KočíkopédiaAdopcia
Adopcia alebo osvojenie znamená prijatie cudzieho dieťaťa za vlastné. K tomuto dieťaťu nadobudnú osvojitelia rovnaké práva a povinností aké majú jeho biologickí rodičia. Ak máte morálne a osobné predpoklady na to, že sa budete o dieťa starať, máte dobrý zdravotný stav, primeraný vekový rozdiel - stanete sa náhradným rodičom.
Video: Mary je profesionálnou mamičkou. Čo to obnáša?
Možnosť adopcie
Dieťa si môžno adoptovať:
- na základe písomného súhlasu biologických rodičov
- bez súhlasu rodičov:
- ak počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťatka neprejavili oň záujem
- ak rodičia neprejavili záujem o dieťa najmenej počas 6 mesiacov - nenavštevovali ho, neplnili si vyživovaciu povinnosť
- ak biologickí rodičia dali súhlas na adopciu vopred i bez toho, aby vedeli do akej rodiny bude dieťa zverené.
Bližšie informácie získate na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny na oddelení sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately vo vašom meste. Tam vypíšete dotazník, zúčastníte sa prípravy rodičov na osvojenie. Po nej bude vypracovaná správa o vašej osobnosti a vyjadrenie k predpokladom vychovávať dieťa. Stanete sa žiadateľom a budete zapísaní do zoznamu žiadateľov o náhradnú rodinnú starostlivosť. Budete nadväzovať osobný vzťah s dieťaťom. Po čase, ktorý budete mať na premyslenie sa stretnete s dieťaťom zväčša v detskom domove1.
Ak sa rozhodnete prijať dieťa do rodiny, musíte si podať na súd návrh na zverenie do predosvojiteľskej starostlivosti. Tá trvá minimálne 9 mesiacov a všetky náklady na dieťa hradíte vy. Predosvojiteľská starostlivosť je niečo ako rodičovstvo na skúšku, počas tejto doby máte možnosť zistiť, či ste naozaj pripravení prijať práve toto konkrétne dieťatko za svoje. Po uplynutí tejto doby nasleduje súd o osvojení, návrh na súd podávate vy, a to najneskôr do 18 mesiacov od rozhodnutia o predosvojiteľskej starostlivosti. Rozsudkom o osvojení sa stávate osvojiteľmi, dieťa dostane nový rodný list, kde budete uvedení ako jeho rodičia. Dieťa získa nielen nové rodné číslo, vaše priezvisko a prípadne nové krstné meno, osvojením získa tiež príbuzenské vzťahy s vašou rodinou, ako keby sa do vašej rodiny narodilo. . Pri jeho výchove máte rovnakú zodpovednosť, práva a povinnosti ako biologickí rodičia. Podľa Zákona o rodine je osvojenie nezrušiteľné a len zo závažných dôvodov do šiestich mesiacov od rozhodnutia o osvojení môže súd osvojenie zrušiť.
Potrebné doklady
K adopcii budete potrebovať tieto doklady:
- žiadosť o osvojenie
- dotazník
- výpis z registra trestov
- správu o zdravotnom stave
- doklad o majetkových pomeroch
Viac o adopcii na modrykonik.sk
- Diskusia: Žena bez partnera a adopcia
- Diskusia: Adopcia. Príbehy matiek
- Diskusia: Adopcia - aká bola vaša cesta k dieťatku?
- Článok: Adoptovali si dcérku z utajovaného pôrodu
Použité zdroje
Hodnotenia a skúsenosti s adopciou
...a zazvonil zvonec a rozprávky je ...
KONIEC?
ee... práve teraz sa to všetko začína, práve teraz mám prečo ráno vstať z postele (teda niekedy aj 2-3x v noci :-) ) práve teraz mne, ou, NÁM dáva všetko zmysel. Aby som bola presná a jasná :-) Konečne máme syna, po ktorom sme tak dlho túžili s mojím drahým manželom.
