Zrušenie svadby - ako ďalej?
Ahojte, toto je prvýkrát, čo žiadam o radu na internetovom fóre, nie je to môj štýl, ale ako sa hovorí, topiaci sa aj slamky chytá. 😉 Pozerala som si pár starších fór tu na MK k podobným témam a niektoré vaše názory/postrehy stáli za zamyslenie a podľa mňa by aj mne mohli pomôcť pozrieť sa na svoju situáciu trochu z iného uhla. Ale k veci. S priateľom sme spolu 3 roky aj niečo (ja má 30, on 40), cca 2 roky spolu bývame a plánovali sme svadbu.
Určité pochybnosti boli vo mne už od začiatku vzťahu, no nikdy to nedospelo až do štádia, že by som ho chcela skutočne ukončiť, pozitíva vždy prevážili negatíva a keď som sa zamyslela nad tým, akú vzácnu osobnosť má môj partner a ako dobre sa pri ňom cítim, vždy som sa utvrdila v tom, že by bola chyba ten vzťah len tak zahodiť. No po absolvovaní predmanželskej náuky (ja som katolíčka, priateľ neveriaci) sa vo mne čoraz viac začala hromadiť neistota – niektoré otázky v tých pracovných zošitoch, čo nám na náuke dali, boli dosť na telo a rozkolísali moju istotu, že toto je budúcnosť, ktorú chcem. Aj napriek tomu som sa však väčšinu času na svadbu tešila, resp. možno ani nie na samotnú svadbu, skôr na to, že aj ja budem mať konečne vlastnú rodinu (obidvaja chceme deti a uvedomujeme si, že aj fyziologicky už máme najvyšší čas). Nepripúšťala som si, že by sme sa predsa len napokon nevzali.
Pochybnosti vyvrcholili asi mesiac pred termínom sobáša, keď sa vo mne niečo zlomilo, veľmi intenzívne som pocítila nemožnosť tej svadby, strach z budúcnosti a obava z toho, že by som sa stala akoby väzňom toho manželstva, ma úplne ochromili, v podstate jediným východiskom v tej chvíli bolo pre mňa zrušenie sobáša. Cítila som sa strašne, priateľ zdrvený, rodičia sklamaní.
Ešte na upresnenie, plánovali sme úplne maličkú svadbu bez „zábavy“ – iba večera v kruhu rodičov a súrodencov (ani jeden z nás neobľubuje také tie spoločenské „teátre“, ako sú klasické svadby) a zatiaľ o nej nikto okrem najbližšej rodiny nevedel, nemali sme na ňu v podstate ešte nič zabezpečené ani kúpené. Čiže to zrušenie zase nemalo nejaké ďalekosiahle finančné ani spoločenské dôsledky...
Po zrušení svadby som naplno precítila, aká obrovská strata by to pre mňa bola, keby sme sa rozišli, uvedomila som si, že ho skutočne milujem, hoci som o tom predtým niekedy pochybovala, ale zároveň tie trýznivé pocity, ktoré ma donútili zrušiť svadbu, vo mne vzbudzovali hrôzu, nedokázala som ich celkom pochopiť. Napokon sme sa s priateľom rozhodli, že to predsa len ešte skúsime, zabojujeme, navštívime (pred)manželskú prípravu a uvidíme, ako ďalej. Nasledujúci mesiac bol naozaj krásny, bolo to skoro akoby sme boli čerstvo zamilovaní, obidvaja sme sa snažili dávať do toho vzťahu všetko, opäť som začala pomýšľať na svadbu, pozerali sme si spolu realitné portály, hľadali vlastné bývanie, psychológ nám povedal, že s nami v podstate nemá čo riešiť, lebo asi žiadny problém nemáme. Ale je pravda, že depresívne pocity ma ani vtedy úplne neopustili, aj keď sa zjavili vždy len na krátko a rýchlo odzneli.
Keďže som chcela lepšie pochopiť, čo ma vtedy vlastne donútilo svadbu zrušiť, dohodla som si so psychológom aj individuálne stretnutie, ale priznám sa, že som ostala trochu sklamaná – v podstate som dostala len priestor na vyrozprávanie sa, pár otázok, ale žiadne odpovede, žiadny názor, žiadne možné zdôvodnenie. Samozrejme, chápem, že žiadny človek za mňa nemôže rozhodnúť a porozumieť si musím hlavne ja sama, ale toto sedenie vo mne vyvolalo skôr ešte väčší zmätok a keďže som na ňom rozoberala najmä svoje pochybnosti a strachy, negatívne pocity sa mi takmer naplno vrátili.
