Obyčajná mama na hojdačke svojich dní

    Poznáte to. Krivka našich lepších a horších dní a období,  tak nejak raz padne dole a inokedy sa vyšvihne kdesi hore. Ako na hojdačke. Ale asi prirodzené a aj dobré pre čosi. 

    Tá moja sa momentálne poneviera kdesi uprostred. 

    S jarou človek často očakáva lepšie časy, viac slnka, zelenšia tráva, teplejšia klíma... a že to voľajako aj nás viac k úsmevu naladí. I keď teraz sa mi pripomenula tá povestná jarná únava. 

    Nuž, ale za oknom jar poniektoré dni hľadám márne, i keď sa to veru kde tu už dávno zelenie. A keď nos vystrčím, presúvam sa včase a ajhľa, veď už je november. 

    Zima mi nejako celkom neprospieva. Pre mňa je to vždy o čosi náročnejšie obdobie. Menej vonku, viac chorí, viac obliekania, menej slnka... 

    Posledné dni, týždne som sa cítila tak nejak zaseknuto... kdesi... v čomsi... Ani vpred, ani vzad, ani vpravo, ani vľavo. Na veľa vecí málo času pri všetkých tých povinnostiach, kolotoči chorôb... A keď by už aj aspoň trochu toho času bolo, nejako to nešlo nakopnúť sa. Do motlitby, do šitia, do čítania, do prechádzky, do zmien, ktoré by som rada doma začala... do čohokoľvek... Neviem, či občas ten pocit mávate, že jednoducho neviete prekonať samú seba. Neviete so sebou pohnúť, alebo len veľmi ťažko.

    Keď som začala písať tento článok (lebo voľajako mi to teraz trvá), zdalo sa, že prichádzajú tie lepšie časy, že energie opäť pribúda (najmä tej psychickej), že vnútorné búrky utíchajú. Poniektoré asi "sklamem", ale znova ten zlom nastal u mňa prostredníctvom viery, modlitby a pár našich "súkromných" Božích zásahov. Ale nestalo sa len tak samo od seba. Ten prvý krok som musela spraviť ja. Odhodlať sa, povedať si konečne A dosť, idem do boja. A otvoriť si pre to všetko svoje srdce... dokorán... pre Boha. On sa totiž ponúka, ale nasilu nič nekoná. Treba odpovedať na Jeho pozvanie... Jasne, rozhodne a nahlas. A príde na pomoc a začne premieňať. 

    A tak pár udalostí, čo nasledovalo, ma opäť naštartovalo... zodvihlo... naplnilo novou energiou, motívaciou, chuťou, radosťou a novou nádejou aj dôverou. 

    Dnes, ale možno aj pod vplyvom zopár menej prajných nových okolností, bojujem, nech tá krivka znova neklesá. Znova trochu viac nepokojná, atakovaná množstvom myšlienok, čo bude, ako bude, ako, kam, čo s tým a čo s hentým... Dnes to chce viac energie a vedomého úsilia sa nastaviť a naladiť pozitívne. V duchu dôvery v Božiu prítomnosť a prozreteľnosť kráčať dňom s dušou a mysľou pokojnou. Navzdory situáciám a okolnostiam. 

    A tak teda čierne na bielom aj sebe pripomínam, vydoluj, prehrab sa poriadne a nájdi tie momenty, ktoré Ťa pred nedávnom znova naštartovali a stavaj na nich. Nech to bolo čokoľvek. Modlitba, stretnutie s niekym, článok, príbeh, citát kdesi, povzbudenie od kohokoľvek... Pocíť to znova a vykroč! Takých dní príde ešte veľa. Ale Ty pamätaj, že Ťa nemusia udupať. 

    Prajem Vám aj sebe, nech dokážate v sebe nájsť silu zakaždým, keď hojdačka Vašich dní smeruje nadol. Lebo stačí ten správny pohyb nohami, nebrzdiť a ona Vás môže znova vyniesť hore. 

#obycajnamama