Tak asi ako každé dievča má doma svoju bábiku a dáva im rôzne mená, samozrejme také aké raz v skutočnosti použije pri tom naozajstnom živom :-) aj ja som mala bábiky, a keďže už môj vek začína číslom 3.., nepamätám sa či som mala bábiky aj ja s menami alebo bez, ale rozhodne som aj ja raz snívala, že budem mať manžela - ocka a k tomu jedno alebo dve deťúrence. V akom poradí som nikdy nevedela, či najprv chalan a potom baba alebo preeesne naopak. Čím som bola staršia, tým mi to bolo aj viac jedno :-) Najprv som si musela nájsť toho "pravého". Že to bolo ťažké ani nehovorím :-) a ten pravý prišiel tak, že ani neviem ako :-).
Keďže nebol z mesta, kde som žila, býval ďalekoooo :-) cca 80km, tak sme sa stretávali 1-2x do týždňa, takže svoj čas sme strávili vždy PLNOHODNOTNE :-D a zároveň sme sa mali aj o čom dllllho rozprávať. Keď už to vyzeralo, že to nebude len niečo prechodné, môj vtedy ešte "frajer" medzi rečou spomenul, že je tu pravdepodobnosť, že nemôže mať deti. Keďže som mala 21r., neriešila som to, pre mňa bolo podstatné TU a TERAZ a veď existuje kopu iných možností ako prísť k dieťaťu, tak som to naozaj neriešila.
Nooo, ale keďže dĺžka nášho "randenia" sa blížila k číslu 3r., rozhodli sme sa spolu bývať, pretože už sme si nestačili len 1-2x do týždňa, prípadna 1-2týždňová dovolenka pod stanom na Domaši :-D. No a postupom času sa vynárala otázka čo ďalej. Bývať spolu bývame, už sme mali aj našu prvú spoločnú splátku za práčku :-) (ak nerátam nájom). Prešiel prvý rok nášho SPOLUžiťia :-) a zrazu opäť prišla téma deti. Keďže už to nebolo len o randení, ale taký prvý ozajstný život a obaja sme sa pomaly posúvali tým istým smerom, zrazu som chcela vedieť ako to naozaj je, či to, čo bolo raz spomenuté, či to je tak alebo ... Tak začal "frajer" podstupovať rôzne testy, ktoré nakoniec potvrdili len to, čo RAZ spomenul.... Ach joooo, môj sen o rodine v tú ranu padol. To že som sa nezachovala pekne a že som reagovala ako sa reagovať nemá, by som ani písať nemala, ale otriasli sme sa a tak teda ... Sú veci ktoré sa nedajú zmeniť a jedna bola tá, že som ho veľmi milovala ( a ešte stááále milujem :-) ) a druhá, ktorá je tiež nemenná, že bábo nebude.
Po nejakom čase, presne 26.9.2009 sme si obaja povedali ÁNO :-) a stali sme sa manželia. Náš sen po bábätku neprestal a manžel sa tak snažil až sa dopracoval k možnosti ako byť kompletná rodina a to je IVF - umelé oplodnenie. Jééééžkove, keby som vedela, čo všetko ma čaká, neviem či by tá moja radosť bola taká istá ako keď mi túto možnosť oznámil. Aby ste ma chápali, tie čo ste tým nikdy neprešli, ako to, že ste napichané hormónmy a že vaša psychika dostane zabrať to je všetko OK, ale že aj napriek všetkému po tom všetkom odchádzate šťastná od doktora, ktorý sa vo vás hrabe častejšie ako Váš mm, pretože ste v podstate "tehotná" a na koniec Vám sestrička zavolá a povie : MOŽNO NABUDÚCE, pretože Vaše telo neprijalo to oplodnené vajíčko...
PreREVALA som celý deň a celú noc a .... a nič. To sa proste stáva, nie každý deň je nedeľa a VŠETKO JE TAK AKO MÁ BYŤ. Mali sme ešte ďalšie pokusy, presnejšie dva, ktoré sme mohli využiť, ale nejako to proste nešlo...nevedela som opäť naskočiť na "kozu" a usmeivať sa na nástenku plnú detičiek, ktoré som vždy pred sebou mala. Vždy keď mi bolo niečo nepríjemné len som sa silno zadívala na tú nástenku a v duchu som si hovorila, len vydržať, vydržať... stojí to za toto všetko... viem, že stojí, len... ďalšie pokusy som odklada, odkladala až raz som spoznalu kočku, ktorá má chlapčeka v pestu.