Ešte k môjmu partnerovi, je to neskutočne dobrý, trpezlivý a tolerantný človek, veľmi ma miluje a stále si ma chce zobrať aj napriek všetkému, čo sa stalo. Dáva mi najavo, že ma berie takú, aká som, je mi oporou, cítim sa pri ňom dobre, uvoľnene, ale zároveň mám výčitky, že ja mu to nedokážem tak celkom oplácať. Okrem toho máme veľa spoločných záľub, trávime spolu takmer všetok voľný čas aj sex je uspokojivý. Čo ma však najviac zneisťuje, je jeho detinskosť v niektorých oblastiach, nerozhodnosť, nepriebojnosť a ťarbavosť v spoločnosti. Väčšinu rozhodnutí necháva na mne, napr. aj pokiaľ ide o svadbu, hlavne ja som mala rozhodnúť, on by ma o ruku asi nikdy nepožiadal, nie preto, že by si ma nechcel zobrať, ale skrátka si nebol istý, či to chcem aj ja (čo zase netvrdím, že nebolo celkom oprávnené 😉), resp. si nebol istý, či sa to tak fakt bežne robí, alebo je to len výmysel z hollywoodskych filmov 🙄. V našom vzťahu som dominantná skôr ja, z čoho nemám úplne dobrý pocit (i keď, zažila som aj vzťahy s dominantnými partnermi a bolo to ešte horšie).
Zažila niektorá z vás podobnú situáciu, príp. poznáte niekoho takého vo svojom okolí? Ak áno, ako ste to (resp. ako to oni) napokon vyriešili? Má zmysel pokračovať vo vzťahu, keď ma niečo vo mne takto brzdí? Rozum hovorí áno, (po)city hovoria nie, resp. minimálne zdvíhajú varovný prst. Mám obavy, že nech sa rozhodnem akokoľvek, bude to najväčšia chyba v mojom živote. Bojím sa, že keď to teraz ukončím, budem to v budúcnosti veľmi ľutovať. A zároveň, že ak pôjdem do svadby, negatívne pocity sa budú len stupňovať.
Budem vám vďačná za akýkoľvek názor, ideálne čo najotvorenejší, pokojne aj negatívny voči mojej osobe. Ospravedlňujem sa za toľké litánie, ale všetko, čo som napísala, sa mi zdalo dôležité. 😊
Vies presne pomenovat nagativa vazho vztahu a patnerovej povahy...odporucam ti vytlacit si tento "list"a dat ho precitat parnerovi....ber to ako terapiu...snad pochopi ,co citis...
Ahoj, moj nazor je, ze ho proste nemilujes. Ano, urcite ho mas velmi rada, ste spolu dlho, vazis si ho a toto vsetko, ale proste ho nemilujes v prsvom slova zmysle tak vasnivo a naozaj. Vnutorne to asi citis a to je to, ci ta odhana od svadby. Co spravit to je tazko radit, pretoze podla mna niekedy s takymto clovekom, s ktorym si naozaj rozumies a je vam spolu dobre moze byt ten vztah, rodina, stabilta atd lepsia ako s niekym pri kom sa ti budu podlamovat kolena, ale v inych oblastiach to fungovat az tak dobre nemusi. To ale musi byt tvoje vedome rozhodnutie, ze takto chces zit a nebudes sa obzerat spat. Inak hrozi, ze raz pride niekto, kto ti pomota hlavu a budes mat velky problem.
Ved spolu mozete byt aj bez svadby. Ocividne si len sviatocna katolicka,tak by nemal byt problem. Nemusite sa brat.
@cerstva30 Mas pravdu, nikto to za Teba nevyriesi. Aj ja som mala tesne pred svadbou pochybnosti, akoby som sa zrazu zlakla, ale zrejme to nebolo take ako u Teba, lebo my sme svadbu nezrusili-len chcem povedat, ze kazdy clovek pred velkym rozhodnutim ma pochybnosti. Z toho, co som si precitala, mi to pripada tak, ze to nie je zly vztah, ale skor ako cit tam prevazuje rozum-co vobec nemusi byt na skodu. Tak trochu si myslim, ze uz aj to, ze mas 30, moze byt taky faktor, ze si hovoris, ze uz by si mala mat dieta (mozno nie) a to prispieva k tomu, aby si vo vztahu ostala. Asi som Ti neporadila, ale ak Ti teraz nieco na nom vadi, tak casom to bude vadit viac-takze si musis zvazit, ci to chces zvladat "dozivotne".
