Obyčajná mama Ti píše

Z času načas ma prepadávajú myšlienky (nepovedala by som, že flrflem alebo sa sťažujem), skôr naozaj len uvažujem... 

Som stále iba s deťmi. Ťahám doslova 24hodinovky. Deti, škola, škôlka, domácnosť, vybehnúť do obchodu... a stále dokola. A keď nejaká zmena, kamsi sa ide... nuž, ale predsa len som stále s deťmi. Mám tak málo času sama pre seba a na seba a so sebou. V podstate žiaden. Manžel chodí do práce a ja stále ten istý kolotoč. On si ide na bicykel, zaplávať, túru, zájde na autosalón... (podotýkam priestor na voľnočasovú akivitu, ventil mu dávam ja sama) To ale problémom nie je. 

Je dobré, ak na potreby svojich manželov myslíme, ak im doprajeme (samozrejme tú hranicu prijateľnú pre fungovanie svojej rodiny si musí každý stanoviť sám, kedy - koľko - ako často). Nie je však dobré zabudnúť pri tom na seba. Myslíme na to, čo potrebuje manžel, deti, často aj širšie okolie. Snažíme sa zabezpečiť, aby sa všetci okolo mali dobre a nič nepostrádali. 

Dnes som sa opýtala nahlas samej seba. Koho ja vlastne keď takto uvažujem obviňujem? Komu dávam za vinu, že ten čas pre seba nemám? Kto mi ten čas a priestor má poskytnúť?

Dopátrala som sa v sebe jedinej odpovede. IBA JA SAMA!

To nie moje tri deti a všetko čo potrebujú zabezpečiť mi ten čas a priestor nedáva. To nie môj manžel, ktorý máva občas veľa práce a občas si dopraje voľno aj mimo nej a nás mi ten čas a priestor nedáva. 

Čas a priestor pre seba si nedávam ja sama. Sama si ho nevytváram, nevymedzím, nezabojujem oň...

A pri tom je to tak dôležité nielen pre mňa, ale práve pre moju rodinu. 

Môžem sa akokoľvek, koľkokoľvek obetovať pre svoje deti a manžela. Môžem sa snažiť akokoľvek všemožne im zabezpečiť všetky ich potreby, napĺňať ich túžby a očakávania... Ak sa nebudem pýtať občas v prvom rade aj na tie svoje (a to nie je žiaden egoizmus) a nebudem hľadať možnosti ich naplnenia a dôsledkom toho celého bude moja frustrácia, nervozita, netrpezlivosť, podráždenosť... v konečnom dôsledku to bude celé kontraproduktívne a svojej rodine v mnohom na osoh nebudem. Nie najmä v tom čo potrebujú najviac. Moju vľúdnosť, láskavosť, pohodu, úsmev...

A očakávať, že mi ten priestor bude núkať sám manžel, deti, že budú v tomto smere najmä oni aktívni a iniciatívni... áno, bolo by to pekné a nevravím, že aj taká situácia sa neudeje, aj keď výnimočne... V prvom rade si ten čas a priestior ale musím vymedziť sama. Manžel aj deti nám ho doprajú. Ale byť iniciátorkami musíme byť samé. Aj motivácia musí vychádzať z nás samých. A mať na pamäti prečo to robím. Zámer je dôležitý. Aby bolo spokojné okolie, musím byť spokojná ja sama. A čím viac dokážeme s láskou a prijatím dopriať sebe, myslím, že priamo úmerne k tomu dokážeme potom o to viac tak naozaj v atmosfére bezpodmienečnej lásky dopriať aj blízkym. 

Článok nemá byť objavom Ameriky, patentom na múdrosť, ani ničím podobným... Rada by som ním seba samú a možno aj poniektoré z vás povzbudila k tomu, aby sme nezabúdali na seba. Aby sme sa pýtali aj na svoje vlastné potreby a túžby a neočakávali ich naplnenia iba zvonka. Aby sme sa napájali na seba (v mojom prípade aj na Boha, ktorý v tom má pre mňa najväčšiu úlohu) a mali odvahu si vymedziť a "ukradnúť" v spleti všetkých povinností aj čas pre seba. Nech už ho trávime akokoľvek. Dôležitý je zámer, s ktorým to robíme. A rovnako nám prajem, aby sme sa nenechali oklamať myšlienkami, že keď takto uvažujeme, sme v tej chvíli sebecké. Naopak sme milujúce sami seba, lebo iba tak môžeme skutočne naplno milovať aj tých okolo.

#obycajnamama