Písali sme si veľa, čím všetkým prešla, čo všetko musela urobiť, podpísať a ako dlho musela čakať... Zrazu som si uvedomila, že je tu aj iná možnosť, ktorá by nezmenila život len mne a mm, ale aj niekomu tretiemu. Skúsila som mm dať aj tento návrh, ale odpoveď bola jasná... NIE, ešte máme dva pokusy a zatiaľ to neprichádza do úvahy. To, že bolo doma občas dusno a hlavne večer, keď sme spali každý na inej strane postele, pretože mm nechápal mňa a môj strach z opätovného neúspechu a ja jeho a jeho strach z neznáma (a hlavne z genetiky) ani písať nemusím. Ja som prestala rozprávať o deťoch a o možnosti adopcia a mm o IVF. Začali sme si úživať život vo dvojici, výlety, dovolenky, ...
Až raz, pri návšteve mojej maminky, ktorá samozrejme nevedela, že téma adopcia u nás nebola neznáma, len tak medzi rečou spomenula aj túto možnosť. MM sa nevyjadroval, ja som to mlčky tiež prešla a až po príchode domov som to opäť otvorila a opäť to skončilo len mojím plačom a mm tichom.... Ono to, že sa svokry do všetkého miešajú je všetkým jasné a tak tomu nebolo ani teraz inak. Mamka mi raz zavolala do práce, že má pri sebe jedného známeho, ktorý ma doma malého chlapčeka, ktorý bol tiež osvojený a že NIKDY nič lepšie neurobil s manželkou ako to, že si ho zobrali domkov ako malé 2-mesačné bábatko. Opäť mi vysvetlil aký - taký postup, keďže už som raz informácie mala od kamarátky, ktorá má doma chlapčeka v pestu - organizáciu cez ktorú to riešili, posunul kontakt aaaaa ....
Neváhala som a volala som mm, ktorý bol na "pánskej jazde - poľovačke". Neviem čím to bolo, ale na druhej strane som počula - DOBRE, IDEME DO TOHO :-D... ježkovééééé, toľko radosti som hádam nezažila ani na vianoce pri rozbaľovaní darčekov. Neváhala som, vytočila som danú organizáciu a bolo mi oznámene, že jesenný kurz sa už začal a že nevedia, či je ešte voľné miesto. Pani mi mala volať ešte v daný deň a aj volala a oznámila, že majú za sebou úvodnú hodinu a že keď máme naozaj záujem a v pondelok hneď prídeme podpísať potrebné papiere, že by sme teda aj mohli začať. Bol to ten najkrajší piatok za posledné mesiace... A tu sa začala naša cesta za naším BOBOM :-D
Kurz trval od septembra do decembra, medzi tým sme museli riešiť samé papiere a úrady, na ktoré ja mám neskutočnú alergiu. No dobre ono to až také strašné nie je, teda ono to vôbec nie je strašné, len ja neznášam behať a vybovať veci po úradoch, ale nakoniec sa oplatilo. Koncom roka 2011 sme úspešne ukončili kurz PRIDE a mohli nás tetušky na UPSVARe zapísať do toho zázračného zoznamu čakateľov - a tak sa aj stalo začiatkom 02/2012.
Číslo, ktoré mi tetuška povedala bolo pre mňa nekonečné - 24-. Ja nepatrím alebo nepatrila som medzi veľmi trpezlivých ľudí, takže to čakanie ma ubíjalo. Rok 2012 prešiel celkom pekne a rýchlo a z č. 24 sme skončili na čísle 11 a tak som 1.1.2013 vstávala s tým, že toto bude náš rok. Ale ako sa mesiace míňali, tak sa aj môj optimizmus míňal :-( je pravda, že na konci roku 2013 sme boli číslo 1 na chlapčeka a na dievčatko číslo 6, ale aj tak som bola sklamaná, pretože sa blížila naša aktualizácia a my sme doma boli stále len dvaja a nič nenasvedčovalo tomu, že sa to má nejako zmeniť v najbližšej dobe.