Nemas v sebe jasno, pritom by si s nim chcela byt. Niekedy mam pocit, ze mame obavu akoby z toho samotneho zavazku, ale celkom nerozumiem preco. Aj manzelstvo sa da ukoncit, ak by nastali nejake velke problemy, ktore by vas rozdelili.
vaz si, co mas. nevymyslaj, lebo ostanes na ocot.
@cerstva30 ahoj, odpoved musis najst len ty sama. Poznam aj takych, co sa velakrat rozisli a zase dali dokopy, napokon sa vzali v kostole. A do 3 mes od svadby sa definitivne rozisli - rozviedli.
Podla mna by si mala lepsie spoznat svoje hlboke pohnutky, preco s tym nie si ok. Ak ich dokazes pomenovat, budes vediet co s nimi - bud ich prijmes a vezmete sa alebo si povies, ze toto nie a rozidete sa.
Na tvojom mieste by som skusila life koucing. Nikto druhy ti neda odpovede, ale da ti dobre polozene otazky, ktore ta mozu priviest hlbsie do tvojho vnutra.
Dobre sa vydat-zalozit si rodinu je podla mna klucova zivotna zalezitost, ovplyvni ti to cely zivot, takze podla mna super, ze to riesis. Určite sa do toho oplati investovat cas aj energiu, aby si spravila spravne rozhodnutie - ktore ta bude naplnat VNUTORNYM POKOJOM. Neunahlila by som to.
Drzim palce!
hmmm podobné pocity niekedy mávam aj ja, keď si písala o jeho negatívnych vlastnostiach a že sa ti nepáči, že si dominantná. Tiež ma niekedy popudzuje, že je manžel málo aktívny, ale vždy so všetkým pomôže, ide sa rozkrájať aby som bola šťastná. na zásnuby som čakala tiež až 7 rokov. Niekedy nad tým rozmýšľam, ale potom si dám pomyselnú facku a poviem si, že sakra, veď ty by si chcela, aby ten druhý bol dokonalý, ale ty máš tiež určite chyby, ale miluje ťa aj s tými chybami a nechce ťa meniť. Niekedy asi treba byť skromnejší a my ženy by sme mali prestať toľko premýšlať :DDD ja som jedno naše ťažšie obdobie bola aj u terapeutky a tá mi povedala, že v krízových situáciach mám ísť na to cez vďačnosť. Mám si uvedomovať čo najčastejšie, čo všetko si na ňom vážim a za čo všetko som v našom vzťahu vďačná a veľmi to pomohlo. A pomôže to aj vo všetkých ostatných sférach života a je to veľmi sľubná cesta k tomu, aby si sa cítila šťastná. Lebo ty musíš sama v sebe cítiť to šťastie.
podľa mňa má chlapec šťastie, že si si to rozmyslela, podľa mňa je problém v tebe - neveríš sebe, jemu, ani vašej láske, máš striedavo depresie a dobré obdobia, skôr v tom vidím nejakú psychickú poruchu
@cerstva30 ak som dobre pochopila,nebývate ešte spolu sami?
či?
lebo spoločné bývanie a riešenie bežných situácii je veľmi kľúčové,vtedy zistíš,či s tým človekom chceš byť navždy alebo nie..v každom prípade by som sa už neupínala stále k myšlienke svadba..to nieje priorita..
a ubrala by som z tvojej akčnosti,lebo možno máš pocit,že ho ťaháš ako guľu za nohu..kde ho položíš tam ho nájdeš a je ti verný ako psík..
nechaj ho byť mužom,daj mu viac voľnosti v rozhodovaní a pre teba začne byť naozaj tým človekom,na ktorého sa môžeš spolahnúť a nerobiť mu iba druhú mamu..
Ak ho miluješ, vezmi si ho. Ak nie, tak si ho neber. V tom by si mala mať jasno. Ale mala by si sa rozhodnúť cim skor, vzhľadom aj k jeho citom. Aby si ho nevodila za nos....
