Potrat v 17. týždni kvôli infekcii. Ako sa vyrovnať s depresiou?

Ahoj, ja som zažila niečo podobné. Prišli sme o bábo v 23.tt. Všetko vždy bývalo vporiadku, všetky kontroly, výsledky. Jedno ráno som zrazu začala znicoho nič silno krvacat. Tak som skončila na pohotovosti, následne nemocnici. Ležala som tam týžden s krvácanim, ktoré ustupovalo a bolo to pomaly už len slabé spinenie. Potom som ale zasa začala krvacat. Následne mi zistili, že mám tiež infekciu v krvi. Hneď mi nasadili antibiotiká, no moje telo ich neprijimalo :( po dvoch dňoch infekcie v krvi sa mi vnoci spustil pôrod. Neodtiekla mi voda, bolo to hrozne. Doktorka má nechcela dať previesť ani na porodnu sálu, tak som našu maličkú porodila na izbe na posteli do misy na vykonanie potreby. Bolo to hrozne. Ešte teraz to stále veľmi zlé beriem. Ani po potrate mi antibiotiká nezaberali na zápal. Už sa doktori bali aj o mňa... Ruky som mala samé modriny, už mi všetky tie infuzie, antibiotiká a vitamíny chceli pichat do žil na nohách. Lebo na rukách mi už žili praskali a nw jednej som dostala aj zápal žily. Takže ešte aj ruku som malofacovanu... Ten prvý mesiac bol hrozný. Keby sme už jedno dieťatko nemali, tak to psychicky nezvládnem. Obrovskou oporou mi je manžel a celá rodina. Prvý mesiac som len preplakala. Teraz je to už o niečo lepšie, ale stále to veľmi bolí. No povedala som si, že sú ešte horšie veci, ako to, čo som ja, či ty zažila... Sú ženy, ktoré porodia mŕtve babetko až na úplnom konci tehu. Alebo po pôrode nastanú zdravotné problémy s bábätkom. Proste to musíme brať tak, že všetko sa deje z nejakého dôvodu... A hlavne sa musíš o tej bolesti stále s niekým rozprávať. Je to ťažké, ale taká bolesť sa nesmie držať vnútri, lebo by ťa to zničilo. Mňa teraz ženie dopredu myšlienka, že od Vianoc by sme sa chceli znovu snažiť o babetko. A tak myslím na to, že na budúci rok to určite dobre dopadne 🙂 snažím sa zamestnavat, aby som na tie hrozne spomienky nemyslela. Každý deň si spomeniem na našu Lili v nebíčku, nech dáva na nad pozor. Drzkaj sa, bude to ešte veľmi ťažké, ale všetko zvládneme...

@aehre Dakujem, za povzbudzujuce slova. Mame doma tiez dcerku ale ked sa na nu pozriem strasne myslim na nasho chlapceka, ci by sa podobali, ako by sa spolu hrali, najhorsie bolo ked som konecne dosla domov a ona prve co spravila bolo pohladkanie po mojom brusku a spytala sa ako sa ma babo....manzel sa je stale pokusa vysvetlit, ale milacik moj neviem pochopit, ze bratcek uz nepride. Tiez ma trosku zene predstava, ze za par mesiacov skusime znova, strasne sa ale bojim, ze sa to bude opakovat. Stale mam pred ocami utz na ktorom potvrdili, ze voda uplne odtiekla a moj chlapcek bol stale na zive, bojoval do poslednej minuty, poslednykrat som mu videla bit srdiecko, na to mi doktor povedal, ze uz nemozeme cakat dalej (odmietala som do vtedy rodit pokym bol na zive) inak vraj bude neskoro aj pre mna, vtedy manzel zakrocil a dal suhlas, straasne som plakala a kricala nech mi ho neberu :( tiez mam pre ocami tu misu kde ho narychlo dali a utz ked uz maternica bola prazdna a doktor len potrdil akoby som tam ani nebola, ze babo je konecne prec a nech zacnu s antibiotikami....tazko sa mi dycha, neda sa mi spat a mam nocne mori a potim sa. Ja dufam, ze to raz prejde...bez manzela a dcerky by som tu uz nebola, ta bolest je obrovska.....

