečo to celé píšem? Lebo sa mi nechcelo počas synovych spánkov hrkotať s riadmi v kuchyni, nech ho nezobudím, a nič iné sa robiť bez elektriny nedá. Človek to v bežnom zhone každého jedného dňa až tak nevníma, ale je to fakt sila, keď idem do kúpeľne, a zakaždým ťuknem po vypínači, tak automaticky, keď nemôžem zapnúť práčku ani umývačku, navariť či ohriať jedlo, uvariť si kávu. A tak som sa stihla cez deň aj zamyslieť nad tým, ako asi žili ľudia v minulosti, keď elektrina ešte nebola. My sme ju dnes nemali "len" niečo vyše 9 hodín a cítila som sa ako bez ruky. Som rada, že žijem tu a teraz, s kopou fajn pomocníkov v domácnosti, vďaka ktorým môžem oveľa viac času tráviť so svojimi deťmi.
P.S. na fotografii sú na elektrickom stĺpe dvaja elektrikári, aj mi ich ľúto bolo, isto riadne vymrzli
Tak reálne v našom každodennom živote a predsa, my sa bijeme do pŕs za tú našu pravdu. Pravda... ? A to sú len dva pohľady, kto vie koľko významov má to čísielko z rôznych pohľadov... hm 🙂
#zamyslenie