Čas čakaním som si krátila nakupovaním vecičiek, ktoré nemali dátum spotreby :-) a ktoré jednoducho patria k bábätku. A aspoň takto som sa mohla trošičku utešovať, že raz to určite príde. Počas tých dvoch rokov čakania som potrebovala veľa podpory, keďže ako som už písla nie som veľmi trpezlivá a to čakanie ma ubíjalo. Jasné, že boli aj ľudia, ktorí tomu, čo robíme s mm nerozumeli a snažili sa nás od toho odhovoriť, ale nepodarilo sa im to :-D
A ako sa hovorí, do tretice všetko dobré, nám moja milá tetuška z UPSVARu koncom 02/2014 zavolala tú najkrajšiu správu... Narodil sa nám Adamko, mal práve 5dní a ja som nevedela prestať plakať ani počas telefonátu s tetuškou a ani keď som volala mm, ešte aj kolegyne som rozplakala :-D Bol a aj to je ten najkarší pocit, aký som kedy zažila. Všetko sa nám podarilo vybaviť v daný deň a teda aj papier, aby nás ešte v ten deň pustili za malinkým. Myslím si o sebe, že sa celkom slušne viem vyjadrovať, no ale v daný deň som miešala slová, hapkala som a nik mi nerozumel. Ešte ani mm :-) ten sa na tom do dnes zabáva :-D
Aaaaale, keď sme prišli do miestnosti kde nás usadili a povedali- hneď Vám ho prinesieme, nevedela som ani dýchať. Ruky som mala ako z ľadu a vôbec som nevnímala svet okolo seba. A zrazu prišla veľmi milá setrička s vozíčkom a v ňom pekne v perinke zaviazané - naše babatenko :-) bol taký drobný, krásny, voňavý, mäkučký, ... bolo to ... to vysnívané babätko. Na hlávke hnedé vlásky (česali sme si ho na Hamšíka, neskôr náš štýl odkukali aj sestričky:-) ), krásne modré očičká a tú najkrajšiu pusinku na svete.
Báli sme sa ho čo i len chytiť, teda najprv sme vôbec nevedeli, že ako ho vybrať, veď bol taký drobnučký :-). Ale nakoniec som sa osmelila, mm stál vedľa mňa a ani nedýchal. Keď som si ho vybrala a posadila som sa s ním na stoličku, nemohla som uveriť tomu všetkému a slzy, ktoré mi stekali po líci som musela nechať padnúť na perinku, lebo som sa bála čo i len pohnúť, aby som maličkému neublížila.
Prešlo ďalších 5 dní počas ktorých sme každý deň chodili do nemocnice a vychutnávali si nášho drobca a tiež sme preskladali celý náš byt a pripravili izbičku a zároveň sme čakali na ďalší papier, ktorý nám umožnil si zobrať naše bábatko domkov. Ten deň prišiel a keď sme si pre Adamka prišli, ďalšia milá sestrička vyslovila dve slová, na ktoré sme tak dlho čakali - kto si ho vezme na ruky? Mamka alebo ocko? MAMKA ... OCKO... ja viem, že pre niektorých je to taká samozrejmosť, ale pre nás to bolo a aj je niečo, na čo sme dlho museli čakať.
Teraz sme už veľkáči a vždy keď sa usmeje viem, že sme sa rozhodli najlepšie aaaa NIKDY to nebudeme ľutovať, aj keď sa vraví.. NIKDY nehovor NIKDY,,, u nás to neplatí :-)
ee... práve teraz sa to všetko začína, práve teraz mám prečo ráno vstať z postele (teda niekedy aj 2-3x v noci :-) ) práve teraz mne, ou, NÁM dáva všetko zmysel. Aby som bola presná a jasná :-) Konečne máme syna, po ktorom sme tak dlho túžili s mojím drahým manželom.