@bublinka1s Ahoj, aj ja som takto rodila v 18.tt koli infekcii a silnemu krvacaniu, ktore aj ustalo a dufala som,ze uz bude dobre, az mi po dvoch tyzdnoch v nemocke praskla voda a vyvolavali mi porod, pretoze zapalove markery rychlo stupali a islo o mna, skoncilo to po dvoch dnoch trapenia v porodnych bolestiach s nestastnym koncom, uz som fakt myslela,ze je koniec a doktor zahlasil, ze este ma uspia a docistia. Psychicky to bolo hrozne, naviac sme dieta nemali ziadne a to, ktore nas opustilo, bol dlho ocakavany dar, pretoze som nemohla otehotniet. Uz som mala plne zuby tych dobre mienenych rad z okolia, lenze nikto z nich to nezazil. Nastastie do roka som otehotnela a mame dcerku, ale cele tehotenstvo som sa strasne bala. A nasa cesta za druhym mimcom je tiez komplikovana,neviem ci vobec niekedy este, lebo som z hormonalnej liecby dostala tromboemboliu. Chce to cas, urcite to menej boli ako za cerstva, ale zabudnut sa neda. Hlavu hore, bude lepsie.

@bublinka1s mňa ešte čistili v narkoze. Nemala som chuť ani žiť. A najhoršie, že som ani nedostala odpoveď, že prečo sa to všetko stalo. Keď všetko som mala vždy vporiadku. A odpoveď... To sa proste stáva... Bolo to najhoršie, čo som počula. Naraz som ostala tehu ešte S dvomi dobrými kamarátkami. Aj ony čakajú dievčatka. Jedna má termín o deň skôr a druhá o týždeň neskôr, ako som ja mala mať. Hrozne má to boli,keď vidím, ako im pekne rastie bruško, že aj ja som už mohla byť taká gulatucka... Ale prajem im to, nezávidím im, len ta bolesť je hrozna. Aj mňa malý hladkal po brušku keď som prišla domov, tiež sme mu hovorili,že v brušku má sestričku. Ešte budeme veľa preto plakať :( aj sa bojím veľmi otehotnieť. Teraz beriem antikoncepciu. Dlho som po kyrete spinila. Od potratu mesiac, takže skoro 7 týždňov vkuse som vložku nosila. Aj to mi stale pripominalo,čo sa stalo. Ešte ma len čaká o týždeň gyn.kontrola, čo mi bude doktor aj sono robiť a tak. Keby som nedostala ten zápal do krvi, tak to tak nemuselo skončiť. Vôbec neviem, čo ho spôsobilo. To je najhoršie, lebo neviem teraz, čo mám vlastné robiť, aby sa to už nikdy neopakovalo ;( že na čo si mám dávať pozor... Doktor mi povedal, že keď ostanem znova tehu, že má nechá pn ak by som už nebola na materskej. Preto by sme chceli ísť aj tento rok na dovolenku. Aj keď len do Chorvátska, ale odreagovať sa trosku, načerpať novú silu. Lebo ak sa nám podarí teda narok otehotnieť, tak zasa dlhšie nepojdeme. Je dobré, že už máte doma maličkú. Aj keď na druhej strane je to ťažké. Ale to maličké dáva najväčšiu silu a dôvod tu ostať a bojovať ďalej ;)

@bublinka1s a aj tie nočné mory som aj ja mala. Plakala som normálne zo spánku aj vykrikovala. Už som si aj myslela, že budem musieť asi vyhľadať odbornú pomoc. Ale potom som si povedala jedného dňa, že už sa nesmiem toľko trápiť, už to aj tak nepomôže a moje slzy nič nezmenia a že sa musím dať dokopy hlavne kvôli nášmu malému ale aj kvôli manželovi. Lebo tiež ho to veľmi ubijalo, keď ma videl stále takú a už nevedel,ako mi má pomôcť. Ale tá láska synčeka a manžela má dala najviac dokopy. A ešte to síce nie sú ani dva mesiace od potratu, ale už sa niekedy stane, že už neplacem každý deň kvôli tomu. Niekedy ma to ešte veľmi chytí... Navonok sa pred všetkými snažím tváriť silná. Vy sa budete po akej dobe snazilkovat? Mne doktor povedal pol roka minimálne a najlepšie tak zhruba rok name počkať. A keď beriem antiku, že potom vôbec nemám praveze čakať na prečistenie od hormónov. Že budem mať telo praveze silnejšie a keď, tak ju mám vysadiť žo dňa na deň a sa máme snažiť.