@cerstva30 ja byt na mieste tvojho priateľa, tak si ta nevezmem. Rypes sa úplne vo všetkom a hľadáš dokonalosť. Manželstvo je o tolerancii a kompromisoch a co, že je trochu spomalený?? Nikto nie je dokonalý, on ti už svoju lásku dokázal tym, že ťa po zrušení svadby neposlal do teplých krajín. Teraz je rad na tebe.
je to pre teba len vrabec v hrsti, zadne vratka.
moze ti dat lasku, deti, rodinu, istotu, stabilitu. ty ho mas len rada. tak, ako mozes mat rada dalsich co ti budu davat. co davas tvojmu chlapovi ty? lasku? doveru? istotu?
myslim, ze vacsi problem ma tvoj chlap nez ty..
@cerstva30 viem ako sa citis, svadbu sme mali zrusenu tiez dva mesiace pred terminom, ja som mala 24, on 27r, s mojim prvym vaznym priatelom. Nikdy sme sa lepsie nerozhodli - z mojej strany to mozem povedat, on bohuzial uz nie je medzi zivymi (tragicky zahynul). Ak mas pochybnosti, treba ich pocuvat. Ja som odisla studovat do zahranicia a tam som 26r spoznala mojho terajsieho manzela. Sme spolu uz 15r a nelutujem. Bolo to najlepsie rozhodnutie i ked vtedy som to vnimala presne ako ty - v kutiku duse som ale citila ze by to nevyslo (on rovnako, len rodina nas tlacila)
@cerstva30 Ťažko poradiť, vstup do manželstva je dôležité rozhodnutie, a je super, že sa doň nevrháš bezhlavo. Z Tvojho príspevku však mám dojem, že problémom je skôr Tvoja nerozhodnosť ako samotný partner. Mávaš podobné pochybnosti i pri iných životných rozhodnutiach? Niekedy je totiž strach spraviť chybu deštruktívnejší než chyba samotná. V každom prípade Ti držím palce.
ja som niečo také zažila, ale na mňa partner veľmi tlačil...stále len chcel svadbu - mal už svoj vek a ja som bola ešte len študentka a vôbec ten vzťah som brala len ako takú zábavu, spestrenie volného času, chodenie na zábavy... Vôbec som nechcela aby to skončilo nejakou svadbou....ešte v deň svadby som dúfala že niečo príde ja neviem čo a svadba sa neuskutoční....prežívala som hotové muky...
Keď si v súčasnosti s odstupom času spomeniem na túto udalosť ešte teraz ma striasa...
Ak máš čo len nejaké pochybnosti - radšej do svadby nechoď...O svadbe by mal byť človek presvedčený na 100 perc. - inak to nemá zmysel....
Mam odkaz pre tvojho partnera: utekaj od tejto osoby. Najdi si rozumnu zenu, ktora si ta bude vazit, zaloz si s nou rodinu a miluj ju celym srdcom.
Tolko k tvojmu problemu. Ty sama si problem a zahravas sa s dobrym muzom - absolutne idealnym partnerom. Si slaby clanok, ktory kvoli vlastnej svadbe skonci u psychologa.
Ty kks. Sa mi sniva. Uz neviete co od dobroty.
Uzavrieť manželstvo je jeden z najdôležitejších krokov, takže môže sa stáť, že sú tam aj pochybnosti. Psychologovia sú rôzní, niektorí v podstate neporadia nič, už som raz na MK písala, že jednej našej pracovníčke radila psychologička, aby si plusy vzťahu napísala na jednu stranu a mínusy na druhú a zvažovala, čoho je viac. Hlavne vo vzťahoch sa radí veľmi ťažko, tam sú najdôležitejšie pocity z druhej osoby, ktoré ak sú také, že cítiš, že pre niečo nie, tak sa nedá oklamať seba samého, že áno. Niektorí ľudia majú túto intuíciu vyvinutú silno.
Ale zase vždy je aj možnosť rozviesť sa alebo žiť bez sobášu.
@mpg rozvod? no tak to radšej žiadna svadba...
Tazko ti porozumie nejaky psycholog, ked sama sebe nerozumies ani ty.
Vzdy su pochybnosti.
Ti co ich nemali fajn, ale stavaju sa aj horsie veci..
Mas v hlave daky blok.
Podla vsetkeho neopodstatneny.
Vo vasom vztahu budes sem tam nosit nohavice ty a co.
Nejako sa v tom moc patlas.
Lubite sa, chcete byt spolu, budte.