Tak asi ako každé dievča má doma svoju bábiku a dáva im rôzne mená, samozrejme také aké raz v skutočnosti použije pri tom naozajstnom živom :-) aj ja som mala bábiky, a keďže už môj vek začína číslom 3.., nepamätám sa či som mala bábiky aj ja s menami alebo bez, ale rozhodne som aj ja raz snívala, že budem mať manžela - ocka a k tomu jedno alebo dve deťúrence. V akom poradí som nikdy nevedela, či najprv chalan a potom baba alebo preeesne naopak. Čím som bola staršia, tým mi to bolo aj viac jedno :-) Najprv som si musela nájsť toho "pravého". Že to bolo ťažké ani nehovorím :-) a ten pravý prišiel tak, že ani neviem ako :-).
Keďže nebol z mesta, kde som žila, býval ďalekoooo :-) cca 80km, tak sme sa stretávali 1-2x do týždňa, takže svoj čas sme strávili vždy PLNOHODNOTNE :-D a zároveň sme sa mali aj o čom dllllho rozprávať. Keď už to vyzeralo, že to nebude len niečo prechodné, môj vtedy ešte "frajer" medzi rečou spomenul, že je tu pravdepodobnosť, že nemôže mať deti. Keďže som mala 21r., neriešila som to, pre mňa bolo podstatné TU a TERAZ a veď existuje kopu iných možností ako prísť k dieťaťu, tak som to naozaj neriešila.
Nooo, ale keďže dĺžka nášho "randenia" sa blížila k číslu 3r., rozhodli sme sa spolu bývať, pretože už sme si nestačili len 1-2x do týždňa, prípadna 1-2týždňová dovolenka pod stanom na Domaši :-D. No a postupom času sa vynárala otázka čo ďalej. Bývať spolu bývame, už sme mali aj našu prvú spoločnú splátku za práčku :-) (ak nerátam nájom). Prešiel prvý rok nášho SPOLUžiťia :-) a zrazu opäť prišla téma deti. Keďže už to nebolo len o randení, ale taký prvý ozajstný život a obaja sme sa pomaly posúvali tým istým smerom, zrazu som chcela vedieť ako to naozaj je, či to, čo bolo raz spomenuté, či to je tak alebo ... Tak začal "frajer" podstupovať rôzne testy, ktoré nakoniec potvrdili len to, čo RAZ spomenul.... Ach joooo, môj sen o rodine v tú ranu padol. To že som sa nezachovala pekne a že som reagovala ako sa reagovať nemá, by som ani písať nemala, ale otriasli sme sa a tak teda ... Sú veci ktoré sa nedajú zmeniť a jedna bola tá, že som ho veľmi milovala ( a ešte stááále milujem :-) ) a druhá, ktorá je tiež nemenná, že bábo nebude.
Po nejakom čase, presne 26.9.2009 sme si obaja povedali ÁNO :-) a stali sme sa manželia. Náš sen po bábätku neprestal a manžel sa tak snažil až sa dopracoval k možnosti ako byť kompletná rodina a to je IVF - umelé oplodnenie. Jééééžkove, keby som vedela, čo všetko ma čaká, neviem či by tá moja radosť bola taká istá ako keď mi túto možnosť oznámil. Aby ste ma chápali, tie čo ste tým nikdy neprešli, ako to, že ste napichané hormónmy a že vaša psychika dostane zabrať to je všetko OK, ale že aj napriek všetkému po tom všetkom odchádzate šťastná od doktora, ktorý sa vo vás hrabe častejšie ako Váš mm, pretože ste v podstate "tehotná" a na koniec Vám sestrička zavolá a povie : MOŽNO NABUDÚCE, pretože Vaše telo neprijalo to oplodnené vajíčko...