@yvoneta ahoj, ako ti prišli prosím na tú tromboemboliu? mala si nejaké príznaky? ja som po potrate nabehla na antiku Lunytta. Zatiaľ sa mi zdá vpohode, ale ešte ju beriem ani nie celé dva mesiace... Teraz dva dni len mávam trochu kŕče v lytkach. Ale to ja mávam sem tam,pri zmene počasia... zistili ti to z bežných výsledkov krvi, alebo si žiadala ty O nejaké vyšetrenia. Obvodna lekárka mi totiž po potrate povedala, že krvácanie v tehu a potom zápal býva pri poruche zrazanlivosti krvi. Že sa mám od môjho gynekologa pýtať, aby ma poslal na vyšetrenia. Len som na nete čítala, že to posielajú až po dvoch, troch potratoch. Lebo je to drahé...

Ahoj,
aj my sme prišli o naše dievčatko v 18tt. Nebola to síce infekcia, no i tak do dnešného dňa neviem čo sa vlastne stalo. Na sone sa zistilo, že už nášmu dievčatku nebije srdiečko a tak som musela porodiť. Keďže nič nenasvedčovalo, tomu že sa vo vonútri niečo stalo, moje telo ešte nebolo na pôrod pripravené, museli mi preto roztiahnuť krčok a napichať ma vyvolávačkami, aby som naše dievčatko porodila. Bolo to hrozné, v živote na to nezabudnem, na tú bolesť fyzickú, ale i hrôzostrašnú bolesť v srdci. Porodila som na izbe (nestihli ma ani odviesť na sálu), moje slniečko drobučké dali do nejakej misy, prekryli handrou, nechceli mi ho ani ukázať, bolo to strašné, potom ma ešte dočisťovali, nasadili antibiotiká, lieky na zastavenie laktácie a čo ja viem čo ešte sa dialo, ja len viem, že nasledujúci mesiac som preplakala.
Život sa pre mňa na vtedy skončil no musela som sa pozbierať a pomohla mi v tom najme práca, pretože dieťatko sme ešte nemali (toto malo byť naše prvé, vytúžené, vybojované a očakávané). Najhoršie bolo, že po návrate do práce som sa musela pozerať na tehotnú kolegyňu, ktorá mala termín rovnako ako ja. Jej rástlo bruško a ja som mala prázdno v srdci. Teraz po dvoch rokoch (nedávno sme mali to hrozné výročie) keď mi už po byte štvornožkuje 8 mesačný synček, to ešte vždy bolí, nikdy neprestane, ale je to ľahšie a snažím sa spomínať len na ten krátky, krásny čas čo s nami bola, nie na otrasné zážitky z nemocnice.
Dcéra mojej kolegyne mi neustále pripomína aká by bola už aj moja Emka veľká, bolí to a bude bolieť dlho (asi navždy), no jediné čo odporúčam je zamestnať sa niečím (robotou, dovolenkou, prerábaním bytu, pustením sa do cvičenia,...) čímkoľvek čo by ti odpútalo myšlienky. No a keď príde čas znova sa pokús o bábätko, nám kázali čakať pol roka, ale ani potom sa nedarilo, takže ja osobne by som začala snažilkovať skôr, celé tehu som sa bála, ale našťastie všetko dopadlo dobre a teraz tu mám pri sebe živé striebro 🙂
Veľmi ti držím palce a aj všetkým ostatným babám, ktoré museli zažiť to najhošie čo pre ženu môže byť... prísť o svoje dieťa... a je jedno či počas tehotensva, alebo už po narodení, aby sa čím skôr podarilo bábätko a aby si sa čím skôr dostala z toho najhoršieho.