Mas strach zo zavazku v podobe svadby?
Tak sa este neberte.
Zalozte rodinu, sobas neskor.
A inak nie, v manzelstve nebudes vaznom.
Preco mas taketo pocity, kde si to videla, preco to tak citis?
Ano katolicky sobas je ne rozvod itelny ale ved budete si oporou, nie okovami.
Lubis? Ver
@cerstva30 no nevzali ste sa lebo mate zrejme prechodeny vztah, na to ze ste spolu 3r vo vasom veku a spolu nebyvate? velmi cudne. kde byvate? u rodicov?
ked si zrusila svadbu a zlakla si sa, adrenalin ti dvihol hladinu hormonov a bojovala si "o svoj imaginarny kyblik" na pieskovisku.
Moze byt chlap, dobry, mily, zlaty, bodkovany.... keby bol ten pravy nerozdumujes.
@cerstva30 pories si svoju hlavicku,vyhladaj pomoc a uvidis vsetko sa na dobre obrati;) Nehladaj problemy kde nie su,neries,neryp sa v debilinach.Pories hlavku a NEPOZERAJ TELENOVELY zivot je o niecom inom.Pa
Začnem od poslednej otázky, áno, zažila som v okolí podobne niečo. Mam kamošku, čo podobne mali mat svadbu, tiez dlhší čas chodenia, ale oni už sú starší od vás, okolo 40 a viac majú obaja. Stroskotali na otázke detí, lebo sa nezhodli, či ich mat. Tak zrušili sobáš, sú spolu, či sa to nezmení. Môj názor je, že sa nevezmu nikdy, ten problém s deťmi bol len taka zásterka, v skutočnosti on sa nechce viazať, ženít, a podobne. Druhú kamošku nám, ktorá sa vzťahu desi. Tuzi po rodine, manželovi, a deťoch, ale akonáhle začne nejaký muž byť viac aktívny, dá najavo, že chce viac, ona vystrašená na smrť so záväzku ukončí to. Nemá nijaký zrejmý dôvod, len svoj strach viazať sa. Tak isto myslím, že bude sama do konca života. Tvoj prípad je síce iný, ale tirz mam tak trochu dojem, že sa proste bojíš záväzku. Ono ale vzťah je práve o tom. Už ci sa vydas, alebo len tak budete žiť, ak budeš len tak "okrajovo" odovzdaná, neviem, či po čase to partner nevyciti. A bude to problém...A co sa týka romantiky... Nijaký vzťah nie je taký navždy, ako na začiatku. Práve potom treba stavať na vzájomnej dôvere, na tom, ako si rozumiete, čo máte spoločne. V živote to nie je ako vo filme. Neviem, podla mna čím viac budeš sa zamýšľat a báť problémov, konca vzťahu, tým skôr to príde. Práve svojou neistotou môžeš to spôsobiť.
@cerstva30 neviem,co chces pocut?byvate spolu,poznate sa....aaaa,nie je to ono.
Cize treba odpoved?
Su pary,kt.spolu pred svadbou nebyvaju,nepoznaju.sa mozno.tak.ako.vy,no su.po svadbe spolu roky stastni....
Asi u vas nieco chyba...v spoloc.byvani,resp.poznani to asi celkom nebude.
Bud ho mas rada alebo nemas.....nemyslim slepu zalubenost,ta uz u vas tazko bude.
Mas ho rada?
@cerstva30 Podla mna ho mas rada ale nemilujes ho. Ste sice krasne kompatibilny ale ty nechces byt tahunom vsetkeho co spolu riesite. Chces aby ste riesili veci rovnocenne. A zrejme chyba iskra medzi vami. S podobnym muzom som randila, kratko. Bol super, ale... mne stacila vidina spolocnej buducnosti a citila som sa podobne ako ty. Proste moje vnutro vedelo co rozum nechcel vidiet - ze toho muza nelubim a nebudem lubit.
@cerstva30 manželstvo je ako lotéria... Je to buď hop alebo trop... Manželstvo môže vyjsť ak nemusí... Môžu byť v ňom obaja dokonale šťastní aj nemusia.... Proste kým neskúsiš - nevieš.... Ale na základe toho co píšeš myslim, že vám to vyjde 🍀
Držím palčeky a neboj sa, len smelo do toho... Neide vôbec o to, akého sú partneri vierovyznania, ak máte rovnaký názor na spoločný život, deti a tak...