PreREVALA som celý deň a celú noc a .... a nič. To sa proste stáva, nie každý deň je nedeľa a VŠETKO JE TAK AKO MÁ BYŤ. Mali sme ešte ďalšie pokusy, presnejšie dva, ktoré sme mohli využiť, ale nejako to proste nešlo...nevedela som opäť naskočiť na "kozu" a usmeivať sa na nástenku plnú detičiek, ktoré som vždy pred sebou mala. Vždy keď mi bolo niečo nepríjemné len som sa silno zadívala na tú nástenku a v duchu som si hovorila, len vydržať, vydržať... stojí to za toto všetko... viem, že stojí, len... ďalšie pokusy som odklada, odkladala až raz som spoznalu kočku, ktorá má chlapčeka v pestu.
Písali sme si veľa, čím všetkým prešla, čo všetko musela urobiť, podpísať a ako dlho musela čakať... Zrazu som si uvedomila, že je tu aj iná možnosť, ktorá by nezmenila život len mne a mm, ale aj niekomu tretiemu. Skúsila som mm dať aj tento návrh, ale odpoveď bola jasná... NIE, ešte máme dva pokusy a zatiaľ to neprichádza do úvahy. To, že bolo doma občas dusno a hlavne večer, keď sme spali každý na inej strane postele, pretože mm nechápal mňa a môj strach z opätovného neúspechu a ja jeho a jeho strach z neznáma (a hlavne z genetiky) ani písať nemusím. Ja som prestala rozprávať o deťoch a o možnosti adopcia a mm o IVF. Začali sme si úživať život vo dvojici, výlety, dovolenky, ...
Až raz, pri návšteve mojej maminky, ktorá samozrejme nevedela, že téma adopcia u nás nebola neznáma, len tak medzi rečou spomenula aj túto možnosť. MM sa nevyjadroval, ja som to mlčky tiež prešla a až po príchode domov som to opäť otvorila a opäť to skončilo len mojím plačom a mm tichom.... Ono to, že sa svokry do všetkého miešajú je všetkým jasné a tak tomu nebolo ani teraz inak. Mamka mi raz zavolala do práce, že má pri sebe jedného známeho, ktorý ma doma malého chlapčeka, ktorý bol tiež osvojený a že NIKDY nič lepšie neurobil s manželkou ako to, že si ho zobrali domkov ako malé 2-mesačné bábatko. Opäť mi vysvetlil aký - taký postup, keďže už som raz informácie mala od kamarátky, ktorá má doma chlapčeka v pestu - organizáciu cez ktorú to riešili, posunul kontakt aaaaa ....
Neváhala som a volala som mm, ktorý bol na "pánskej jazde - poľovačke". Neviem čím to bolo, ale na druhej strane som počula - DOBRE, IDEME DO TOHO :-D... ježkovééééé, toľko radosti som hádam nezažila ani na vianoce pri rozbaľovaní darčekov. Neváhala som, vytočila som danú organizáciu a bolo mi oznámene, že jesenný kurz sa už začal a že nevedia, či je ešte voľné miesto. Pani mi mala volať ešte v daný deň a aj volala a oznámila, že majú za sebou úvodnú hodinu a že keď máme naozaj záujem a v pondelok hneď prídeme podpísať potrebné papiere, že by sme teda aj mohli začať. Bol to ten najkrajší piatok za posledné mesiace... A tu sa začala naša cesta za naším BOBOM :-D
Kurz trval od septembra do decembra, medzi tým sme museli riešiť samé papiere a úrady, na ktoré ja mám neskutočnú alergiu. No dobre ono to až také strašné nie je, teda ono to vôbec nie je strašné, len ja neznášam behať a vybovať veci po úradoch, ale nakoniec sa oplatilo. Koncom roka 2011 sme úspešne ukončili kurz PRIDE a mohli nás tetušky na UPSVARe zapísať do toho zázračného zoznamu čakateľov - a tak sa aj stalo začiatkom 02/2012.
Číslo, ktoré mi tetuška povedala bolo pre mňa nekonečné - 24-. Ja nepatrím alebo nepatrila som medzi veľmi trpezlivých ľudí, takže to čakanie ma ubíjalo. Rok 2012 prešiel celkom pekne a rýchlo a z č. 24 sme skončili na čísle 11 a tak som 1.1.2013 vstávala s tým, že toto bude náš rok. Ale ako sa mesiace míňali, tak sa aj môj optimizmus míňal :-( je pravda, že na konci roku 2013 sme boli číslo 1 na chlapčeka a na dievčatko číslo 6, ale aj tak som bola sklamaná, pretože sa blížila naša aktualizácia a my sme doma boli stále len dvaja a nič nenasvedčovalo tomu, že sa to má nejako zmeniť v najbližšej dobe.