@bublinka1s ahoj, teraz som si precitala co si pisala a musela si zazit. ja som mala potrat v 8-9.tt. aj to bolo hrozne... a to som iba 1 tyzden vedela, ze som tehotna. nechcem si ani predstavovat, co si zazila... nepoznam ta, ale mi to je nesmierne luto... som sa tu rozplakala v praci pri PC... malinka casom pochopi, ze bratcek nepride, ale mozno potom pride dalsi bratcek... skus sa odovzdat do ruk vyssich sfer... chapem, ze to je pre teba teraz velmi tazke obdobie... ono sa to casom zlepsi... a casom pochopime veci, ktore sa museli stat a museli sa stat prave nam... aby sme boli ochraneny pred niecim horsim... ale to vsetko pochopime az casom... a to musime pretrpiet, kym to pochopime... pisala si, ze sa bojis, aby sa to nezopakovalo... mozno by ste mohli ist s manzelom na geneticke vysetrenie, preplati to poistovna, takze by vas to nic nestalo, sice sa dlhsie caka na vysledky, ale teoreticky sa zisti, kde je chyba... a priroda zariadi, ze ktore dietatka su zivotaschopne a ktore nie... ja viem, ze teraz by si zvolila cestu, aby zil, aj keby bol napr. chorucky cely zivot... skus uverit tomu, ze malo sa to tak stat... napriek tomu, ze tomu nerozumies...

Ahoj...ja som potratila prvé v 19.tt a druhé v 17.tt...no,žiaľ sa neprišlo na to,čo zapríčinilo pôrod...a dcéra sa mi narodila v 26+5 tt...keby niet serklaže,tak prídem aj o svoju dcéru presne tak,ako o svojich synov... Veľmi zle som to všetko znášala...nikdy to neprestane bolieť...

@aehre Ahoj, ano mala som priznaky zapalu zil, bolest v nohe, opuch, cervena, horuca noha, nakoniec mi to embolizovalo dopluc, nastastie som tu. Az po tom to zacali riesit lekari, dlhodobo chodim na odbery aj ked popravde nic zavazneho nezistili, nejake paraetre som nemala o.k.ale ani lekari nechcu velmi verit, ze v dosledku toho by som mala tromboemboliu, ale je to tak. A uz sa mi to aj zopakovalo.

Ahojte, ja som na to nejako podobne ..decembra sme sa dozvedeli ze cakame babo , bola som najstastnejsia na svete , vsetko slo pekne , babo rastlo kontroly v poriadku , siel mesiac za mesiacom , bola som 2mesiace doa na pn potom som sa rozhodla ist do prace ,vydrzala som tam mesiac, potom To prislo , kontrola a ultrazvuk v 21 tyzdni , vsetko bolo Ok tvrdil mi moj doktor , babo malo 567 g , a oznamil mi ze to bude chlapcek , bola som nastastnejsia viete si to predstavit. o tyzden na to 1.4.2014 vnoci (22 tt) o druhej som sa zobudila na strasne bolesti , ani v najhorsom sne by mi nenapadlo ze su to kontrakcie , sla som na pohotovost , kde som zacala po vystreni sondou aj dost krvacat , lekari mi povedali ze ma budu robit serklaz , na druhy den rano , kontrakcie trvali dlasi den aj ten nasledujuci po serklazi , no potom sa to zhorsovalo , stehy sa mi zacali trhat , a davky infuzii mi zvysovali mala som tep 110, co sa uz nedalo vydrzat , museli ma rozstrihnut a po 1hodine a 45 minutach som porodila :( cistili ma takze som bola aj v narkoze a ked soms a zobudila priatel bol pri mne , a nechcela som verit ze sa to stalo mne a ani neviem preco ked bolo vsetko v poriadku :( presiel uz presne mesiac a 1 den a stale neviem co to zavinilo.....KAZDEJ NA FORE PRAJEM VELA SIL , A POZITVNE MYSLENIE,DUFAM ZE UZ ZAZIJEME LEN DOBRE ...

