"Ideme k svokrovcom a oni otvoria skôr, ako zaklope na dvere. Prípadne otvorí svokor a nie svokra. Tak to dávaj, zavrieť dvere a odznova. Keď sa sprchujeme, tak musí on pustiť vodu aj sprchu," popisuje ich každodennú rutinu Zuzka.

"Ja mám asi najhoršieho čerta. U nás je to naozaj niekedy na psychiatriu (moju). Ako náhle nie je niečo po jej, počujú ju aj do ďalšieho mesta. Napríklad, ideme ráno do jaslí, krásne spolupracuje, všetko funguje, umyť, obliecť, nachystať ruksak na chodbu. A idú na rad topánky. Chce si ich obuť sama, trpezlivo sa jej snažím vysvetliť, že si ich obúva naopak. Od jedu ju už ide rozdrapiť, červená sa, kričí, jeduje sa, nejako sa nám to podarí, ja celá upotená, ešte sme ani z domu nevyšli.  Nasleduje čapica (Bože, nech už je leto). Ona sama. Krásne si ju vie dať, ale už je rozladená z topánok. Nejde jej to. Scenár rovnaký, šľahne čapicu o zem. Krik, nervy, jedovanie. Až jej sliny idú z úst. Tak ja začnem zase svoj monológ... Našťastie ho pochopila. Ideme do auta, samozrejme bez čapice, s kapucňou. Od domu k autu sa dá ísť dvoma smermi, samozrejme ideme tým, čo je bližšie. Samozrejme madam potrebuje ísť tou dlhšou trasou. Sadne na zem, krik, nervy. Ja už zúfalá, naštvaná funiaca lokomotíva. Idem pre ňu. beriem ju pod pazuchu, ona vyvádza, ľudia sa otáčajú. Sadneme do auta, ja vysvetľujem a pani zrazu úsmev ako keby sa nič nestalo," spomína Simona.

"Chystáme sa do škôlky, ona si vytiahne koša na prádlo špinavý kabát, že ten chcem. Poviem nie, je špinavý, že si dáme bundu s uškami. Hneď cirkus, vrieskala, bundu aj sveter najskôr hodila na zem, potom  si to šla dať do skrine, aby som to náhodou nenašla. Tak som sa obliekla, obula, otvorila dvere a vravím čau, ja teda idem. Hneď bola pri mne aj s bundou a svetrom. Potom zas začala revať v škôlke, lebo ona tam nechce byť. Dobre, že nezačala biť deti naokolo, ktoré ju volali hrať sa," vysvetľuje Lucia.

"Môj keď nie je po jeho, tak si ľahne na zem a mravčí. Keď sa k nemu priblížim, tak kope nohami, zásadne sa nám to stáva, keď sa niekam ponáhľam a nemám čas ho tam nechať ležať. Juj. Tak ho beriem na ruky, on so sebou mece, kope. Po ceste, aby som si oddýchla, tak ho občas na tú zem položím. Minule tam stojím nad ním, s pohľadom do nepríčetna a čakám, kým sa upokojí. Okolo idú policajti a kričia na mňa, či je všetko v poriadku. Vravím, že áno, len malý protest. To len môj toto robí?" spytuje sa Iva.

Vzdorovité dieťa

Nie, nerobí to len ten tvoj. Ani tvoja. Štyri mamičky, štyri deti. Všetky vo veku 2 roky a štvrť. Najkrajší vek. Čas na malú maturitu z exorcizmu, nasadenie sedatív (matke, nie dieťaťu) a zakúpenie hrošej kože. Tú poslednú položku kvôli susedom, kamoškám alebo len okoloidúcim, ktorí sa dokážu nekonečne pohoršovať, nad tým nevychovaným, rozmajzlaným a nevyspytateľným deckom. Nech už sa babky tvária akokoľvek rozhorčene, obdobie vzdoru alebo prvá puberta je (bohužiaľ) normálne, dôležité, dokonca žiaduce obdobie vo vývine dieťaťa. Začína okolo roku a pol a vrcholí v treťom roku.

Zrazu máte pocit, že toho vášho malého zlatého anjelika niekto vymenil. V tejto dobe dochádza k vzniku vlastného "Ja" dieťaťa, dieťa začína rozlišovať svoje potreby od svojich túžob. Začína sa presadzovať, používať ja chcem, ja nechcem, ja sám. "Minule spadol. Keď sa mu niečo stane, tak chce len mňa. Manžel ho zodvihol. A on hysák. Tak si znova ľahol na zem a čakal kým ho prídem zodvihnúť ja," spomína na tvrdú povahu svojho mini pubertiaka Zuzka.

Záchvaty plaču, fňukanie, hnev, trucovanie sa stali vašou každodennou realitou? Pokoj, nejedná sa o prejavy zlého charakteru, mocenský boj, nepriateľstvo voči rodičom alebo dôsledok chybnej výchovy. Existujú však faktory na strane rodičov aj dieťaťa, ktoré prežívané obdobie vzdoru ovplyvňujú.

Rodičia by sa mali zamyslieť nad prejavmi hnevu v rodine, ktorých sú deti svedkom. Rovnako, aj svoje reakcie, kedy ich vzdor dieťaťa rozčúli. Prejavy vzdoru môžu zmierniť dostatkom blízkeho kontaktu. Dieťa môže "naštartovať" únava ale aj porušenie denných rituálov, vyrušenie z hry, keď ho neberiete vážne, keď sa mu nedarí. Dieťa má už svoje predstavy a priania. Vie, ako má mať zoradené autíčka, z ktorého tanierika chce jesť a pod.

Čo robiť, keď má záchvat hnevu?

Čo môžete teda reálne robiť, okrem vyčkávania, že to jedného dňa prejde? Snažte sa dieťa zapájať do svojich činností. Dávajte pozor, na svoje správanie. Ak odhodíte topánky do kúta po prechádzke, nečakajte, že ich dieťa bude príkladne ukladať.

Všetko deťom vysvetľujte a plánujte. Čo ich čaká, prečo sa to bude diať.

Príkazy a zákazy sú potrebné, ale obmedzte ich množstvo. Aj vás by vytočilo, keby celý deň počúvať NIE. Dajte dieťaťu pocítiť, že vám záleží na jeho názore. Neprikazujte, dajte mi vybrať z dvoch pre obe strany prijateľných alternatív. Dieťa by sa nemalo trestať, ale podporiť ho a poskytnúť mu povzbudenie. (Mýty a legendy hovoria, že skutočne existujú matky, ktoré svoje vzdorovité dieťa nikdy nepotrestali 😉 ).  Neustupujte však zo svojich požiadaviek len preto, aby ste mali pokoj. Chce to nervy z ocele a vysvetľovať, odôvodňovať.

Niekedy stačí jednoducho odviesť pozornosť na nejakú obľúbenú činnosť. No keď už je dieťa vo vývrtke (odborne v afekte), treba ho jednoducho nechať prežiť svoje emócie. Nechlácholiť, nezahovárať. Ak hrozí, že aj vy vybuchnute, radšej sa vzdiaľte. Reagovali by ste vlastne rovnako ako dieťa. Nezvládli by ste svoje potlačené emócie a neadekvátne by ste ich dávali von. S vysvetľovaním počkajte, kým sa dieťa neupokojí.

Toľko k teórii, teraz prišiel rad na prax. Vaše reálne skúsenosti. Podeľte sa s nami o ne vo WIKI. Ako ste vy prežili obdobie vzdoru? Čo bolo najťažšie a ako ste to zvládli. Ukážte ostatným mamičkám, že v tom nie sú samy. Stač kliknúť sem.