Čas čakaním som si krátila nakupovaním vecičiek, ktoré nemali dátum spotreby :-) a ktoré jednoducho patria k bábätku. A aspoň takto som sa mohla trošičku utešovať, že raz to určite príde. Počas tých dvoch rokov čakania som potrebovala veľa podpory, keďže ako som už písla nie som veľmi trpezlivá a to čakanie ma ubíjalo. Jasné, že boli aj ľudia, ktorí tomu, čo robíme s mm nerozumeli a snažili sa nás od toho odhovoriť, ale nepodarilo sa im to :-D
A ako sa hovorí, do tretice všetko dobré, nám moja milá tetuška z UPSVARu koncom 02/2014 zavolala tú najkrajšiu správu... Narodil sa nám Adamko, mal práve 5dní a ja som nevedela prestať plakať ani počas telefonátu s tetuškou a ani keď som volala mm, ešte aj kolegyne som rozplakala :-D Bol a aj to je ten najkarší pocit, aký som kedy zažila. Všetko sa nám podarilo vybaviť v daný deň a teda aj papier, aby nás ešte v ten deň pustili za malinkým. Myslím si o sebe, že sa celkom slušne viem vyjadrovať, no ale v daný deň som miešala slová, hapkala som a nik mi nerozumel. Ešte ani mm :-) ten sa na tom do dnes zabáva :-D
Aaaaale, keď sme prišli do miestnosti kde nás usadili a povedali- hneď Vám ho prinesieme, nevedela som ani dýchať. Ruky som mala ako z ľadu a vôbec som nevnímala svet okolo seba. A zrazu prišla veľmi milá setrička s vozíčkom a v ňom pekne v perinke zaviazané - naše babatenko :-) bol taký drobný, krásny, voňavý, mäkučký, ... bolo to ... to vysnívané babätko. Na hlávke hnedé vlásky (česali sme si ho na Hamšíka, neskôr náš štýl odkukali aj sestričky:-) ), krásne modré očičká a tú najkrajšiu pusinku na svete.
Báli sme sa ho čo i len chytiť, teda najprv sme vôbec nevedeli, že ako ho vybrať, veď bol taký drobnučký :-). Ale nakoniec som sa osmelila, mm stál vedľa mňa a ani nedýchal. Keď som si ho vybrala a posadila som sa s ním na stoličku, nemohla som uveriť tomu všetkému a slzy, ktoré mi stekali po líci som musela nechať padnúť na perinku, lebo som sa bála čo i len pohnúť, aby som maličkému neublížila.
Prešlo ďalších 5 dní počas ktorých sme každý deň chodili do nemocnice a vychutnávali si nášho drobca a tiež sme preskladali celý náš byt a pripravili izbičku a zároveň sme čakali na ďalší papier, ktorý nám umožnil si zobrať naše bábatko domkov. Ten deň prišiel a keď sme si pre Adamka prišli, ďalšia milá sestrička vyslovila dve slová, na ktoré sme tak dlho čakali - kto si ho vezme na ruky? Mamka alebo ocko? MAMKA ... OCKO... ja viem, že pre niektorých je to taká samozrejmosť, ale pre nás to bolo a aj je niečo, na čo sme dlho museli čakať.
Teraz sme už veľkáči a vždy keď sa usmeje viem, že sme sa rozhodli najlepšie aaaa NIKDY to nebudeme ľutovať, aj keď sa vraví.. NIKDY nehovor NIKDY,,, u nás to neplatí :-)
36 ľudí považuje za užitočné
Tehotenský newsletter
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu
Nepoznáš týždeň tehotenstva? Vypočítaj si ho v Tehotenskej kalkulačke