Ahojte, neviem ako vyjadrit všetku tu lutost a bolest. Je to ťažké ... V decembri som zostala tehotna, nebolo to plánované, máme už dvoch velkých chlapcov ale ja som sa rozhodla že babo si nechám aj keby sa čo dialo. Velmi som sa tesila. V 7 tt som šla prvý krát k lekarovi, aky to bol šok keď mi oznámil že nie jedno ale dvě babatka ... A všetko šlo dobre, aj manžel sa začal tesit výsledky boli ako z knizky. Brusko rastlo deticky kopkali už od 17 tyzdna. Na poslednom sone sme sa dozvedeli že to budú princezne. Tak sme ich začali volat Elka a Nelka, ake to bolo pekne keď manžel prisiel z práce a hneď medzi dverami sa zdravil " ahojte baby moje" no osud mi bambulky vzal... V 22tt, bol pondelok skoro ráno niečo před siestou zobudil má tlak v bruchu, šla som na wcko, že to budú len nejake crevne veci ( zapcha) ... No nie bol to šok keď som videla zachod plný krvi..potom som cítila ako sa prve miminko tlačí von, medzitym už manžel volal záchranku, no kým přišli boli bohuzial obě na na svete trvalo to všetko asi 10 minut, vyšli v plodovych obaloch, ešte sa hybali keď ich brali aj sonou do sanitky.. no vedela som že sa im pomoct nedá... Pupocne snury boli roztrhnute a vyseli zo mna ako znak definitivnej straty... O pol siedmej sme dorazili do nemocnice, vsetka cest zachranarom boli zlatí aj ich to rozhodilo, ešte mi dávali vreckovky a utesovali moje záchvaty placu. Počkali so mnou kým pripravili porodnu salu...a přišlo peklo. Hodiny som mala priamo před sebou, o 6:50 mi podali infuziu s oxytocinom aby som mohla porodit placenty, o 8:10 ešte stále nemohla vyjst druhá..začala sa trhat . Medzitym ešte nejake lieky do infuzie..

Aj tak som sa nevyhla kyretazi..myslela som že ma uspia a konecne pred tym ujdem, no oomyl, cistili ma bez akychkolvek utisujucich prostriedkov...nechcite vediet ako to boli..o 9:15 moje utrpenie fyzicke konecne skoncilo..ale to psychicke je este horsie, ked som sama tak placem, inak sa tvarim pred svetom ze to zvladam .. ale je to ťažké, cakam nä vysledky z histologie, mozno ked uz nebudem riesit doktorov nebude to take zle..vsetkym s podobnym osudom drzim palce. Ahojte a dakujem za vypocutie.

ahojte...aj ja som prišla o babo v 17tt a dodnes neviem pričinu...presne na valentina mi doktor oznamil že moje babo už nežije a stale sa z toho neviem spamatat,každy mi hovori neplač ved pride dalšie...lahko sa im to povie ked si cez to neprešli,snažim sa tvarit že všetko je ok a každy večer si hovorim aka som dobra herečka ale ked som sama tak plačem,budim sa a plačem zo sna...

Babulky, velmi ma mrzi, co prezivate, co ste prezivali, ale len cas zahoji ako tak vase rany, nic ine...mne to trvalo vyse roka, kym som sa ako tak z tej hroznej depky dostala. Ja som prisla o dievcatko na prelome 24tt...bolo to tazke obdobie, ale teraz si uz len obcas spomeniem, radsej som vzdy myslienky odsuvala, nemyslela na to, lebo to je sebatyranie, nic uz nezmenite,cas je najlepsi lekar a to doslova...musite si prejst vsetkymi fazami, ktore k tomu patria...drzim palce.

@bublinka1s velmi tazo sa citaju taketo osudy. mne babatko zomrelo v 13tt a nemusela som podstupit ani spolovice to, co zeny nadomnou pisu lebo asi by som skoncila na psychiatrii. prisli mi na to na kontrole a ako MA bez priznakov som sla na druhy den a kyret, takze ziadna krv ani zazitky s porodom plodu som nemala. ale odporucam psychologa. su v centrach aj statni, za ktorych netreba platit a ja myslim, ze zena o tom musi hovorit. s partnerom tiez, ale on preziva rovnaku bolest a myslim, ze zamiest to pod koberec alebo sa tvarit, ze si uz nad vecou je velka chyba. ja si poplacem aj dnes a je tomu uz tak dlho, ze malicke by tu vedla mna lezalo v posteli. kazdy smutok ma svoje stadia, pride aj hnev aj vyjednavanie, aj budes hladat vinnika, ale musi prist aj zmierenie a prijatie tej veci s tym, ze nepoznas dovod preco to tak bolo. a ak zvladnes toto, tak mi ver, ze budes vediet mysliet na svoje babatko uz len s laskou, zapalis za neho obcas sviecku na okne, podakujes, ze bolo s tebou aspon tu chvilu. toto mi velmi pomohlo - ze v konecnom dosledku mi ta udalost dala nadej lebo sme sa dlho pokusali a stracali vieru, ze sa nam to podari. a hoci babatko odislo, pochopila som, ze prinieslo nadej, ze to ide a chce to len lasku a cas. velmi drzim palce kazdej zene, aby sa zmierila vnutorne s takymito vecami a vedela ist dalej

Ahoj ja som bola na potrat pred 2 týždňami bola som V 16 týždni ale musela som ísť so zdravotných dôvodov. Je mi na nic keď si predstavím že som musela zabiť svoje baby ktoré vo mne rástlo A na ktoré som sa neskutočne tešila. Plačem každý deň, nemám chuť ani S ničím kecat A ani nikam ísť A najhoršie je keď sa pozriem na priateľa lebo on mi naše malé pripomína A to sa už od slzi už neviem udržať. Pripadám si pripravená na psychiatriu

@baby09 silno drzim palce aby si to vsetko zvladla, presne viem o com hovoris, stalo sa mi nieco podobne. v juli pred rokom som 2 mesiace po svadbe zistila, ze som tehotna, boli sme najstastnejsi na svete. kontroli, vysetrenia UTZV -vsetko v najlepsom poriadku. v 16 tt pravidelna kontrola u lekarky, kde mi robila utzv, nieco sa jej len nepozdavalo, a tak ma poslala na skrining. ked na mna pan doktor pozrel a povedal:bolo by to vase prve? ved ste este mlada. zrutila som sa. babo malo hrozne vyvinove chyby nezlucitelne so zivotom, malo to byt dievcatko. a cakali nas dalsie vysetrenia, asi 4 utzv. vzdy ked som ju tam videla, chcela som kricat.... aj v nemocnici neslo vsetko tak ako malo, vyvolavacky nezaberali, 2 dni kontrakcii a nic, krvacanie, 2 dni na sale. a to uz bol 17tt. katastrofa. dlho som bola na pn, vyrovnavala som sa s tym spolu s manzelom... v marci sa nam podarilo otehotniet a 5 tt som potratila, nastastie bez potrebneho cistenia. genetika je vraj vporiadku a aj ja som v najlepsom poriadku, tak neviem kde je problem. od vtedy sa opat snazime, a nedari sa... zelam, aby sa nikomu nic podobne nestalo. a hlavne sa drzte. mame tam hore anjelikov, ktori nas strazia. a urcite pride aj to vytuzene babo, verim tomu

@ivuska9999 ach hrôza. Dúfam sa vám.Podarí A čoskoro budeteat vytúžené babo. No ja až tento týždeň idem na kontrolu A potom budem vedieť vo A ako ale to man aj boli že som chceca vedieť čo.by to.bolo Aby som vedela ako ho volať. A ani telíčko nám nedali. Prost zrútil.sa mi svet A partner mi príde ako keby mu to ani nevadilo ako keby sa ničnestalo A to ma na tom ničí najviac :(

@baby09 Ahoj , my sme mali s mm tiez krizu koli tomu istemu ani nie po par dnoch bol akoby sa nic nestalo, vtipkoval atd, velmi ma to bolelo, ako mohol tak rychlo zabudnut na nasho synceka??? prekonali sme to ale mam este nanho tazke srdce. Ak by si sa chcela porozpravat kludne napis IP mne to vtedy velmi pomohlo ...

@baby09 to sa ti len zda, partner to preziva vacsinou este horsie. tiez mi kludne napis ked budes potrebovat

@bublinka1s ahoj neviem ako písať IP. Ale rada by som sa porozprávala kedzebsa cítim sama A partner sa má stále pýta čo som taká smutná A prečo zasa plačem. Proste sú to skoro 3 týždne tomu A on sa má opýta že prečo plačem. :( chýba mi naše dieťatko

@ivuska9999 ďakujem. Neviem lebo je úplne ok ako keby ani babo pre neho neexistovalo minule mi povedal že to ešte nebolo babo lebo bolo len V 16 týždni. Úplne ma to zlomilo. Neviem čo mám robiť či S ním ostať keď má ani nevie pochopiť A K strate nášo baba sa takto stavia ako keby sa nič nestalo či je to prejav smútku aj keď dosť cudzím spôsobom

@baby09 chlapi neprejavuju svoje pocity, tak to proste je. ja mam chlapa, ktory je citlivy, ale tiez to neda nejako najavo. a pritom viem, ze ked som bola v nemocnici, tak doma chodil ako bez duse a velmi ho to vzalo... a hlavne uvazuj ci ho milujes a ci chces, aby bol otcom tvojho dietata, neodsudzuj ho preto, ze sa s tym vyrovnava inak. aj ked ta chapem, ze teraz potrebujes najviac podpory. mne napriklad velmi pomohlo, ze manzel bol realista a aj moj lekar, vsetko mi povedali narovinu a nelutovali ma....

@ivuska9999 ďakujem 🙂 ale keď to je to že ja ho teraz potrebujem najviac A on proste ako keby si to ani neuvedomoval. A to že som na to sama má najviac trápi. Veľmi ho milujem A viem že aj on mňa ne strašne dobrý ku mne ale nechápem má proste A ani rozprávať sa S ním O tom nemôžem. Proste veľmi neodpovedá

Ahojte, je strašné, čo ste si všetky prežili. My sme prišli o 2. dieťatko v 39 tt, doteraz nevieme prečo. Jediné, čo mi pomohlo sa nezblázniť je moja dcérka. Neprejde deň, keď by som si na Tamarku nespomenula, no musím ísť ďalej. Aj mm, ten to zle znášal, nikdy predtým som ho nevidela plakať. Držte sa. 😔

ahojte, stalo sa mi presne to iste ako vam....asi uz niektore mozno uvazujete o dalsom tehu, tak by som rada, ci ste sa niektora po tomto vsetkom rozhodli opat a po akom dlhom case? dakujem za akekolvek povzbudive slova 🙂

@katkup ahojcek, velmi mi je luto cim prechadzas, ja som otehotnela za 3 mesiace , mala som velmi tazke tehotenstvo ale nakoniec SME to vzladli a narodila sa mi krasna dcerka, na malinkeho myslim stale a doteraz mi je zo vsetkeho do placu akurat, ze som sa s tym naucila zit a place uz dokazem ovladat, moc ti Drzim palceky...

@katkup Ahoj viem Ta pochopit ja ked som prisla o dietatko uz mi ani neodporucali dalsie tehotenstvo ale stalo sa zacali problemy lekar ma nutil do potratu koli mojmu zlemu zdravotnemu stavu a mladom veku vtedy som mala19 ale s manzelom a svokrovcami sme to dlho preberali nakonec padlo rozhodnutie co sa ma stat sa stane nebolo to lahke vysetrenia hospitalizacie lekari len krutili hlavou potom som podpisala papier ze ked sa nieco stane nebudem zalovat nemocnicu ale vsetko zle sa zrazu pominulo narodila sa nam dcerka bola zdrava dnes ma uz 18 je uzastna a sme vdacny ze ju mame kazda spomienka na minulost boli nikdy nezabudnes ale ver mi bude dobre musis verit a dockas sa zazraku budem sa za Teba modlit verim ze to prekonas nevzdavaj sa